Koľko kvetov čaká na tvoj hrob

Obrátil sa na mňa môj virtuálny kamarát a kolega z blogu Rudko Kopinec prostredníctvom e-mailu so žiadosťou o moje vyjadrenie sa k jeho článku, ale hlavne k súvisiacim reakciám. Napísal svoj postoj k filozofickým otázkam o zmysle života, ktoré spolu so svojou sestrou predebatovali v noci, vo svojej bývalej detskej izbe, keď boli na návšteve u svojej matky.

Anduľka

Poznali sme sa tri roky. Upozornil ma na ňu jeden môj dobrý kamarát. Bola to partnerka nášho spoločného známeho. Toho známeho som poznal dlho, lebo sme voľakedy dávno spolu pracovali v jednej firme. To som ešte pil aj ja. No prestal som a už som bol desať rokov čistý, staral som sa o podobných stroskotancov, akým som voľakedy bol ja. Celý svoj život, súkromie svojej rodiny a vlastne aj životy mojich najbližších som podriadil práci, ktorá sa väčšine ľudí zdá nezmyselná, ubíjajúca a zbytočná. Spolu so ženou a našimi deťmi sme sa vtedy už osem rokov nepretržite starali o ľudí, ktorí boli na dne, na konci svojich síl a bez chuti žiť.

Smutný koniec jedného kovboja

Popíjalo sa nám spolu dobre, napriek tomu, že môj „parťák“ z mokrej štvrte – Štefan bol odo mňa starší o štrnásť rokov. Generačné rozdiely medzi nami neexistovali, nikdy sme sa nepohnevali a jeden druhému sme išli vždy po ruke. Bol jednoducho kovboj a ja som to rešpektoval. Hovorieval som mu, že je „muž ošľahaných tvárí vetrom šenkového ventilátora“ a on sa len smial.

„Zlatonosné“ rozkroky

Som navyknutý na hocičo. Dvanásť rokov máme v našej rodine vždy niekoľko ľudí, ktorí sa dostali na okraj spoločnosti a na dno morálky a etiky. Za tie roky som už zažil asi všetko, čo sa zažiť v tejto oblasti dá. Doráňané, chrastavé telá, zapálené nahnisané žily, vychudnuté, zničené baby, dobité od pasákov, stavy po samovraždách a predávkovaní, zúfalstvo, odmietanie, vydieranie, krádeže, súdy a policajné výsluchy.