Jankove šibalstvá

O Janovi mi jeho tatko, úspešný autodopravca povedal, že tento jeho najmladší na robotu asi nikdy nebude. Vraj môže byť iba umelec. Ak sa Janovi podarí upratať si v hlave, myslím, že sa tatkove prognózy splnia na 50%. Jano bude umelec, no bude aj na robotu, tú svoju, ktorá mu dobre ide od ruky. Teda na umeleckú robotu.

Napokon aj o profesionálnych šoféroch sa hovorí, že sú to iba platení turisti.

Pokračovať v čítaní „Jankove šibalstvá“

Príbeh o silnej slabosti

Mira k nám priviedla mama a staršia sestra. Mal dvadsať rokov a bol vyučený automechanik. Už na prvý pohľad to bol sympatický chlapec, taký blonďavý Hary Potter. Asi dva roky si pichal heroín a bolo ta na ňom riadne poznať. Vychudnutý, s prázdnym pohľadom, ktorý nijako nepasoval k jeho veku. V škole bol slabší žiak, no na praxi bol „pán majster“. Tiež veľmi dobre plával a po skončení školy dokonca dostal ponuku, aby robil inštruktora.

Fet story

Pred pár rokmi mi priviedli rodičia dcéru, lebo si nevedeli dať rady s jej drogovaním a tiež s ostatnými vecami, ktoré fetovanie sprevádzajú. Frčala na heroíne, ktorý bol v tých časoch doslova hitom. Keď vystúpili z auta, bolo vidieť, že cesta bola náročná. Tatko sedel za volantom, vzadu mama a na mieste spolujazdca Elena, ich dcéra. To preto, aby na niektorej križovatke nezdrhla.

Už zas mi berú deti

Monika a Bohuš tento týždeň odchádzajú. Už na začiatku prázdnin som im povedal, že môžu odísť, sú v poriadku, dostali všetko, čo sme im mohli dať. Doma ich čakajú rodičia a súrodenci, začínajú sa prázdniny, leto je v plnom prúde a po prázdninách ich čaká škola. Bude to fuška, tak nech si užijú prázdniny. Nechceli odísť ani za svet! Rodičia žiarlili, nechápali, prečo ich deti nechcú ísť domov, keď už u nás nemusia byť.

Ako dobre môže byť dromedárovi

Naše decká majú radosť, ak sa zastavíme u „babky“, mojej mamy. V apríli mala osemdesiat jeden rokov, no stále je v duši mladá. Keď k nej prídeme, vždy nám poukazuje ako jej v záhrade rastie hrach, jahody, rozpráva čo je nového v dedine. Deckám sa asi najviac páči, že ma oslovuje „chlapče“, aj keď sám už som vo veku dedka. Pozná ich všetkých, aj keď niektoré mená jej vypadli z pamäti. Vždy sa opýta na niekoho, čo už je dávno doma, ako sa mu darí, či je v poriadku…

Kto hľadá v žite

Okrem malej záhradky sme nikdy nevlastnili žiadnu pôdu. Moja mama síce pochádzala z roľníckej rodiny a kým sa nevydala, tak pracovala so svojimi súrodencami a rodičmi stále na poli. Môj otec však bol z drevorubačskej rodiny, ktorá do Malých Karpát prišla z Nemecka a veľa generácií mojich predkov od doby Márie Terézie prežilo svoj život v lese. Aj ja som sa ešte ako posledný narodil, v horárni mojich starých rodičov. Preto som veľmi rád v lese, rozumiem mu, cítim sa tam bezpečne a považujem ho za svoju pravú domovinu.

Život je tímová práca

Mať ideály sa vníma ako slabosť, či naivita a má to byť charakteristická črta mladých ľudí. U nich sa to posudzuje zhovievavo. Sú ešte mladí, sprostí, však oni z toho vyrastú, keď prídu do ŽIVOTA. Lenže oni už v živote dávno sú! Každý toľko rokov, koľko práve má. Napriek všetkému, každý rád spomína na obdobie, keď mal ideály a bol naivný. Dokonca závidíme a chceli by sme mať znova ideály, no musíme byť zodpovední, ako keby jedno malo vylučovať druhé.

Sprchovanie duše

Chudák môj kamarát Marián Minárik. Stále ho šokujem a dávam mu otázky, ktoré sú jednoduché , až detinské a on nevie na ne odpovedať. Vždy sa zastaví, keď ide z Trnavy, z katedry, kde učí. Príde na skok, lebo má ešte veľa roboty, prípadne skoro ráno cestuje do Bystrice, kde tiež učí. Moja žena – Ľudka, nám urobí kávu a ponúkne nejaké buchty, čo s deckami upiekli. Potom to začne.
Pokračovať v čítaní „Sprchovanie duše“

Lr. Vladimír Schwandtner

Uznávam, je to naozaj blbý nadpis, no dúfam, že sa mi podarí dostatočne zdôvodniť príčiny jeho vzniku.
Keď sa mi niekedy zdá, že už som naozaj na konci so silami, že sa na mňa všetko rúca a keď si myslím, že horšie to už nemôže byť, vtedy siahnem po osvedčenej metóde, ktorá sa mi vždy osvedčila. Začnem si robiť zo všetkého srandu, vysmievať sa „neriešiteľným“ problémom, ktoré sa zrazu už nezdajú byť také strašné.