PostHeaderIcon 3 – Stoosemdesiatjeden násobná úprimná vďaka

Našim najväčším spojencom v Budmericiach, kde sme sa starali o deti závislé od drog, bol pán farár Marián Gáborík. Náš farárko! Pomáhal nielen nám, pomáhal všetkým ľuďom. Na faru si pravidelne bral na niekoľko týždňové pobyty ľudí, ktorí mali telesné, či mentálne postihnutie, bezdomovcov a vôbec ľudí, ktorí potrebovali jeho pomoc. Toto robil popri svojej kňažskej povinnosti, navyše vo viacerých farnostiach. Nikdy nehľadel na svoje nepohodlie, pracovné zaťaženie, veľké zdravotné problémy s chrbticou a na dôvažok ešte pracoval ako učiteľ psychológie na zdravotnej škole. Kde mohol, tam pomáhal.
Snažil som sa trochu odbremeniť farárka a hlavne som dával veľký pozor, aby sme niečo nevyviedli, lebo tým by sme mu určite uškodili. Je to tak i s našou rodinou. Keď by deti niečo vyparatili, neobrátilo by sa to proti nim, no každý by skonštatoval, že to boli decká Vlada Schwandtnera. Tak isto by sa hovorilo, že je problém s tými „farárkovými drogistami“ – lebo tak nás niektorí domorodci volali. Nikdy sa však nič nestalo. Začali sa o nás šíriť len pozitívne chýry. Zásluhu na tom mali i naši susedia. Jožo Rašo – tesár, Bócovci, ktorí majú obchod v Budmericiach a tam sa premelie veľa ľudí. Tiež stará pani Tibenská a aj ostatní naši blízki susedia, boli v permanencii. Ľudia sa informovali, čo robíme, či im niečo nezmizlo, či nerobíme hluk, a či vôbec niečo robíme a celé dni len neleňošíme. Dostávali sme asi dobré referencie, lebo ľudia nám najprv začali odpovedať na pozdrav a neskoršie sa i prví pozdravili. To sú na dedine kritériá slušnosti, ak niekoho dedina medzi seba príjme.
Dom, ktorý sme mali od farárka prenajatý, sme prevzali vo veľmi zlom stave. Patril jednej rádovej sestričke a disponoval ním rád. Farárko mal len dispozičné právo. Keď sme tam prvýkrát prišli, bol to hrozný pohľad. Vchodové dvere boli rozbité, v pivnici po kolená splaškov, zatopený plynový kotol, v miestnostiach nekonečne veľa odpadkov, výkaly, záhrada pätnásť rokov neošetrená…… Bol to dlho neobývaný spustnutý dom. Najprv som musel opraviť vodovodnú prípojku a zamrznuté radiátory, aby sme mohli začať niečo robiť. Našťastie som majster na všetky remeselné práce a mám tiež veľa kamarátov remeselníkov. Vyčerpali sme splašky z pivnice,  žumpu, všetko vydrhli a dezinfikovali, spojazdnili kúrenie a začali s ostatnými vecami, ktoré bolo treba dať do poriadku. Robili sme i na Silvestra. Desiateho januára som si priviedol prvú obyvateľku. Zdenku – moju favoritku. Niektoré miestnosti boli už úplne hotové a dom bol obývateľný. Niekde sme však ani nezačali. Postupne sme reparovali starožitný dolámaný nábytok, čistili sme, maľovali, všade som dal na holé cementové podlahy krytiny. Boli to veľké roboty a stáli veľa peňazí. Nevadilo mi to, lebo som bol rád, že máme strechu nad hlavou.
Zmluvu som mal podpísanú na šesť mesiacov, lebo toľko mal trvať môj experiment, ktorý som realizoval podľa svojho projektu. Po šiestich mesiacoch som mal skončiť a vyhodnotiť úspešnosť. Preto som mal aj odborného garanta a supervízora, doktora Igora Škodáčka. Ak by tento projekt zlyhal, a deti by ušli tak, ako mi to všetci predpovedali, musel by som priznať, že som vysoko zaťal. Veril som však, že výsledky sa určite dostavia a potom ich dám k dispozícii všetkým, nech kompetentné orgány takýto spôsob učešú, prispôsobia podmienkam v štáte a všetko pôjde ako po masle. Keď to teraz píšem, tak mi je striedavo do plaču a do smiechu. Bol som to ja ale naivný truhlík!
Za mojim odborným garantom – prednostom Detskej psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice prišla redaktorka z Nového Času. Neviem ako k tomu prišlo, no zrazu sa u nás objavilo auto s nápisom Nový čas. Bolo to prvé médium, s ktorým som mal dočinenia. V najčítanejších novinách sa objavil článok „Abstinujúci alkoholik lieči mladých narkomanov“. Bol to článok na dva a pol strany a navyše palcovými titulkami zdôraznený na prvej strane. Taká blbosť. Stále som tej redaktorke dupľoval že drogová závislosť sa podľa mňa nedá liečiť a že som elektrikár, neviem nikoho liečiť. Deti, keď sú choré, musím zobrať k lekárovi. Ako ostatní tatkovci, lebo nie som nič iné iba ich tatko! Čo sa babe chcelo, to sa jej i snilo! Napísala, že ich liečim a nebolo pomoci! Pripadal som si ako Dařbuján, zo starej českej filmovej rozprávky, čo mal za kmotra smrťáka. Čo som si len vytrpel posmechu! Hviezda Nového času, ľudový liečiteľ a čo ja viem, čo ešte. Navyše začali chodiť aj iné médiá, chceli vidieť blázna, čo si nasúkal do rodiny feťácku bandu! Prišla STV, Slovenský rozhlas a všelijaké noviny a časopisy. To ešte nebolo také hrozné, no začali k nám chodiť ľudia. Blúdili po dedine , v rukách otvorené noviny a hľadali, ktorý je ten dom s tými feťákmi. Stále niekto telefonoval na obecný alebo farský úrad. U nás sme telefón nemali a mobily neexistovali.
Za pár dní som mal osem detí a stále mi niekoho doviedli. S tým som nepočítal. Nevedel som, ako celý projekt vlastne dopadne. Igor Škodáček mal na klinike najviacej štyri takéto závislé deti, na viacej si tam netrúfali. Navyše sme mali chlapcov i dievčatá….
Už vtedy mi bolo jasné, že som v pasci. Nebudem môcť skončiť o šesť mesiacov, teda v júni, ako som to sľúbil Ľudke, mojej žene. Mali sme rôzne problémy, nemal som žiadne skúsenosti a nedá sa naplánovať niečo takéto zložité dopredu. Bolo treba improvizovať, no nerobilo mi to nejaké veľké problémy. Detičky nám len tak prekvitali. Nikto neutekal, nikto nevyvádzal, a tiež nikto neveril, že deti, čo máme doma, sú narkomani. Samozrejme, že sme mali i s deťmi obrovské problémy, no chceli byť u nás, chceli svoje problémy riešiť a rešpektovali svojich druhých rodičov. Jednoducho bolo treba starať sa o ne vo dne, v noci. To som však vedel dopredu, takže čo! Blížil sa koniec nášho nájmu a potreboval som urobiť novú zmluvu – ešte aspoň na pol roka. Farárko nadšene súhlasil, no potreboval súhlas matky predstavenej. Bola to iba formalita. Nič zlé sa nedialo, dom sme na vlastné náklady opravili, zariadili, susedia nás mali radi, obyvatelia nás prijali i obecná vrchnosť a veriaci….
Prišla kontrola. Dve sestričky sa boli na vlastné oči presvedčiť. Myslím, že sa im medzi nami páčilo. Rozprávali sa s deťmi, s nami – rodičmi a bolo to príjemné stretnutie. Potom odišli na faru. Večer po omši prišiel farárko a hneď bolo vidieť, že ho niečo trápi. Sestričky skonštatovali, že nájom nám neobnovia, lebo sa deti „nemodlia a majú v očiach strach“. Nechápal som! Pomohlo by mi, keby nás v tom dome nechali ešte aspoň pol roka, než by som situáciu vyriešil. Povedal som, že im dom zanecháme i so všetkým, čo sme tam pokupovali a porobili. Tiež to nechceme zadarmo, budeme naďalej platiť nájom a spotrebované energie. Farárko povedal, že teraz je už malý pán na to, aby to dokázal zariadiť. Videl, že nebude stačiť tých šesť mesiacov a vyjednával to už dopredu, nič nám nehovoril, nech nemáme starosti, no nedalo sa. Dom sme mali opustiť v deň skončenia zmluvy, inak budú použité právne prostriedky. Neskoršie som sa dozvedel, že bola pripravená i sťažnosť na farárka jeho nadriadeným.
Musel som to povedať deťom. Toho som sa bál. Nevedel som, ako im povedať, že končíme. Pre nich to mohlo znamenať i smrť. Keď niekto rezignuje, znovu dostane nádej a potom mu je zobratá …. Reakcie detí ani nebudem opisovať. Nechceli odísť, argumentovali tým, že nie sú v poriadku, čo s nimi bude, upli sa na nás, prečo ich chceme vyhnať!
Spoliehal som sa na to, že pôjdem osobne poprosiť matku predstavenú, zoberiem aj deti, veď nejdem za tvrdým kapitalistom. Radoví veriaci z dediny nás podporovali a spolu s deťmi sme ich presvedčili, že je to dobrá a ušľachtilá vec, čo robíme. Akceptovali i farárkovu omšu, ktorú za nás slúžil. Nebudem predsa musieť presvedčovať ľudí, ktorí zasvätili život viere.
Zobral som do auta niektoré deti a šli sme 200 kilometrov prosiť o pomoc. Na vrátnici bola taká staršia sestrička a veľmi milo nás prijala. Deti sa začali tešiť, hopkali, hádzali po sebe radostné pohľady. Aj mne odľahlo. Sestrička povedala, nech si s deťmi sadkáme, že hore je matka predstavená, pred chvíľou s ňou hovorila a že ju ide zavolať. Po nejakej dobe sa vracala z prvého poschodia, krok za krokom, schod za schodom. Pomaly! Už som vedel, že sme prehrali! Nech sa na ňu nehneváme, no zmýlila sa, matka predstavená je odcestovaná a vráti sa až o niekoľko dní.
Na spiatočnej ceste sme dlho mlčali, nikomu sa nechcelo rozprávať. Zastavili sme sa v motoreste, aby sme sa tou atmosférou neudusili. Keď sme prišli domov, najprv sme sa stavili na fare vrátiť farárkovi auto a referovať o svojej misii. Potom sme spolu šli k nám(?) domov. Všetci nás už čakali. Bolo smutno! Dokonca ja Ľudka, ktorej som sľúbil, že za pol roka skončíme a mala by sa tešiť, bola tiež smutná. Bol som bezradný a naštvaný. S takýmto postupom som nerátal. Ani nás neprijali, nenechali prehovoriť a my sme si spravili takýto 400 kilometrový výlet.
Farárko však bol človek, ktorý vedel ako prelomiť takéto stavy. Postavil sa a zahlásil: „Vedúci, nijaká panika, tajomný muž z iného sveta to zariadi“. Začal znova svoju starú pesničku o sile modlitby, sile lásky, o tajomnom mužovi, o samaritánovi z Biblie….
Ja som mu oponoval, možno som si dovolil povedať viacej, ako sa patrí v prítomnosti takého človeka ako je farárko. Nakoniec mal pravdu on. Tajomný muž z iného sveta nás nenechal odvtedy na holičkách. Stretávam stále takých tajomných mužov a postupne Vám ich predstavím.
 P.S.
V posledný júnový deň zastalo pred našim domom niekoľko aut. Mali po sebe nápisy o Ježišovi, o tom ako nás miluje, ako nás volá k sebe. Z tých aut vyšlo pár sestričiek a starší pánko. Bol to ich právnik a zhurta začal na farárka. Zhlboka som sa nadýchol a spustil. Nepovedal som ani jedno škaredé slovo, ani jednu nadávku, nikoho som neurazil, len som ich po tej právnickej stránke zorientoval. Už som samozrejme nečakal pochvalu zato, že sme zo zrúcaniny spravili krásny dom a navyše nad rámec zmluvy. Že podľa tej zmluvy nám mali dať nehnuteľnosť v používateľnom stave a podobe.
Nakoniec som im naozaj úprimne zaďakoval. Za to, že nám s deťmi poskytli na šesť mesiacov útočisko v ich dome. Tiež, že ho dali k dispozícii práve nášmu farárkovi a tak mi pomohli spoznať takého svätého človeka. Strávili sme v tom dome 181 dní, na ktoré radi spomíname.
K vďake sa pridal i pán farár, aj keď sa tým sťažnostiam nakoniec nevyhol.
Dom zostal niekoľko mesiacov prázdny a potom tam na pár mesiacov prišli dve, tri sestričky.

 

Vladimír Schwandtner

Vaše meno (povinné)

Váš email (povinné)

Predmet

Vaša správa

Súhlasím s anonymným použitím tohoto textu

Prepáčte, ak ihneď neodpoviem

 


Vyhľadávanie na stránkach
Ulovte si svoju tému
Zaujímavé odkazy
Prihlásenie, registrácia
Aké máme počasie
Kalendár
December 2017
P U S Š P S N
« Dec    
 123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031
Kto je práve pripojený