PostHeaderIcon 4 – Radšej v mravenisku

Zostali sme na ulici s deviatimi deťmi. Mal som urobiť to, že sa s manželkou, našimi dvoma deťmi a adoptovanou Barborkou vrátime domov do Častej. Ostatných šesť detí, ktoré nás tiež prijali za rodičov a chceli sa u nás zachrániť pred drogami pošleme preč. Prvýkrát to mysleli naozaj a aj sa tak správali. Mal som byť ja ten zlý, ktorý im vezme jedinú šancu a pošle ich od seba preč? Urobil som čo bolo v mojich silách? Za seba by som nikdy nešiel orodovať, no za deti pôjdem aj žobrať! Žiaľ, nepomohlo ani to!
Čo to boli za deti, aké monštrá, čo im „chýbala modlitba a mali v očiach strach“?
Zdenka mala 17 rokov, jej mama bola na dne po všetkých stránkach. Rodičia boli rozvedení a mama zostala na riešenie situácie sama. Bez pomoci, bez haliera skoro v prázdnom byte, lebo Zdena všetko pokradla a prefetovala. U nás vtedy bola už 6 mesiacov.
Evička nezvládla ani jednu liečbu. Najdlhšie vydržala v Pezinku na uzavretom oddelení psychiatrie 5 dní. Keď ju preložili – ušla. Súkromne ju liečili najlepší odborníci a výsledok nijaký. Rodičia už stratili nádej. Keď ju jej tatko doviezol, povedal, že vie, že už je mŕtva, len chcú skúsiť všetko, aby potom mohli ešte žiť. Nebudú sa na mňa hnevať, ak to zasa neklapne. U nás už bola štyri a pol mesiaca, čo sa považovalo za zázrak.
Maťo a Miro boli dvaja chlapci, ktorí tiež boli na konci s dychom pri príchode k nám. Miro mal osobný rekord výdrže na liečení tri dni. U nás už boli štyri mesiace. Zasa zázrak! Danka bola na tom najhoršie, lebo lekári sa v jej prípade už vzdali a vrátili ju z nemocnice domov. Keď som si ju doniesol z Petržálky mala 35 kilov. Mala mať údajne AIDS. Bola u nás už tri a pol mesiaca a AIDS sa nepotvrdil.
Vladka mala 14 rokov. Mala rozvedených rodičov, obidvaja pili a u nás bola ešte len jeden a pol mesiaca. Jej návrat by vtedy  určite znamenal katastrofu.
Okrem toho sme mali naše dve deti a adoptovanú Barborku. O tie naše sme sa mali ako postarať – mohli sme sa vrátiť do nášho domu. Tam sme si však nemohli zobrať ostatné deti. Neboli by sme sa tam pomestili a nemali sme náš dom na toto ani trocha prispôsobený. Navyše dom bol pred rekonštrukciou a neboli ešte ani úplne vysporiadané vlastnícke vzťahy.
Tie naše decká zo všetkých pobytov ušli, nechceli sa z ničoho dostávať, chceli drogovať. U nás boli dobrovoľne a s radosťou. Bola to asi taká situácia, ako keď poviete deťom v škole, že im odpadli na konci vyučovania dve hodiny a oni sa dožadujú vyučovania. Bolo to na neuverenie. Snažili sa začať znova, darilo sa im to a bolo to na najlepšej ceste. Keby sme tak mali ešte pol roka…. No človek mieni, pán Boh mení!
Keď sestričky odišli a zamkli dom, všetci sme išli na faru. Tam sme si do pivnice  uskladnili i svoje veci. Z hodiny na hodinu sme boli bez strechy nad hlavou. Farárko vyrukoval s riešením. Mali sme sa na pol roka, čo som potreboval na vyriešenie problémov, odsťahovať do prázdnej fary v susednej dedine D. Bola to jeho farnosť a mohol to dovoliť. Problém bol ten, že v tej dedine nedokázal existovať ani ich farár. Preto bola fara prázdna a náš farárko tam musel dlhodobo zastupovať. Bolo to krajné riešenie. Vedel som, že sa to domácim nebude páčiť a tiež som vedel, že budú chodiť sťažnosti na cirkevnú vrchnosť. Bál som sa o farárka, že bude mať problémy. Aj sa tak v hojnej miere stalo, no vtedy sme sa s pánom farárom dohodli, že to obidvaja riskneme. Spolu sme nastavili chrbty za „cudzie(?) deti“. Ešte som mal nádej, že sa mi urýchlene podarí situáciu vyriešiť. Mal som rôzne prísľuby od vplyvných politikov, štátnych inštitúcií, podporu odborníkov. Mal som však lepšie načúvať farárkovi. Ten hovoril: „Pomôž si človeče sám a aj pán Boh ti pomôže“! Našťastie z naivity som už vytriezvel.
Na tej fare v dedine D. sme strávili 176 dní. Boli to zaručene najhoršie dni môjho života. Ľahšie by sa nám žilo v mravenisku. Zloba a nenávisť sa ešte teraz vznášajú nad tou budovou. Na uvítanie nám domáci povyrážali kameňmi sklá na autách. Zastrelili nám staručkého vlčiaka Ruda, ktorého sme si zobrali z útulku. Celé dni a noci nám telefonovali, oplzlo nadávali a vyhrážali sa. Všetko poza bučky. Nikto neprišiel k nám a nepovedal výhrady do očí. Môj 12 ročný syn si napríklad išiel do obchodu kúpiť mlieko, aby mohla Ľudka navariť kašu. Prišiel bez mlieka, lebo v obchode mu jedna stará babka oplzlo vynadala a opľula ho. Na ulicu už viacej nevychádzal. Na farárka chodili udania – samozrejme anonymné. Žiadali jeho potrestanie a preloženie.
Raz u nás zazvonila staršia pani. Nepoznal som ju a myslel som, že predsa sa niekto odhodlal a prišiel osobne. Nič dobré som však nečakal. Bola to pani Kopecká, ktorá prišla z Trnavy. Dopočula sa, čo sa deje a prišla sa osobne presvedčiť, aká je situácia. Rozprávala sa s deťmi, pýtala sa, ako sa im na fare páči, či sa im darí a podobne. Deti jej na rovinu povedali čo sa nám stáva, ako to na všetkých zle pôsobí. Fara bola dlho opustená a zanedbaná, my sme všetko upratali, opravili a držali v čistote a poriadku. Aj tej pani sa na fare páčilo. Všetko bolo podľa nej v poriadku. Nakoniec nám povedala, že spolu s manželom, profesorom a synom pracujú v Katolíckej jednote Slovenska v Trnave. Jej syn je tam riaditeľom. Ona sama pochádza z tej dediny D. a nechcela veriť tým veciam, čo sa hovoria o jej rodákoch. Rozprávala i s farárkom, bola sa presvedčiť a všetkým sa nám za svojich rodákov ospravedlňuje. Zjedná nápravu a poriadok. Neviem, čo sa stalo, no zdržala sa celý deň. Bola na bohoslužbách, a rozprávala sa s farníkmi. Bola to staršia pani krehkej postavy a jemných spôsobov. Neviem presne čo urobila a ako veci riešila.. Situácia sa však zmenila k lepšiemu. Sem – tam nám do dvora ešte spadol nejaký zablúdený delobuch a všetkých nás vyplašil, občas sme si ešte vypočuli nejaké oplzlé nadávky v telefóne a večer nám miestni hrdinovia nadávali spoza múra, no keď som vyšiel von, zmizli.
S pani Kopeckou a Katolíckou jednotou Slovenska v Trnave sme ešte dlho spolupracovali. Dokonca nás bol na tej fare podporiť i trnavský viceprimátor pán Butko. Povedal mi, že sám má päť detí a tiež by za ne dal i život. Pri tej príležitosti som sľúbil pani Kopeckej, že do vianoc faru opustíme, všetko zanecháme v perfektnom poriadku a vrátime sa naspäť do civilizácie – do Budmeríc.
S odretými ušami sme ten termín stihli. Celé dni a niekedy aj noci sme si rekonštruovali domček v Budmericiach. Museli sme si spraviť úplne všetko a vyčarili sme zo zrúcaniny útulný domček. Bratislavské fifleny a feťáčky rezali závity na vodovodné trubky, kopali sme spolu jamy na odpadové potrubie, zakopávali 20 kubíkovú žumpu, aby sme mali „vecko“, no dokončili sme všetko v termíne. Deti si po niekoľkých týždňoch znovu obliekli svoje civilné šaty namiesto montérok, osprchovali sa vo vlastnoručne urobenej sprche … Na Štedrý večer v roku 1996 Ľudka varila večeru na dvojplatienke, deti sa postupne sprchovali a obliekali do normálnych šiat, len ja som to nestihol a večeral som v montérkach. Boli to najkrajšie vianoce pre nás všetkých.
Jeden zážitok z toho obdobia na fare však vo mne zostal a nezabudnem naň nikdy. Bol som na nákupe v Modre, lebo v D. sme si nakupovať už netrúfali. Na zastávke autobusu stála moja spolužiačka zo základnej školy. Bývala v Modre, no v D. mala chalúpku po rodičoch. Nikdy sa nevydala, nemala ani deti. Zastavil som a ponúkol sa, že je odveziem do D. Bola rada. Po ceste som jej rozprával, ako som bol do nej od šiestej triedy až do ôsmej zaľúbený. Bola športovkyňa a dosahovala dobré výsledky na bežkách a v streľbe. Ja som bol také športové drevo, tak som sa ani neopovážil povedať jej o svojich citoch. Netušila, že má takého ctiteľa. Doberala si ma a spolu sme žartovali, čo keby som vtedy… Došli sme do cieľa. Hneď na začiatku dediny mi povedala, aby som zastavil, lebo sa musí staviť v obchode. Vystúpila, rozlúčili sme sa a ja som čakal, než prejdú autá, aby som mohol pokračovať. Zrazu som videl, že tá moja dávna láska vyletela z obchodu a rukami nohami sa ma snažila zastaviť. Myslel som, že už nakúpila a chce sa so mnou predsa len zviesť. Dobehla však k dverám na mojej strane a videl som že plače. Vystúpil som, lebo som nevedel, kto jej tak ublížil. Bolo to inak. Povedala mi, že nepotrebovala nič kupovať, vymyslela si to, aby ju susedia nevideli so mnou. Nech sa nehnevám, neviem si predstaviť, ako by na to susedia reagovali, mrzí ju to! Naozaj nemá proti mne nič!
Naozaj! Nehneval som sa – bolo mi ľúto a stále mi je ľúto. Nastúpil som bez slova a odišiel, nech ju nekompromitujem. Bolo to už iba kúsok na faru, na to sväté miesto, preto som došiel v poriadku, aj keď som videl všetko rozmazane.

Vladimír Schwandtner

Vaše meno (povinné)

Váš email (povinné)

Predmet

Vaša správa

Súhlasím s anonymným použitím tohoto textu

Prepáčte, ak ihneď neodpoviem

Vyhľadávanie na stránkach
Ulovte si svoju tému
Zaujímavé odkazy
Prihlásenie, registrácia
Aké máme počasie
Kalendár
Október 2017
P U S Š P S N
« Dec    
 1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829
3031  
Kto je práve pripojený