PostHeaderIcon 6 – Aj z Moskvy môže prísť záchrana

Uprostred leta 1998 nás postihla v poradí tretia „rana morová“. Toto už bol naozaj silný kaliber. Zostali sme s mojou ženou Ľudkou, našimi deťmi a s desiatkou cudzích detí bez strechy nad hlavou. V čase, keď sme sa tak narýchlo museli vysťahovať z prvého domu – od sestričiek, mohli sme sa ešte relatívne bezpečne vyšmyknúť z tejto reality show. Mohli sme sa jednoducho vrátiť domov. Kvôli deckám, ktoré sa u nás dostávali zo svojich problémov sme to nemohli urobiť. Teraz sa situácia s omnoho horším priebehom zopakovala. Mali sme plno detí, na ktorých nám nekonečne záležalo, tak sme sa rozhodli pokračovať. V tom čase, v lete 1998 však situácia bola na neudržanie. Prvý krát som mal pocit, že bojujem o prežitie. Nielen o naše, ale aj o prežitie detí, ktoré u nás boli. Museli sme sa zo dňa na deň vysťahovať z domu toho tatka jednej našej dievčiny.
Prišla „Paľba“. Televízna! Viacero ľudí im o nás písalo, tak sa rozhodli na ten náš problém upozorniť. V Paľbe sme boli za tie roky niekoľko krát. Účel mal byť, aby štát zasiahol a nenechal nás trápiť sa. Vždy som sníval o tom, že budem mať na starosti iba plný dom problémových detí, ktoré si budem vypiplávať, starať sa o ne, učiť ich, vychovávať, aby boli pre tento štát a národ posilou a pýchou, ale aby sa hlavne im a ich rodinám dobre darilo. Čo je nakoniec to isté. Na začiatku som bol naivne presvedčený, že keď ukážem, že to ide, dokonca oveľa lacnejšie a s omnoho lepším efektom, tak štát, ako dobrý rodič a gazda prispeje na takúto činnosť.
O prospešnosti a výsledkoch nebolo pochýb. Dočkal som sa však iba slov „uznania, obdivu a potľapkávania po ramenách“. Skúsil som asi všetko, čo sa dalo skúsiť, no výsledok bol vždy rovnaký. Tá mrcha legislatíva bola na vine. Už som si aj robil srandu! Pýtal som sa, že ak uznávajú potrebnosť a efektívnosť tejto roboty, prečo nenakopú tých, čo nechcú tú legislatívu zmeniť, do zadku. Že to je vraj zložité. Nakoniec mali i pravdu, veď nakopať sám seba nie je ani dobre možné.
Paľba – televízna relácia bola síce krátka, no dobre urobená relácia. Už mi bolo všetko jedno, tak som to cez ten televízor povedal na plnú hubu. Som vo všeobecnosti taký bezprostredný človek a rozprávam veci tak, ako sú. Platí to aj vtedy, ak rozprávam o sebe.
Nevedel som, že na druhý deň jeden riaditeľ jednej veľmi vplyvnej a bohatej firmy telefonuje do Moskvy. V Moskve, niekde na ambasáde robil môj starší brat Emil, ako zástupca tej akciovky. Pán riaditeľ tam do Moskvy telefonoval, lebo chcel môjmu bratovi povedať, akú Paľbu včera na Markíze vysielali. Bol tam taký srandovný chlapík, ktorý sa mu páčil, lebo dobre a od pľúc rozprával. Okrem toho sa mu nepáčilo, že štátne inštitúcie sa k tomu takto stavajú. Ten v tej televízii sa tiež volal Schwandtner. Môj brácho sa popýtal na detaily a priznal sa, že som jeho mladší brat. Veľmi sa mnou asi nechválil. Čo už, keď to chce robiť…
Tento riaditeľ odkázal cez Moskvu, nech sa s ním stretnem, ak budem chcieť. Telefón sme nemali, tak brat zavolal našej mame do Častej. Mama si s tým tiež nevedela poradiť, tak ona zase zatelefonovala mojej najmladšej sestre Liduške do Modry. Sestra sadla do auta a prišla k nám. Vrazila mi do rúk mobil a už som debatoval s týmto vplyvným človekom! Bolo to ako keď Švejk išiel do Budejovíc, no aj nám to nakoniec vyšlo.
Na druhý deň som naložil plné auto detí a vyrazil som za tým pánom riaditeľom. Podrobne sa povypytoval na to, čo robíme, porozprával sa s deťmi a išiel nás vyprevadiť až pred budovu. Nič nám nesľúbil, no o dva dni som sa mal telefonicky ozvať. Na tretí deň sme sa znova stretli. Usadil nás, ponúkol klasické občerstvenie a bez úvodu povedal niečo, čo ma vyhodilo z kresla. Ak si nájdeme „vhodnú nehnuteľnosť za rozumnú cenu“, tak ich firma ju pre nás zakúpi! Presne, ako ten tatko našej dievčiny o dva roky skôr. Rozdiel bol iba v dátume. Písal sa rok 1998. Rozumná cena, podľa nich, bola okolo dvoch miliónov. Dom bude ich, aj keď oni žiadny dom nepotrebujú, no do troch rokov si musíme zohnať peniaze a oni nám ho za pôvodnú cenu predajú. Dajú nám i peniaze navyše, na zariadenie, opravy a pod, no tie sa pripočítajú o tie tri roky k pôvodnej cene.
Boli sme zachránení minimálne na tri roky. Tí bezcitní kapitalisti a vykorisťovatelia nám zachránili existenciu. Nemuseli! Nie je v ich záujme robiť charitu, starať sa o ostatných, navyše riskovať, že ich akcionári odvolajú, lebo robia podnikateľské lapsusy.
TAKTO PRESNE TO BOLO!
Reakcie detí by mali vidieť odborníci, ktorí určujú, ako sa majú liečiť narkomani. Tešili sa besneli, vyvádzali od radosti, že nemusia ísť preč „z liečenia“. Všade majú mreže, decká aj tak utekajú, po hromozvodoch, z vychádzok, no vlastne pri každej príležitosti. Naše sa tešili, že nemusia odísť z „liečenia“! Tešili sa i napriek tomu, že som im už povedal, ako sa v tom novom dome narobíme – ako otroci, lebo je vlastne nedokončený. Nemohli sa dočkať, kedy konečne uvidia to nové sídlo, tú našu pevnosť. Tak sme ako procesia išli Budmericami na druhý koniec dediny, pozrieť si naše nové pôsobisko. Vrátili sme sa na tú istú ulicu, za kaštielom, pri rybníkoch, na ktorej sme v dome u sestričiek začínali. Na tomto dome bolo ešte viacej roboty ako na tom sestričkovskom. Búrali sme, murovali, maľovali, upratovali… Hneď skoro ráno som deti pobudil do roboty, cez obed som im dal auto – starú dodávku a poslal ich kúpať sa na priehradu alebo na rybník. Vrátili sa o druhej o tretej, keď už neboli také silné horúčavy a robili sme do noci.
Nechcel som si brať ďalšie peniaze, aj keď som sa tomu nevyhol, no požiadal som i iných o pomoc. KERKO – firma z Košíc nám za symbolickú cenu predala všetky dlažby a obkladačky na celý dom. Tých Košičanov už naozaj nemali prečo zaujímať nejakí narkomani na druhej strane republiky. Predsa nám pomohli – veľmi! Aj takto by som im chcel poďakovať.
Dom sme po čase urobili a veľa ľudských osudov sa tu zmenilo k dobrému. Pretieklo tu veľa sĺz, bolesti a utrpenia, no ešte viac radostných a šťastných. V lete bude sedem rokov, čo sme v tomto dome. Máme veľmi dobrých susedov, ktorí určite nanamietajú, že sú v blízkosti narkomanov. Až pôjdete cez Budmerice, tak sa opýtajte Somorovských, Kováčovcov, Koričovcov, či Vila Šaškoviča a jeho pani.
Bolo to obdobie, kedy sme mali možnosť nabrať silu do ďalšej katastrofy, ktorá nás čakala o tri roky neskoršie a o ktorej sa mi ešte dnes snívajú nepríjemné sny.

Vladimír Schwandtner

Vaše meno (povinné)

Váš email (povinné)

Predmet

Vaša správa

Súhlasím s anonymným použitím tohoto textu

Prepáčte, ak ihneď neodpoviem

Vyhľadávanie na stránkach
Ulovte si svoju tému
Zaujímavé odkazy
Prihlásenie, registrácia
Aké máme počasie
Kalendár
August 2017
P U S Š P S N
« Dec    
 123456
78910111213
14151617181920
21222324252627
28293031  
Kto je práve pripojený