Sáška

Moje „feťácke“ obdobie trvalo pomerne dosť dlho. Začala som v osemnástich rokoch a skončila v dvadsiatich ôsmich. Pamätám si to ako by to bolo včera. Stáli sme s kamarátkou v Bratislave pred Istropolisom a čakali sme na autobus – smer diskotéka. Kamarátka bola kúpiť plechovku s džúsom a vytiahla obálku s pervitínom. Že nejaká novinka, vyskúšame. Vysypala to do tej plechovky, pomiešala a každá sme polovicu vypili. Potom sme vyrazili na diskotéku a celú noc sme behali z jednej na druhú. Pretancovali sme sa tuším po všetkých v Bratislave.
Pokračovať v čítaní „Sáška“

Niečo o mne

ja

Narodil som sa  6. októbra 1952 v Častej, dedine pod hradom Červený Kameň, učupenej pod Malými Karpatmi. Od ranného detstva bolo asi všetkým okolo mňa jasné, že môj život bude veľmi búrlivý a pestrý, čo sa nakoniec až do dnešných dní potvrdzuje. Už ako malé dieťa som skoro zomrel na čierny kašeľ a namále som mal aj vo veku, keď som ešte nechodil do školy. Vtedy som strávil celý rok v sanatóriu, no nakoniec sa všetko na dobré obrátilo a dnes môžem písať tieto riadky.

Aj napriek týmto zážitkom vnímam svoje detstvo ako krásne. Mal som dobrých, starostlivých rodičov a päť súrodencov. Možno preto, že som vyrastal v skromných pomeroch vo veľkej rodine, som sa naučil pozerať na svet osobitným spôsobom. Vždy som mal okolo seba veľa ľudí, súrodencov, rodičov a kamarátov s ktorými som sa vždy delil aj o to málo, čo som mal. Tak nás to učili naši rodičia a tak je to doteraz.

Počas svojho života som okrem dobrých vecí urobil aj veľa zlých, ktoré sa postupne dostávali do prevahy nad tými dobrými. Napriek tomu, že som dostal dobrú výchovu od rodičov, učiteľov a ostatných ľudí z môjho okolia, postupne nad mojim životom prevzal vládu alkohol. Pil som už od mládeneckých rokov a v roku 1993 som sa ocitol v Pezinku na protialkoholickom liečení. Vtedy som už mal svoju rodinu, teda manželku  a dve deti. Dcéra Renátka mala sedemnásť rokov a syn Vladko desať. Bol to veľký výkričník v mojom živote a prinútil ma rozhodnúť sa, akou cestou sa mám vydať. Našťastie sa mi podarilo zmeniť svoj život k lepšiemu a postupne som sa snažil naprávať, čo som dovtedy pokazil.

Moja rodina, žena a deti, ktoré som vždy považoval za najväčší dar v mojom živote ma prijali naspäť medzi seba. Toto som považoval a aj považujem za moju najväčšiu výhru. Tá mi dodala silu pustiť sa aj do ostatných zbabraných záležitostí, ktoré som si počas svojej opileckej éry spôsobil. Dva roky mi trvalo, kým som sa postupne odhodlal navštíviť ľudí, ktorým som poubližoval a ešte stále nie som presvedčený, či som niečo nevynechal. Po tejto mojej očiste a absolútnej zmene svojho života a jeho hodnôt som začal s prácou, ktorú spolu s rodinou robím doteraz.

Staráme sa o deti, ktoré sú závislé od rôznych drog a ich život nabral nesprávny smer. V roku 1994 sme si adoptovali štrnásťročné dievča, ktoré už od jedenástich rokov drogovalo. O dva roky neskôr (10.1.1996) k nám do našej rodiny začali pribúdať ďalšie takéto deti a doteraz sme ich mali skoro sto.

Priamo u nás, v našej rodine strávili niekoľko mesiacov a také, čo ich už nikto nechcel, aj niekoľko rokov. V roku 2005 som za túto prácu dostal cenu Humanitný čin roka. Dnes už mi život neriadi alkohol, moje manželstvo a celý môj život sa uberajú, dúfam, správnym smerom. Moja dcérenka Renátka je magistra psychológie a syn Vlado je strojár a už skoro aj pilot lietadla. Obidvaja sú obdivuhodne čestní a spravodliví ľudia aj napriek tomu, že vyrastali v rodine opilca a násilníka.

Makovienka

Zhruba o mesiac po Zdenkinom odchode od nás mi zatelefonovala. Bola veľmi vzrušená a nedočkavo mi vysvetľovala, čo odo mňa chce. Jednalo sa o jej kamarátku Stanku. Stále dokola opakovala, aká je to „super baba“, aká je múdra a vždy sa dobre učila. Vypočul som si veľa superlatívov a pripadalo mi to, ako v zoznamovacej kancelárii. V tom zápale mi však zabudla povedať, prečo mi vlastne všetky tieto chválospevy oznamuje. Po chvíle som ju prerušil a svojím typickým spôsobom, ktorý Zdenke tak imponoval, som jej povedal, že ma veľmi teší, ak po svete chodí taká baba. Nechápem však, aký to má vplyv na výrobu makarónov. Hneď pochopila a dokonca sa aj rozpačito a nervózne zasmiala. Potom sa predsa stíšila a spomalila paľbu svojich argumentov. Chvíľu bolo ticho a nakoniec pomaly povedala, že tá jej kamarátka stojí pri nej, je jej strašne zle. Prežíva hroznú heroínovú krízu. Nakoniec sa odhodlala povedať tú, pre ňu najstrašnejšiu vec, ktorá bola príčinou jej zúfalého telefonátu.

Makovienka 1

Makovienka  bola v bezvýchodiskovej situácii. Bola závislá, pichala si heroín, zostala na celom svete sama! Nemala koho požiadať o pomoc, zostala jej iba Zdenka, ktorá síce bola mesiac čistá po siedmich mesiacoch pobytu u nás, no ona jej aj tak nevedela pomôcť! Preto ju poslala za mnou. Vtedy ešte nikto netušil, že sa tieto dve kamarátky aj tak nakoniec po ďalšom mesiaci stretnú u nás. Zdenka totiž zakrátko zrecidivovala.

Makovienka 2

V predchádzajúcom článku o Makovienke som sa pokúsil priblížiť čitateľom krízu, ktorú prežívajú deti, ktoré k nám prichádzajú. Fyzické bolesti „všetkého“ sú hrozné, no ešte horšie sú psychické prejavy. Rozšírené zrenice a výraz panického strachu, zúfalstva, beznádeje a obáv z toho, že dotyčného „niekde zatvoria“ do neznámeho prostredia bez jeho drogy, je pre každého najhorším scenárom, aký si dokáže predstaviť. Jeho droga bola vždy pre neho univerzálny prostriedok na riešenie všetkých problémov, bolestí a iných nepríjemných stavov. Teraz má zostať ako holý uprostred tŕňov, sám a bezbranný.
Pokračovať v čítaní „Makovienka 2“

Makovienka 3

V minulom článku som sľúbil, že sa pokúsim vysvetliť, akým spôsobom funguje sedliacka logika, pomocou ktorej riešim počiatočné ťažké stavy svojich detí. Ak očakávate zázračné metódy, tak ste na dobrej adrese, lebo napriek tomu, že sú naozaj jednoduché, tak fungujú zázračne. Začal som písať príbeh Makovienky, no ukázalo sa, že musím trošku odbočiť. Podľa mňa to ani nebude odbočenie, lebo toto, čo píšem sa týkalo i jej. Bola totiž na dne, sama na svete a odhodlaná zomrieť. Tak, ako aj ostatní.

Makovienka 4

Všetky postupy, ktoré som popisoval v minulom článku smerujú k tomu, aby sa človek definitívne rozhodol pre spoluprácu. Má premeniť svoj pobabraný život, napraviť všetko pokazené, poučiť sa a spraviť zo seba osobnosť, na ktorú budú hrdí všetci jeho najbližší a samozrejme aj on sám. Uznáte, že je to poriadne ťažká úloha, ktorú nedokážu urobiť ani ľudia, ktorí sú zdraví, nemajú telo zničené od drog, dušu zašpinenú svinstvami a ktorí majú úprimnú dôveru rodiny, ktorá im s radosťou a nezištne chce pomáhať. Narkoman už nespočetnekrát zlyhal, nikto mu neverí, ani on sám sebe a v krachu má úplne všetky oblasti života. Zo všetkých strán sa na neho rútia tragédie, všetci ho odmietajú, cíti sa nečistý, zbytočný a svojím predrogovaným mozgom nevidí z takejto situácie východisko. Dokonca ho nevidia ani jeho rodičia, ktorí obyčajne vedia riešiť životné situácie. Všetci už rezignovali, odpísali ho, len sa boja nahlas povedať to, čo si myslia. Niektorí príbuzní mi to aj na rovinu povedali – nech radšej zomrie, bude to tak pre všetkých lepšie! Ak v niečo neveríme, tak to ani nedokážeme!

Makovienka 5

Aj s Makovienkou sme krízovali, no vo veľmi zlom prostredí. Boli sme síce na svätom mieste, teda na fare v D. a to by malo byť na prospech veci. Opak bol pravdou. S Ľudkou sme bývali v kôlni, ktorú som scivilizoval, a deti vo fare. Každý deň sa u nás zastavil pán farár Gáborík, s ktorým sme dokonca používali spoločnú kanceláriu. Napriek tomu, že sa pán farár vystavil neľúbosti domorodcov, poskytol nám útočisko na tej fare, ktorá bola vtedy prázdna. Bol farárom v Budmericiach a v tej dedine iba zastupoval. Predtým nám poskytol útočisko v dome sestričiek v Budmericiach, no odtiaľ sme sa museli po skončení prenájmu koncom júna 1996 vysťahovať. Sestričky nechceli mať vo svojom prázdnom dome feťákov, no nevadilo im, že sme okrem platenia prenájmu celý dom opravili.
Pokračovať v čítaní „Makovienka 5“

Makovienka 6

Ani pokračovanie príbehu Makovienky neoplýva pozitívnymi zážitkami. Život ju poriadne povláčil po bahne. Doma sa jej nedalo vydržať a vonku bolo príliš veľa nástrah pre také mláďa, akým vtedy bola ona. Dostávala hrozné bitky od svojho nevlastného „otca“. On to vtedy prezentoval ako vychovávanie. Zabudol však na to, že prevýchovu by potreboval hlavne on. Ani náhodou by nikto nemohol povedať, že by on mohol byť pre niekoho pozitívnym vzorom.