Ako som si vyhnal deti

Stalo sa to ešte v roku 1996. Tiež bol október, no oveľa nešťastnejší, depresívnejší a po všetkých stránkach omnoho horší – ako tento – tohoročný.. Na začiatku toho pamätného roku som si prenajal dom v Budmericiach, do ktorého som si zobral závislé deti. Malo to byť na dobu šiestich mesiacov, aby som v praxi uskutočnil svoje predstavy o tom, ako treba riešiť problémy s fetovaním. Šesť mesiacov nestačilo na dokončenie celého projektu a deti od nás nechceli odísť. Nájom sa nijako nedal predĺžiť, tak sme museli odísť spolu s našimi závislými i našimi vlastnými deťmi do prázdnej fary v dedine D vzdialenej sedem kilometrov od Budmeríc. Nechceli nás tam, robili nám veľmi nepríjemné veci…
V hroznej atmosfére nenávisti, ktorú nám pripravili miestni „veriaci“ sa veľmi ťažko dali robiť pozitívne zmeny. Problém bol v tom, že v prázdnej fare, odkiaľ si vyštvali farára, som sa na pár mesiacov uchýlil s našimi deťmi. Bol som v situácii, kedy som mal na výber medzi dvoma zlými riešeniami. Odísť do tej dediny, na faru, napriek tomu, že som vedel o hroziacich problémoch, alebo poslať všetky tie deti domov, nechať ich svojmu osudu a vrátiť sa do nášho domu v Častej a starať sa sám o seba a o vlastnú rodinu. Všetky tie decká absolvovali niekoľko liečení, no nikde nevydržali, alebo fetovali hneď po liečení ešte viacej, alebo z liečenia jednoducho ušli.

Nikto nechcel odísť a ja som nemal srdce poslať ich domov, kde im išlo o životy. Takto mi zostalo na výber iba jedno riešenie – odchod do očistca.

Bolo tam ešte horšie, ako som predpokladal a to sa prejavilo i na atmosfére v našej podarenej rodinke. Stále sme sa nedokázali pohnúť dopredu. Jediné, čo ma utešovalo bolo to, že sa nám rysovalo ďalšie sťahovanie do domu, ktorý bol síce menší, v horšom stave, no v dobrom, harmonickom prostredí v Budmriciach.

Stále som deckám rozprával, že už musíme vydržať, že budeme ešte viacej robiť na oprave toho druhého domu, len nech skorej vypadneme z toho pekla na fare. Beztak sme robili ako otroci a aj ja už som bol na konci so silami. Ráno som si zobral pár detí a šli sme „makať“ na dom, na obed sme sa vrátili a ja som odišiel pracovať do večera s druhou „partiou“.

Môj syn Vlado bol veľmi citlivý na zlé veci a veľmi trpel týmto stavom . V škole sa ho stále vypytovali na feťákov, ktorých máme doma a on sa vtedy za tieto veci hanbil. Keď sa vrátil zo školy, tak sa nemohol ani ukázať na ulici, lebo by ho tí pravoverní ochrancovia viery boli asi ukameňovali. Mal pár veľmi nepríjemných zážitkov z toho obdobia. Jediná jeho radosť bol vtedy počítač.

V tom čase sme mali dvoch chlapcov a ostatné baby. Boli to samé vyberané kúsky tieto babizne a ja som im musel často „stúpiť na otlak“, preto sa stávalo, že boli na mňa „nabrúsené“. Kompenzovali si to tým, že robili zle nášmu Vladovi. Zdenka mu napríklad natrhla ucho, uťahovali si z neho, a robili mu všelijaké podrazy. Pre nich to bola „sranda“.

Často som vtedy na túto tému rozprával a vysvetľoval, ako to Vlada strašne ničí, nech s tým prestanú, lebo sa rozzúrim a nastane plač a škrípanie zubov. Nikdy som však nijako radikálne nezakročil a preto aj oni brali moje slová na ľahkú váhu. Boli zvyknutí za roky fetovania na rôzne ultimáta od rodičov, na výsluchy u policajtov a podobné veci. Preto im moje slová jedným uchom vchádzali dovnútra a druhým von.

V ten osudný deň som mal mimoriadne nešťastie. Akoby všetky zlé veci naraz skúšali moju trpezlivosť, ktorá bola aj tak nahlodaná dlhotrvajúcim stresom.Bol som pre Vlada v škole v Častej, nech nemusí ísť od autobusu sám cez celú tú nepriateľskú dedinu, ako sám vojak cez bojovú líniu. Keď sme prišli domov, tak som bol už taký unavený, že by som si najradšej na hodinku zdriemol. Dvere do knižnice, ktorú sme používali ako obývačku boli pootvorené a ja som videl, ako babizne obkolesili Vlada a začali so svojimi „srandami“. Niečo do neho zo všetkých strán hučali a on sa bezmocne obracal raz na jednu, potom na druhú stranu, až sa rozplakal. Babám to bolo veľmi smiešne.

Neviem, či ma predtým niekedy chytil taký amok ako vtedy. Vletel som do knižnice zreval som a všetkým hneď bolo jasné, že tento krát to nebude žiadne vysvetľovanie a verbálna argumentácia.
Strašne, prestrašne som im všetkým vynadal, vykričal som zo seba všetky jedy, problémy a každému osobitne som vykričal veci, ktoré kedy povyvádzal, všetky hriechy, svinstvá a podrazy. Nezabudol som ani na seba. Reval som, že predsa len majú tí naši neprajníci pravdu, že som debil, ktorý si do domu naberie feťákov a kurvy z celej republiky, zastáva ich pred celým svetom, stará sa o nich ako o najväčší poklad aj na úkor svojej rodiny a seba.

Vtedy bola u nás na návšteve Zdenkina mama a v kuchyni varili spolu s Ľudkou – mojou ženou. Keď som spustil ten krik dobehli sa so strachom pozrieť, čo sa stalo. Ani Ľudka sa neopovážila povedať mi pol slova. V návale jedu som zobral škatuľu od topánok, kde som mal občianske preukazy a zdravotné kartičky detí, otvoril som okno, a všetky som vyhodil na dvor do blata. Potom som zreval, že nech sa všetci pobalia a zmiznú mi z očí, že už nikdy nechcem o nikom z nich počuť, že sú mi ľahostajní a je mi ľahostajný aj ich osud. Povedal som, že idem na hodinu preč a keď sa vrátim, tak nech Boh opatruje toho, koho tam nájdem.

Zobral som Vlada a išiel som preč.Odviezol som ho do Častej babke – mojej mame. Všetko som jej porozprával, aj s tými nadávkami. Čím dlhšie som rozprával, tým som mal horší pocit. Už som si v duchu musel hľadať všelijaké argumenty, aby som si svoj amok sám pred sebou obhájil.

No, aj tak už je neskoro, už som ich všetkých vyhnal! Svoje deti. Sprosté, skazené a prefetované, no moje deti!!!

Stále som počul mamine slová, ako mi hovorí to jej „chlapče“. Aj jej argument, že som vedel, aké deti si to beriem na starosť. A ešte mi pripomenula aký kvietok som bol ja – od malička.

Vrátil som sa až o tri hodiny.Pred domom stáli všetky dievčatá a chlapci, každý s taškou, hlavy sklonené. Nechýbal nikto! Neboli v dome, stáli vonku pred bránou a ja som hodnú chvíľu sedel v „Žiguláku“ a nevedel som sa odhodlať vystúpiť.Ako sa pred nich postavím, čo im poviem, znova ich vyženiem, alebo splním svoje hrozby?! Vtedy som už vedel som že nie, len som ani za svet nemohol vystúpiť.Keď som konečne vystúpil a prišiel som k tomu smutnému hlúčiku, bolo mi jasné, že si ich nepustím!

Neviem, ako dlho tam stáli a bezradní čakali, aj keď nevedeli ako budem reagovať až sa vrátim. Prišiel som až k nim a začal som ich po jednom hladkať a stískať. V momente z nás bola hrča, z ktorej sa za mnou naťahovali ruky. A moje – zase za nimi! Tak sme tam hodnú chvíľu stáli navzájom sa hladili, plakali a zároveň sa tešili.*

Takto sa ľúbime dodnes. Niektorí už majú svoje rodiny a svoje deti, starosti a radosti. Táto udalosť nás vtedy veľmi zblížila a prekonala aj zlobu a nenávisť, ktorú sme vtedy zažívali od tých „kresťanov“, ktorým sme okupovali ich prázdnu a prekliatu faru.

Za tie rokov, ktoré som strávil v našej rodine s mojimi deckami som zažil veľa problémov a situácií na hrane noža, no tento zážitok bol výnimočný a ešte teraz, po rokoch, keď toto píšem, neviem sa ubrániť dojatiu a sile tej chvíle.

Bezmála som si, somár, vyhnal deti.
Vladimír Schwandtner
[contact-form 2 „formulár2“]