Ako dobre môže byť dromedárovi

Naše decká majú radosť, ak sa zastavíme u „babky“, mojej mamy. V apríli mala osemdesiat jeden rokov, no stále je v duši mladá. Keď k nej prídeme, vždy nám poukazuje ako jej v záhrade rastie hrach, jahody, rozpráva čo je nového v dedine. Deckám sa asi najviac páči, že ma oslovuje „chlapče“, aj keď sám už som vo veku dedka. Pozná ich všetkých, aj keď niektoré mená jej vypadli z pamäti. Vždy sa opýta na niekoho, čo už je dávno doma, ako sa mu darí, či je v poriadku…
Máme medzi sebou dávno zaužívaný spôsob komunikácie, ktorý sa tým našim dočasným deťom veľmi páči. Mama si doberá mňa,  ja zase ju. Rozpráva deckám o mojich výčinoch, keď som bol ešte malý. Napríklad, keď ma ako štvorročného prichytila pri fajčení, ako sme s kamarátom Vilom nabúrali autobus a nemali sme ešte ani šesť rokov, popisuje im moje neustále súboje so susedovým kohútom. Bol som riadny kvietok, z čertovej záhrady.

Medzitým zase ja „bonzujem“ na mamu a dosť často aj prekrucujem fakty, aby sa začala naoko rozčuľovať, že čo to o nej rozprávam. Samozrejme, že začne dementovať všetky moje výmysly o nej. Skončí to tak, že mama ma zase, tento raz výhražne, osloví tým svojim „chlapče“ a položí mi starú zaužívanú otázku, či mi nemá jednu capnúť po hube!

Na svete má všetko svoj poriadok a svoju logiku. Zvieratám príroda zavelí, kedy majú priviesť na svet mláďatká. Majú v sebe program, ktorý presne určuje, ako sa to má udiať. Stačí im obyčajne jedna sezóna priaznivých podmienok a mláďatá dostanú od svojich rodičov všetko čo môžu dostať. Na konci sezóny sú už mláďatá samostatné a rodičia sa o nich prestanú zaujímať. A tak isto aj deti o rodičov.

Ľudskí rodičia privedú na svet mláďatká, ktoré sú oveľa zložitejšie biologické stroje ako tie zvieracie. Nestačí jedna sezóna. O tie naše mláďatá sa treba starať po celý život a byť pripravený pomáhať im, aj keď už majú svoje vlastné deti. Na to nestačí pud – program, ktorý majú k dispozícii zvieratá. Príroda musela vymyslieť niečo omnoho dokonalejšie, niečo, čo bude dávať energiu rodičom po celý ich život. Zložitosť výchovy detí je taká veľká, že na to nestačí iba jeden z nich a preto sa tento mechanizmus musel aplikovať nielen vo vzťahu k deťom, ale i medzi rodičmi navzájom. Tento zdroj nekonečnej sily, ktorý má za úlohu vytvoriť čo najsilnejšie puto medzi rodičmi navzájom a medzi deťmi a rodičmi sa volá LÁSKA. Takto vytvorená skupina nekonečnou silou zviazaná za účelom zachovania a zveľadenia života je zase RODINA.

Preto city, pocity a emócie sú najdôležitejšie pre každého človeka, aj keď mnohí si to nechcú priznať a navonok sa tvária veľmi racionálne. Ak tieto veci niekto nemá v poriadku, alebo ich stratil, tak stratil všetko. Bude sa užierať a trápiť, až zahynie. Takto sú postihnutí napríklad autisti. Ak má niekto problémy v hociktorej inej oblasti života, to sa dá prežiť. Človek si dokáže odrieknuť všetko na svete okrem lásky, citov a pocitov. Preto je napríklad pochvala od šéfa pred kolektívom viac ako finančný dar. Nielen románoví hrdinovia sa vzdali bohatstva pre lásku. Z toho istého dôvodu niektorí podnikatelia napríklad v reklame pôsobia práve na túto sféru. Tiež médiá a niektorí spisovatelia zneužívajú city a pocity ľudí na dosiahnutie komerčného úspechu.

Včera som sa zúčastnil diskusie o týchto veciach. Padol tam názor, že články v tejto našej partii, ktoré sa zaoberajú týmito vecami sú „cituplné kydy“, ktoré autori píšu pre dosiahnutie nejakého pomyselného úspechu. Takéto „CK“ nič neprinášajú a ich autori sú vypočítaví a úspechu chtiví, teda zavrhnutia hodní ľudia. Bol to mladý, vzdelaný a asi aj úspešný človek, čo toto napísal do spomínanej diskusie. Ja mám vyše päťdesiat, som pomerne opotrebovaný a aj chorý človek. Určite by som s ním nemenil! Nechcem byť otrokom svojho úspechu a kariéry, tiež nechcem byť chladný a arogantný ako on. Hlavne však nechcem prísť o to najhlavnejšie, čo pre nás príroda vymyslela.

Som veľmi šťastný, že tieto vzácne veci mám, že ich stále dostávam, rozdávam, že ich dokážem pred inými prejaviť a ostatní ich prejavujú mne. Nechcem sa stať mrzákom a znova prežívať obdobie, keď to tak nebolo. Skončilo to bláznincom!

Raz som išiel večer z Trnavy autom a počúval som rádio. Rozprávala tam pani o svojej mame. Veľmi ju ľúbila a mali spolu krásny vzťah. Mama náhle zomrela a pani z rádia rozprávala o tom, ako nekonečne ju mrzí, že jej nestihla povedať, ako veľmi ju ľúbi. Jej mama to vedela, no ona jej to predsa chcela povedať! Nemohla sa zmieriť s tým, že už nikdy jej to nebude môcť povedať svojimi slovami z očí do očí.

Nešiel som hneď domov, aj keď som sa ponáhľal a bolo už veľa hodín. Prešiel som ešte niekoľko kilometrov a zazvonil som u svojej mamy. Nebola zvyknutá na to, že niekto v noci príde. To bolo iba vtedy, ak sa niečo vážne stalo. Prišla mi otvoriť v nočnej košeli, nemala okuliare a bola rozospatá. So strachom sa spýtala, že čo sa stalo – chlapče? Vysvetlil som to tak, že som jej chcel iba povedať, ako veľmi ju ľúbim. Nemal som strach, že do rána zomrie, má silný koreň! Musel som však prísť a povedať jej to, lebo by som tuším nezaspal.

Nazvala ma „dromedárom“, nadávkou, ktorá je v jej ponímaní skôr lichôtka. Potom sme sa objali, pobozkali a ona mi povedala to isté, ako ja jej.

Je mi jedno, ak niekto povie o tomto článku, že je to „cituplný kyd“. Stačí, že som to napísal, aj keby to nikto nečítal.
Vladimír Schwandtner
[contact-form 2 „formulár2“]