Narodil som sa v 6. októbra 1952 v Častej, dedine pod hradom Červený Kameň, učupenej pod Malými Karpatami. Od ranného detstva bolo asi všetkým okolo mňa jasné, že môj život bude veľmi búrlivý a pestrý, čo sa nakoniec až do dnešných dní potvrdzuje.
Už ako malé dieťa som skoro zomrel na čierny kašeľ a namále som mal aj vo veku, keď som ešte nechodil do školy. Vtedy som strávil celý rok v sanatóriu, no nakoniec sa všetko na dobré obrátilo a dnes môžem písať tieto riadky.
Aj napriek týmto zážitkom vnímam svoje detstvo ako krásne. Mal som dobrých, starostlivých rodičov a päť súrodencov. Možno preto, že som vyrastal v skromných pomeroch vo veľkej rodine, som sa naučil pozerať na svet osobitným spôsobom. Vždy som mal okolo seba veľa ľudí, súrodencov, rodičov a kamarátov s ktorými som sa vždy delil aj o to málo, čo som mal. Tak nás to učili naši rodičia a tak je to doteraz.
Počas svojho života som okrem dobrých vecí urobil aj veľa zlých, ktoré sa postupne dostávali do prevahy nad tými dobrými.
Napriek tomu, že som dostal dobrú výchovu od rodičov, učiteľov a ostatných ľudí z môjho okolia, postupne nad mojim životom prevzal vládu alkohol.
Pil som už od mládeneckých rokov a v roku 1993 som sa ocitol v Pezinku na protialkoholickom liečení. Vtedy som už mal svoju rodinu, teda manželku Ľudku a dve deti. Dcéra Renátka mala sedemnásť rokov a syn Vladko desať.
Bol to veľký výkričník v mojom živote a prinútil ma rozhodnúť sa, akou cestou sa mám vydať.
Našťastie sa mi podarilo zmeniť svoj život k lepšiemu a postupne som sa snažil naprávať, čo som dovtedy pokazil. Moja rodina, žena a deti, ktoré som vždy považoval za najväčší dar v mojom živote ma prijali naspäť medzi seba. Toto som považoval a aj považujem za moju naväčšiu výhru. Tá mi dodala silu pustiť sa aj do ostatných zbabraných záležitostí, ktoré som si počas svojej opileckej éry spôsobil.
Dva roky mi trvalo, kým som sa postupne odhodlal navštíviť ľudí, ktorým som poubližoval a ešte stále nie som presvedčený, či som niečo nevynechal.
Po tejto mojej očiste a absolútnej zmene svojho života a jeho hodnôt som začal s prácou, ktorú spolu s rodinou robím doteraz. Staráme sa o deti, ktoré sú závislé od rôznych drog a ich život nabral nesprávny smer.
V roku 1994 sme si adoptovali štrnásťročné dievča, ktoré už od jedenástich rokov drogovalo. O dva roky neskôr (10.1.1996) k nám do našej rodiny začali pribúdať ďalšie takéto deti a doteraz sme ich mali skoro sto. Priamo u nás, v našej rodine strávili niekoľko mesiacov a také, čo ich už nikto nechcel, aj niekoľko rokov. V roku 2005 som za túto prácu dostal cenu Humanitný čin roka.
Dnes už mi život neriadi alkohol, moje manželstvo a celý môj život sa uberajú, dúfam, správnym smerom. Moja dcérenka Renátka je magistra psychológie a syn Vlado je dobrý, obdivuhodne čestný a spravodlivý človek aj napriek tomu, že obidve moje deti vyrastali v rodine opilca a násilníka.

Od apríla 2005 som začal publikovať svoje články na blogu SME. Moje články o drogovej závislosti a riešeniach tejto problematiky sa stretli s veľkým úspechom. Doteraz sa mi podarilo stať sa VIP autorom na blogu SME a v roku 2006 som bol dokonca nominovaný na Novinársku cenu roka. Moje články nájdete tu:
Môj osobný blog
Spoločný blog, kde píšu deti, rodičia a ostatní ľudia.

Vladimír Schwandtner