Anduľka

Poznali sme sa tri roky. Upozornil ma na ňu jeden môj dobrý kamarát. Bola to partnerka nášho spoločného známeho. Toho známeho som poznal dlho, lebo sme voľakedy dávno spolu pracovali v jednej firme. To som ešte pil aj ja. No prestal som a už som bol desať rokov čistý, staral som sa o podobných stroskotancov, akým som voľakedy bol ja. Celý svoj život, súkromie svojej rodiny a vlastne aj životy mojich najbližších som podriadil práci, ktorá sa väčšine ľudí zdá nezmyselná, ubíjajúca a zbytočná. Spolu so ženou a našimi deťmi sme sa vtedy už osem rokov nepretržite starali o ľudí, ktorí boli na dne, na konci svojich síl a bez chuti žiť.
Táto dievčina mala niečo cez tridsiatku a bola ťažká alkoholička. Bola na viacerých liečeniach a – nič. Pila ako dúha. „Nepolepšiteľná “ santusáčka“, nezodpovedná, nevyspytateľná, skrátka stratená existencia.
Bola schopná aj nepiť, chvíľu jej to vydržalo a keďže bola mladá drobná okatá blondínka, tak ani o nápadníkov nemala núdzu.
Lenže ona nemala záujem o krátkodobé dobrodružstvá a vždy túžila po hlbokom vzťahu s milovaným človekom, po deťoch, po skromnom a láskyplnom domove.
Lenže ani v tomto smere jej osud nedožičil a ešte ako mláďa sa zaľúbila do ženatého. On odišiel od ženy a nejakú dobu spolu žili. Keď sa im narodil syn, tak jej idol zdrhol kolenačky k svojej zákonitej a jej nechal malého syna . Aby som mu nekrivdil musím povedať, že jej nechal ešte jeden darček – túžbu po poháriku, ktorým zaháňala smútok a samotu.
Syn rástol a ona sa spočiatku aj dobre držala, no alkohol začal ohlodávať jej ostatné priority a po dlhšej dobe sa stal hlavnou náplňou života.
O syna sa starala väčšinou babka, ktorá však nebola nijaký odborník na výchovu a tiež mala svoje dve deti s dvoma rôznymi mužmi, no doma nemala ani jedného z nich. Bola tiež iba „prespánka“.
Asi rok pred našim zoznámením si našla novú lásku. Bol to ten môj známy. Už mal jedno manželstvo za sebou a mal aj syna, ktorý žil s matkou. Platil alimenty, posielal peniaze, aj navyše, no syna možno ani jeden raz nevidel. Nechýbal mu. Ten môj známy naozaj nebol stvorený na rodičovstvo a na rodinné partnerstvo.
Raz sa mi zdôveril, že má veľký problém, lebo „sa mu šmykli päty“ a bude druhý krát otcom. Lenže to je pre neho tragédia, lebo bude musieť znova platiť.
Možnosť, že by si založil rodinu vonkoncom zavrhol. Rozprávali sme sa veľmi otvorene, a používali sme aj dosť nespisovných slov. Jeho argumenty o tom, že jeho spolupáchateľka vo veci toho tehotenstva pije, je nezodpovedná a nevypočítateľná som rozmetal protiargumentami, ktoré ho privádzali do zúrivosti. Pýtal som sa ho, či trpel slepotou a sprostosťou, keď jej v noci dýchal na čelo a či mu vtedy tieto jej vlastnosti nevadili. Dokonca som zapochyboval, či je majiteľom nejakého mozgu a ak áno, tak nech mi prezradí, v ktorom jeho telesnom orgáne ten jeho mozog sídli.
Hučal ako šialený, že on to vtedy nevedel, nevšimol si to. Možno mal aj pravdu, lebo jeho som tiež pár krát v noci zachraňoval, keď sa prepil do trasľavky a bál sa že zomrie. Tiež mal svoje odpité a nebol o nič menší alkoholik ako ona. Tak si svoju „lásku“ utopili v slopanici.
Vyriešil to tak, že tej svojej blondínke dal moje číslo na mobil a prikázal jej, nech mi zavolá, že ja jej pomôžem. Dlho sa tá situácia zmietala z tragédie do komédie a naopak.
Medzi tým bola na krátkom liečení, porodila druhého syna, pila, kojila, plakala a ničila sa všetkými možnými spôsobmi. A tým aj svoje malé dieťatko.
Mesiac pred Vianocami mi zazvonil telefón. Bola to ona! Bľabotala opitým hlasom, že už to nemá význam, že chce zomrieť, nech jej ani nepomáham…..
Sadol som do auta a prišiel som k nim. Pýtal som sa babky, kde nájdem jej dcéru, tak ma odporučila do jeden z izieb. V živote som u nich nebol, nikoho z nich som nepoznal, len tú novopečenú matku som raz v živote videl.
Našiel som ju v izbe, ležať krížom cez posteľ, ruky jej bezvládne viseli z postele.  Bola úplne nahá. Vraj sa chystala kúpať.
Dosť dlho som ju trepal, než som ju prebral k životu. Bola úplne grogy! Začal som zbierať porozhadzované oblečenie a po dlhšej dobe sa mi podarilo obliecť jej to najnutnejšie. Prehodil som si jej ruku okolo krku a odvliekol som ju k výťahu. Babka nás len pozorovala a na moje vysvetľovanie iba prikyvovala. Chcel som ju odviesť do nemocnice v tom meste, no na čerstvom vzduchu, taká povyzliekaná a zakrútená v plachte sa napodiv prebrala.
Bola u nás až do polovice januára. Po počiatočných problémoch sa prebrala naplno k životu. Chvíľu to trvalo než jej došlo kde je, že má deti a v akej blbej situácii je. Bolo pred Vianocami a ona bola bez svojich detí!
Deti boli s babku a napriek všetkému, bolo o ne dobre postarané, v tom sa babka vyznala.
Taká zmena v myslení, citoch a aj v konaní sa málo kedy dá v takýchto prípadoch vidieť. Dosť dlho sa pohybujem v kruhoch, kde závislosť je hlavnou témou, kde sa s ňou zobúdza i zaspáva. Takýto prerod je však aj pre mňa Božím zázrakom. Všetko sme si prebrali, vysvetlili a vyjasnili. Našli sme spoločné postupy a recepty na boľačky.
Jej pobyt u nás bol možno jej najšťastnejším životným obdobím. Veľmi sa tešila darčekom, čo jej Ježiško u nás doniesol a aj jej deťom. Cítila sa byt naša a aj skutočne medzi nás patrila. Bola vo svojej rodine, bolo jej dobre a aj nám to dávala najavo. Jej lásku bolo cítiť v celom dome. Lenže ona ju zase dostávala mnohonásobne od všetkých naspäť.
Keď odišla domov, tak sa za pár dní zamestnala a jej šťastie pokračovalo. Už nebol na prvom mieste partner, čo ju odvrhol a predtým využil. Vytriezvela aj z tohto.
Po roku jej šťastného života raz pri návšteve u nás povedala, že si nahmatala na prsníku hrčku.
Bola to rakovina!
Začal sa jej očistec. Neviem, koľko tam tú hrčku mala a ani nebola nejako zvlášť veľká. Vtedy som nevedel že som medzi prstami držal takú nebezpečnú vec.
Nasledovala operácia, ožarovanie, chemoterapia, strata zamestnania, nedostatok prostriedkov….
Nemala ani na cestu do nemocnice a veľmi jej bolo ťažko zobrať si odo mňa peniaze. Skúšal som s ňou chodiť aj po úradoch nech jej pomôžu. Veď máme zabehnutú sociálnu sféru, nikoho nenechajú zomrieť pod plotom! Tak som hovoril. Veď ju o tom aj presvedčím!
Fúúj !!!!!!
To je naša sociálna sféra a hovorím to iba vecne, nechcem byť zlý a negativistický, preto to mierne slovo – Fúúj!
Pred pár dňami mi volala večer z nemocnice, že je tam znova, lebo sa jej pohoršilo. Nech nejdem za ňou, nič nepotrebuje a v stredu ide domov. Potom nech sa zastavím.
Už leží v hrobe a včerajšieho návratu z nemocnice sa nedožila. Už ju nič nebolí, netrápi a konečne našla svoj pokoj.
Anďulka, plačem za Tebou a smútim! Aj Ľudka! Mali sme Ťa naozaj radi a je nám ľúto! Zomrela nám dcéra, Anduľka.
Vladimír Schwandtner
[contact-form 2 „formulár2“]