PostHeaderIcon 5 – Keď 99 rokov trvá od sredy do stredy

Bolo nás doma šesť detí. Moji rodičia boli síce pracovití, no začínali doslova z ničoho. Vždy sme sa však mali všetci veľmi radi a vzájomne sme si pomáhali. Je to tak doteraz. Keď sme boli ešte deti a prišiel k nám niekto na návštevu, doniesol balíček cukríkov, tak sme pre všetkých nadelili rovnako na kôpky. Aj rodičom. Oni nám vždy tie svoje diely dali, no nabudúce sme im znova nadelili. Vedeli sme, že rodičovské kôpky zase pripadnú nám, no aj tak sme vždy na nich pri delení mysleli. Tak isto to prebiehalo, ak niekto nebol práve doma. Jeho kôpka cukríkov ho počkala. Niektoré z našich detí pochádzali tiež zo skromných pomerov, no mali sme aj také, čo im rodičia nekonečne ublížili hojnosťou. Dostali už všetko, čo sa len dokázalo zohnať. Neexistoval už darček, ktorý by ich dokázal prekvapiť. Rodičia sa dostali do patovej situácie, lebo už nemali svoje rozmaznané a nadbytkom pokazené deti čím obdarovať. Ťažko niesli, že pohrdli drahými zbytočnosťami a viacej sa tešili z drobností, čo dostali z lásky od nás.
Jedno takéto dievča k nám prišlo medzi prvými. Už bolo na „odpis“. Pobyt u nás mal byť iba slabá náplasť na svedomie pre rodičov, ktorí boli presvedčení o neriešiteľnosti situácie. Chceli skúsiť všetko, aj takú blbosť ako som si vymyslel ja. Boli presvedčení, že nie je možné, aby nejaký amatér dokázal viacej ako zástupy profíkov. Ich prognózy boli veľmi, veľmi skeptické. Tipovali to maximálne na tri dni. Aj napriek tomu chceli, aby som sa ich dcéry ujal.
To dievča bolo jedno z najlepších, aké sme tu mali. Bola veľmi múdra, spravodlivá, otvorená…. Najviacej mi samozrejme imponovalo, že ma mala veľmi rada, skoro tak ako ja ju. Bola malej a útlej postavy, veľmi svojrázne sa smiala, ešte svojráznejšie kýchala. Vtedy sme sa smiali všetci a ona s nami. Keď som sa chodil v noci pozerať na deti, vždy som ju našiel, ako, má hlavu položenú na posteli, kľačí na zemi, spí s rukami pod hlavou. Najprv som to pripisoval ťažkým heroínovým snom. No spala spokojne, odfukovala a očividne jej spánok v tejto nezvyčajnej polohe „chutil“. Uložil som ju na posteľ, pozakrýval, no nebol som ešte ani naspäť pri dverách a už kľačala pri posteli znova. Pri raňajkách som to spomenul a hneď bolo veselo. Všetci sa smiali a svojimi komentármi sa dostávali k veľmi zaujímavým konštrukciám.
Bola s nami skoro od začiatku – ešte v dome u sestričiek, neskoršie na fare. Bezmála osem mesiacov. Keď sme sa museli vysťahovať z prvého domu a hrozilo, že budeme naše deti musieť poslať preč, tak rodičia to prežívali spolu snami ako katastrofu. Vtedy mi jej otec navrhol riešenie. Mám nájsť „ vhodnú nehnuteľnosť za rozumnú cenu“ a on ju zakúpi. Bude to predsa na záchranu jeho dcéry. Nehnuteľnosť bude v jeho vlastníctve, no urobíme zmluvu na 99 rokov a môžeme tam v kľude „oživovať mŕtvolky“. Nie je odkázaný na náš nájom, budeme si platiť iba energie. Jednu takú „nehnuteľnosť“ som našiel po krátkej dobe, za veľmi výhodnú cenu, no bolo treba opraviť ju. Na materiál potrebný na opravy nám poskytne peniaze, lebo „kúpna cena nebola vysoká a navyše je majiteľ“.
Zdalo sa mi to ako zázrak – než urobíme tie opravy, zatiaľ budeme na fare, ktorú nám pán farár Gáborík poskytol. V tomto dočasnom útočisku na svätej pôde sme prešli peklom. O tom som písal minule. Na Štedrý večer – v stredu roku 1996 sme sa museli presťahovať, aj keď sme ešte nemali všetko dokončené. Vtedy to pre nás boli naozaj sviatky mieru a pokoja, lebo už sme neboli vystavení tomu teroru, čo na nás uplatňovali farníci v D. Dodnes si želám aby ten mier a pokoj našli aj oni.
Bol to taký malý domček, čo sa stal naším novým domovom. Na dedine sa takým domom hovorí „štvorec“. Desať krát desať metrov, tri izby, predsieň, vlastnoručne prerobená kúpelňa zo špajze, miniatúrna kuchyňa a vonku letná kuchynka so šopou. V tej prístavbe – letnej kuchyni sme bývali s Ľudkou. Aj na fare sme bývali v šope, no táto „hacienda“ bola omnoho menšia. Deti však bývali v dome. Boli tam riadne natlačení a súkromie žiadne. O súkromí sa všeobecne nedá u nás rozprávať. Preto sa často smejeme na Mojsejovcoch. Čo by sme my dali za také podmienky. My tak žijeme skoro 10 rokov. Raz sa nám dokonca stalo, že aj našu „haciendu“ sme museli prepustiť deťom a dočasne sme s Ľudkou spávali na dvore, pod orechom – v stane. Ani za mlada som nedokázal Ľudku prehovoriť na stanovačku, no vtedy sa inak nedalo. Má panický strach z hadov. Malo to však aj veľkú výhodu, lebo celú noc sa ma držala ako kliešť.
So spisovaním zmluvy sme sa neponáhľali. To dievča už bolo dávno doma, chodilo na vysokú školu, ktorú aj neskoršie úspešne skončilo. Dnes už je vydatá a má svoje dieťatko.
Po pol druha roku mi prišiel dopis od pána domáceho – do vlastných rúk. Ukončenie prenájmu – musíme sa vysťahovať do 1.7.1998, teda v stredu . Boli sme znova na začiatku.
Niekedy 99 rokov trvá iba 574 dní – od stredy – do stredy. Bolo to však krásne obdobie. Trápili sme sa nedostatkom peňazí, nedostatkom priestoru, no všetci sme sa mali veľmi radi. Rozdeľovali sme si doslova na kôpky všetko, aj lásku, jeden druhému sme pomáhali, zažili veľa srandy…. V tom dome sa ešte dnes musí držať tá dobrá energia, ktorú sme tam priniesli. Nikto ju síce nevyužíva, lebo od nášho odchodu je ten dom znova prázdny. Okná a dvere sú pozatvárané, možno preto, aby tá energia nevyfučala.

Vladimír Schwandtner

Vaše meno (povinné)

Váš email (povinné)

Predmet

Vaša správa

Súhlasím s anonymným použitím tohoto textu

Prepáčte, ak ihneď neodpoviem

Vyhľadávanie na stránkach
Ulovte si svoju tému
Zaujímavé odkazy
Prihlásenie, registrácia
Aké máme počasie
Kalendár
Október 2017
P U S Š P S N
« Dec    
 1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829
3031  
Kto je práve pripojený