Deň nezávislosti

Žiadny deň nie je len taký obyčajný. Už len tým, že existuje, je výnimočný a aj taký obyčajný dnešný pracovný deň, utorok 10. januára 2006 je pre veľmi veľa ľudí niečim výnimočný. Možno sa dnes niekto narodil, či slávi narodeniny, možno na tento deň budú do smrti spomínať v dobrom manželia, ktorí sa dnes sobášili a možno sa aj stretli dvaja ľudia, ktorí sa do seba zamilovali. Je tiež isté, že sa dnes odohrali udalosti, ktoré majú tragické dôsledky a určite dnes veľa ľudí z tohto sveta odchádza. Takto plynie život a my si ani neuvedomujeme, aké šťastie nás stretlo, že sme sa ráno zobudili a že sa možno zobudíme aj zajtra.

Moje stretnutie s marihuanou v STV

Včera sme s chlapcami robili moje ARO – „prepadový stíhač“, či „hĺbkový bombardér“ ako ho s láskou volám. Je to teda, vlastne tridsať ročný rumunský terénny stroj s pohonom na všetky štyri kolesá, na ktorý som veľmi hrdý. Máme totiž veľa spoločného. Aj on je už vo veku dedka, stále sa na ňom niečo pokazí, nesmie sa príliš naháňať a veľa žerie. No má aj svoje dobré stránky. Napríklad to, že sa všade dostane, aj keď pomaly, a všetci si ho obľúbia, keď sa s ním bližšie zoznámia.

Teória opitého profesora

Uplynulo tridsaťštyri rokov odvtedy, ako som stretol jedného starého úctyhodne vyzerajúceho pána, no napriek tomu si pamätám skoro presne na náš rozhovor. Končil som vtedy učňovku a mal som devätnásť rokov. V Bratislave, kde som sa učil za elektrikára, bola jedna krčmička, kde čapovali Budvar. Bola na rohu Moskovskej ulice, blízko pitevne. Málokde sa v tých časoch dalo k takémuto artiklu dostať. Vtedy som pil naozaj iba príležitostne a málo. Jedno pivko, ešte k tomu Budvar, však v teplom počasí po práci bolo veľké lákadlo.