Ako sa Robko naštval na pani primárku

Včerajší článok vyvolal pomerne veľkú diskusiu a prišlo mi aj domov viacero príspevkov. Nadobudol som dojem, že článok bol napísaný, lepšie povedané pochopený inak, ako som to mal v úmysle. Jeden diskutujúci mi napísal, že mám doktorov v žalúdku, Utešoval ma tým, že „keď budem trpezlivý, tak sa všetko napraví a doktorkovia mi deti predpripravia, aby sa nepotili a ja im nalejem nejaký elixír…. „ Trpezlivý som už dvanásty rok. Doktorkovia sú tí istí, pracujú podľa pokynov MZSR a žiadny elixír čo by som nalieval nemám.“ Je potrebné aby som sa pokúsil uviesť veci na pravú mieru, rozšíriť túto tému, aby bola pochopená správne a v súvislostiach.
Keď som sa odhodlával, že prestanem piť a už som si aj priznával, že som alkoholik, tak najprv som to chcel silou – mocou urobiť sám. Hlavný dôvod bol ten, že v očiach verejnosti nie je alkoholik ten, čo je dva krát denne ožratý pod obraz Boží, ale ten, čo musel ísť do blázninca na liečenie. Keby sa liečba odohrávala napríklad na onkológii, alebo aj gynekológii, tak by bolo oveľa menej alkoholikov a hlavne alkoholičiek. Blázninec je však hanba pre postihnutého a veľmi často i pre jeho rodinu. Pekná blbosť!!! Preto všade prezentujem, že som alkoholik a bol som v blázninci. Verím, že aj týmto spôsobom – a aj pomocou mojich článkov niekomu uľahčím rozhodovanie a ušetrím jemu, i jeho najbližším roky utrpenia. Áno, bol som v blázninci a neubudlo zo mňa, naopak, zmúdrel som.

Keď som však bol na konci obdobia, ako teraz hovorím predbláznincovom, nevedel som o alkoholizme nič. O drogách v tej dobe ešte nevedeli ani lekári dohromady nič. V tom roku, ako som nastúpil do Pezinka sa liečilo tuším 12 narkomanov. Tiež bolo pre mňa rozhodujúce vedieť, či ma tam dokážu vyliečiť. Tak by ste rozmýšľali aj vy. Robil som vo Vinárskych závodoch, kde bolo veľa alkoholikov a veľa z nich bolo i na liečení, na výbruse, ako sa hanlivo táto udalosť nazývala. Niektorí boli na liečení i viac krát. Nepoznal som však nikoho, kto by prestal s pijatikou. Aj preto moje dlhé rozhodovanie dopadlo tak, že som nikam nešiel.

Jediný človek, ktorý hrozne pil, bol na liečení a potom už nepil, bol môj veľký vzor Robko Benčurík. Netušil, že by mohol byť pre niekoho vzorom, dokedy som mu to sám po rokoch nepovedal. Robko bol jednoduchý človek, vyučený zámočník, čo opravoval parné rušne a neskoršie prešiel k nám, za závozníka. Bol tichej povahy, neotváral témy a len zriedka sa zapojil svojim názorom do cudzích debát. Jedine, že ho vyzvali, vtedy povedal pár slov. Bol dobrácky tip, ochotný, priateľský, nad nikoho sa nevyvyšoval. Schválne tu píšem o Robkovi, lebo viem, že so svojou minulosťou je dávno vysporiadaný a tiež chcem , aby tí čo ho poznajú len zbežne, vedeli, že je to vzácny a múdry človek, tento nenápadný Robko.

Chodil som často pod rôznymi zámienkami od neho vyzvedať, čo s nim v tom blázninci robili a ako ho vlastne liečili. Potreboval som tiež vedieť, čo on na tej liečbe objavil, alebo také výnimočné dostal, že práve on dokázal svoje pitie zastaviť a všelijakí múdri inžinieri, doktori a právnici pijú ďalej. Nedovtípil sa prečo to vlastne chcem vedieť, alebo tak geniálne to so mnou hral, nech to poviem ja, že som alkoholik a hľadám pomoc?! Dnes je to už jedno, no vtedy ma jeho odpovede  nijako neuspokojili. Čakal som, že povie, ako mu tam dali nejaký zázračný liek a Robka to prešlo, že sa polepšil a už nebol lump. Chcel som aj vedieť, ako sa taký liek volá, možno by som si ho zohnal a nemusel by som sa trepať do blázninca.
Na moje rozčarovanie mi Robko nič neprezradil. Popisoval mi denný režim, komunity, terapeutické skupiny… Rozprával to svojim jednoduchým štýlom, ako to on vtedy vnímal. Že si tam treba „udržuvat porádek, potom sa hodzinu na takéj komunite vyprávate, já sem tam aj tak nyšt nepovedzél a potom ešče poobede sa vyprávate a to sa zase volá skupina“. Toto stále opakoval a toto malo byť všetko! Potom  nakoniec dodal, že „ešče dostaneš takú pilurku a po néj ci dajú vypit, čo máš najradši a ket to vypiješ, tak potom blveš do kýbla a kukáš sa pritem do zrkadla“. Prisahal, že žiadne iné lieky nebral. Nešlo mi do hlavy, ako toto mohlo spôsobiť takú zmenu s mojim kamarátom.

Vyšiel som s farbou von a povedal som Robkovi, prečo to tak podrobne chcem vedieť. Sám som alkoholik a potrebujem sa z toho dostať. Chcel som počuť názor človeka, ktorý to už dokázal. Nechcel som počúvať  múdre reči odborníkov, alebo mojich troch sestier. Nakoniec som sa Robka rovno opýtal, ako to , že on prestal a omnoho múdrejší ľudia nie. Čo bol ten impulz a čo tá podpora? Odpoveď ma šokovala!

Robko bol málovravný,  jednoduchý človek a nikto nečakal, že po liečení sa udrží dlhšie ako týždeň na uzde. Na liečbe nepatril k dobrým pacientom, lebo na komunitách sa nezapájal do diskusií, neprezentoval svoje názory a nepomáhal tak ostatným členom komunity riešiť ich spoločné problémy. Na terapeutických skupinách – ešte horšie! Tam mlčal ako partizán. Tie tabletky a zvracanie do vedra sa volalo „averzívna terapia“ a za mojich čias sa už nerobila, lebo ju ako neúčinnú zavrhli.

Pri odchode z liečenia musel každý pacient absolvovať rozlúčkovú komunitu. Tam sa okrem rozlúčky s pacientmi mohol poďakovať i terapeutickému tímu, a tiež terapeuti sa lúčili s pacientom. U Robka táto posledná procedúra prebehla tak, že pani primárka zhodnotila jeho účinkovanie a aktivitu ako veľmi nedostatočné a preto povedala, že Robko nevydrží ani po „Baníka“, teda najbližšiu krčmu na Cajle. Toto bolo rozhodujúce a malo to byť to, čo mu najviacej pomohlo.

Robko sa na smrť urazil. Vstal, odišiel z komunity a vybral sa pešo domov na Cajlu, kde býval. Keď mi to popisoval, už asi 10 rokov nepil, no stále bol v duchu urazený! Čo si to tá primárka o ňom dovolila povedať!

Keď išiel  vtedy domov, musel prejsť okolo „Baníka“. Keď bol na úrovni krčmy, zastal otočil k nej hlavu a opľul ju! Potom išiel domov. Robko tak trucoval, že robil všetko, aby tá potvorská primárka nemala pravdu. Po čase si aj v robote všimli, že  sa dobre drží a aj nadriadení nahlas vyjadrovali svoj obdiv. V robote robil naďalej závozníka a prevažnú väčšinu dňa trávil v tesnej blízkosti nesmierneho množstva kvalitnej pijatiky. Nedal si! Stále robí v tej istej firme, aj keď už sa tá firma tak nevolá a on  robí na vrátnici, no keby chcel…

Teraz už viem, že nie terapia, ale motív je rozhodujúci. Terapia, teda odborná lekárska starostlivosť je veľmi potrebná, no iba na začiatku. Samozrejme že odbornú terapiu nemôžu robiť elektrikári, či iní diletanti, ako napríklad ja. Neviem liečiť, viem iba riešiť problémy a motivovať. To že sa mi to darí, je samozrejme i zásluha lekárov, no často i právnikov, či iných odborníkov. Je to tímová práca, ako vlastne aj celý život. Minule som o tom napísal článok.

Vtedy na začiatku som možno považoval Robka za prosťáčka, no viem, že ten sprostý som bol ja!

Čo sa týka tých lekárov, tak ja si ich naozaj vážim, no  vážim si aj právnikov, stolárov a murárov…   no len s niektorými chcem spolupracovať. Nemôžem predsa spolupracovať s lekárom, ktorý chce dať môjmu dieťaťu opiáty a tak liečiť jeho smrteľnú chorobu zapríčinenú opiátmi. Takého človeka musím dať na úroveň dílera. Mojej žene a deťom bolo jedno, či som sa opil z ilegálnej slivovice, ktorú som si sám tajne vypálil, alebo z legálnej borovičky, ktorú som si v krčme kúpil. Bolo to jedno i policajtom, keby ma chytili, či môjmu šéfovi v práci. Najhoršie je však, že je to jedno i mojim mozgovým bunkám. Toto som mal na mysli!
HOWG!

Vlado Schwandtner

[contact-form 2 „formulár2“]