Ako som si odplašil svoje šťastie

Zuzka, ktorá tak veľmi milovala kone, u nás strávila štyri mesiace. Koncom januára 2001 odišla. Vždy, keď od nás odchádzajú deti domov, do svojich vlastných rodín, tak sú to pre mňa veľmi ťažké chvíle. Prídu často v hroznom stave, sú na konci s dychom. Veľmi často to vyzerá beznádejne ….. Po čase sa situácia zmení na pravý opak a mám okolo seba detičky, ktoré mi všetci závidia. Keď k nám príde niekto na návštevu, väčšinou sa pýtajú, kde mám zavretých tých feťákov. Vždy im poviem, že taký artikel sa u nás nevyskytuje, nemáme…. Chceli by ste? Viem kde sa vyskytujú! Ak myslíte naše detičky, sú niekde pri rybníku, alebo v kaštieli, išli fotiť. Nemáme ani mreže, nemáme ochranku, ani personál, niekedy dokonca v noci ani nezamkneme chalupu. My tu máme iba svoje detičky, ktoré sú krásne, zdravé, múdre a spoľahlivé. Predtým boli v slepých uličkách a prechodnú dobu sa im nedarilo.
Z tých slepých uličiek som im pomohol von a znova sú normálne, dokonca normálnejšie ako iné, lebo už boli v tých slepých uličkách, vedia už, ktoré to sú…Veľmi dobre mi robí,  keď takéto návštevy úprimne neveria, že niektoré z našich detí malo problémy s drogami. Tak isto sa ma pýtajú, napríklad na besede v škole učitelia, či to dievča, čo je so mnou, je moja dcéra, alebo chlapec syn. Vždy sa hrdo k tomu priznávam! „No veď preto, lebo to nemôžu byť tí drogisti“! – to je ich obvyklá reakcia!  Keď vysvitne pravda, bavíme sa na ich rozpakoch. Vtedy mi je dobre! Príde však chvíľa, ktorej sa bojím – odchod. Kto má vlastné deti a odchádzajú mu z domu, ten vie, o čom hovorím! Takto som prežíval strach i pri Zuzke. Jej odchod nebol štandardný, nemala podľa mňa ešte odchádzať, no brániť jej, to som nechcel. Vedel som, že puto medzi nami je veľmi silné, a keby niečo ….  Prišiel mi mail s dvoma prílohami – od Zuzky. Obsahoval dva naskenované dokumenty. Na jednom bol certifikát, že Zuzka je cvičiteľkou jazdy na koni, druhý mi oznamoval, že ju prijali na vysokú školu. Už je v treťom ročníku. Zuzi, ahoj, ak to čítaš, všetko dobré!
Prišiel k nám pánko, na veľkom aute, oblečený ako z módnej revue. Myslel som, že má nejaké problémy s deťmi, alebo mu pije manželka, či on sám a nevie si rady. Takto je to skoro vždy, keď máme návštevu. Len typy ľudí sa menia. Aj takíto, na pohľad úspešní ľudia, majú veľmi často neskutočné problémy. Vždy je to debata na 4 –5 hodín a často si musím pozvať na pomoc i decká, aby dotyčný vedel z prvej ruky, ako to chodí, čo áno – čo nie, prečo, prečo nie a podobne.

Tento rozhovor však trval sotva štvrť hodiny. Elegantný pánko, čo bol u nás na návšteve mal zhruba 40 miliónov, ako mi v úvode oznámil. Myslel som, že sa zbláznil a doniesol mi ich. Ako veľmi by sa mi len zlomok z toho zišiel! Bolo to inak, on chcel mať tých miliónov viacej. Povedal som mu, že to sa teda riadne sekol, lebo v tom mu ja nepomôžem. Keby som dokázal popri tom, čo robím, zarobiť milióny, šli by deťom, nie jemu! Vyliezlo z neho, že ich chce investovať, nejako dobre investovať. Peniaze sa dajú zarobiť pomocou drog, no on je slušný človek a drogy by nepredával. Prišiel však na to, že sa to dá spraviť opačne. Tie peniaze dostane od rodičov detí, najlepšie zahraničných alebo aj miestnych boháčov. Kto chce byť bohatý, musí sa starať o zarábanie peňazí, nemá čas na deti, len do nich strká prachy a už je problém ako vyšitý. Môže to byť aj pravda, aj keď nie celá. Drogujú aj deti chudobných rodičov a je to asi na polovičku. My sme mali deti veľmi bohatých rodičov, ale aj veľmi chudobných. Dokonca sme tu mali viacero detí z ulice a takéto u nás strávili najviacej času. Bohatí pomohli uživiť deti z ulice, popri tých svojich. Vždy to tu tak bolo.

Jemu sa však jednalo iba o tú prvú kategóriu. Mal vyhliadnutú jednu nehnuteľnosť v krásnom prostredí, no na turistiku nevhodnú, lebo tam nie sú vybudované ostatné veci potrebné pre takáto podnikanie. Zmestí sa tam 150 narkomanov, má zabezpečené osoby, ktoré na nich budú dávať pozor, ochranku, ktorá im zabráni ujsť a tiež zabráni, aby tam chodili díleri. Odo mňa chce, aby som mu dal na tento projekt svoje meno. Ja budem ten človek, ktorý má bohaté skúsenosti, dobré výsledky a je všeobecne známy z médií. Budem riaditeľ, veľký šéf! Nemusím tam ani byť, nemusím tam chodiť, môžem si iba povedať sumu a on ju akceptuje. Dostanem kráľovský plat. Keď skončil, tak som mu povedal, že takto nikomu nepomôže. Dať 150 narkomanov na jednu kopu, strážiť ich a nemať žiadnu filozofiu pomoci – je riadna blbosť. To ešte nehovorím o jazykovej bariére.

Povedal mi, že nie je samaritán, je ekonóm a dáva šancu narkomanom. Kto chce, tak tam s tým prestane!

Prišiel som o kráľovský plat a ten pánko bude presvedčený, že v Budmericiach stretol najväčšieho debila. Ako je to podľa mňa, čo treba robiť, začnem písať postupne. Nedá sa to v jednom článku, dokonca ani v jednej knihe, neexistuje univerzálny spôsob. Sú však univerzálne zásady, princípy, ktoré som hľadal spolu so svojimi deťmi – najlepšími odborníkmi na drogy. Našli sme ich doteraz vyše dvadsať. Majú to byť také feťácke a alkoholické filozofické kategórie, ktoré majú všeobecnú platnosť.

Skúsim to postupne sformulovať, vysvetliť, obhájiť a ukázať na príkladoch. Vysoko som zaťal, no s pomocou detí a ostatných mojich kamarátov to snáď nejako dokážem!

Vladimír Schwandtner

[contact-form 2 „formulár2“]