Jolana

Pred chvíľou som si naštartoval počítač a stiahol poštu. Sú Vianoce a tak pošta prichádza neustále. Táto prišla od Romana, ktorý bol u nás na „liečení“. Nebolo jednoduché rozmotať taký zauzlený prípad, no nakoniec sa nám to spoločnými silami podarilo. Lekári Romanovi diagnostikovali závažnú duševnú chorobu, ktorú mal i jeho otec. Otca zastavil až pokus o vraždu matky a Romanovho brata. Roman spel bezmála k tomu istému. Keď k nám prišiel bol veľmi vystrašený, všetkých sa bál. Možno sme sa vtedy mali báť my jeho, lebo sa mohla zopakovať situácia, ktorá sa vyskytla v ich rodine. Teda krvavé nože a hukot sirén.

Pokračovať v čítaní „Jolana“

1 – Tajomný muž z iného sveta

Na všetko mám svoje teórie, ktoré viem doložiť i faktami, inak by som si nedovolil zasahovať do oblasti, ktorá je pre mnoho ľudí posvätná. Posvätná v pravom zmysle tohto slova. Budem prezentovať iba svoj názor, o ktorom som hlboko presvedčený a život mi ponúka stále nové argumenty. Som papierový kresťan a tým skresľujem oficiálne štatistiky, tak ako vy, mnohí ostatní. Som pokrstený, mám za sebou birmovanie a tiež sviatosť manželstva, do kostola som nechodil, žiadne kresťanské aktivity som nevyvíjal. Svoj svätý krst som nemohol ovplyvniť, birmovanie prebehlo v čase, keď som bol malý a navyše som dostal hodinky s dátumom. Ženil som sa v kostole, lebo si to tak želala moja svokra, ktorú som vždy zbožňoval. Svoje hriechy sa snažím naprávať sám a na Bohu je, či mi odpustí. Veď všetko vidí, tak čo!
Pokračovať v čítaní „1 – Tajomný muž z iného sveta“

2 – Otec v sukni

Pán farár Gáborík, alebo farárko, ako ho naše deti s láskou nazývali, bol veľmi charizmatický, ale hlavne veľmi dobrý a láskavý človek. Deti ho zbožňovali. Žiadne z nich sa osobne nepoznalo s nejakým kňazom a ich predstavy o farároch neboli lichotivé. Farári a narkomani stáli na opačných stranách. O to viacej boli unesení z nášho farárka. Milovali ho. Tento farárko nepoučoval, nevyhadzoval im na oči ich hriechy, nestrašil ich peklom, nikdy neboli preňho narkomani. Dievčatá volal menami, chlapcom vymýšľal všelijaké prezývky. Mojej Ľudke hovoril vedúca, mne vedúci. Keď niekto zbadal v zákrute na začiatku našej ulice farárkovo auto, rýchlo utekal upozorniť ostatných. Decká okamžite vybehli pred dom a obstali ho. Najradšej mali, keď prišiel v „sukni“. Takto hovoril o svojom farárskom oblečení. Vždy nám niečo priniesol. Raz ovocie, vajíčka a rôzne milodary, ktoré dostal od svojich ovečiek. Vtedy otvoril zadné dvere na aute, podával deťom balíčky, či košíky s potravinami a povedal, že nech to rýchlo odnesú „vedúcej“, lebo to práve ukradol farárovi a nech to nikto nezbadá.
Pokračovať v čítaní „2 – Otec v sukni“

3 – Stoosemdesiatjeden násobná úprimná vďaka

Našim najväčším spojencom v Budmericiach, kde sme sa starali o deti závislé od drog, bol pán farár Marián Gáborík. Náš farárko! Pomáhal nielen nám, pomáhal všetkým ľuďom. Na faru si pravidelne bral na niekoľko týždňové pobyty ľudí, ktorí mali telesné, či mentálne postihnutie, bezdomovcov a vôbec ľudí, ktorí potrebovali jeho pomoc. Toto robil popri svojej kňažskej povinnosti, navyše vo viacerých farnostiach. Nikdy nehľadel na svoje nepohodlie, pracovné zaťaženie, veľké zdravotné problémy s chrbticou a na dôvažok ešte pracoval ako učiteľ psychológie na zdravotnej škole. Kde mohol, tam pomáhal.
Pokračovať v čítaní „3 – Stoosemdesiatjeden násobná úprimná vďaka“

4 – Radšej v mravenisku

Zostali sme na ulici s deviatimi deťmi. Mal som urobiť to, že sa s manželkou, našimi dvoma deťmi a adoptovanou Barborkou vrátime domov do Častej. Ostatných šesť detí, ktoré nás tiež prijali za rodičov a chceli sa u nás zachrániť pred drogami pošleme preč. Prvýkrát to mysleli naozaj a aj sa tak správali. Mal som byť ja ten zlý, ktorý im vezme jedinú šancu a pošle ich od seba preč? Urobil som čo bolo v mojich silách? Za seba by som nikdy nešiel orodovať, no za deti pôjdem aj žobrať! Žiaľ, nepomohlo ani to!
Pokračovať v čítaní „4 – Radšej v mravenisku“

5 – Keď 99 rokov trvá od sredy do stredy

Bolo nás doma šesť detí. Moji rodičia boli síce pracovití, no začínali doslova z ničoho. Vždy sme sa však mali všetci veľmi radi a vzájomne sme si pomáhali. Je to tak doteraz. Keď sme boli ešte deti a prišiel k nám niekto na návštevu, doniesol balíček cukríkov, tak sme pre všetkých nadelili rovnako na kôpky. Aj rodičom. Oni nám vždy tie svoje diely dali, no nabudúce sme im znova nadelili. Vedeli sme, že rodičovské kôpky zase pripadnú nám, no aj tak sme vždy na nich pri delení mysleli. Tak isto to prebiehalo, ak niekto nebol práve doma. Jeho kôpka cukríkov ho počkala. Niektoré z našich detí pochádzali tiež zo skromných pomerov, no mali sme aj také, čo im rodičia nekonečne ublížili hojnosťou. Dostali už všetko, čo sa len dokázalo zohnať. Neexistoval už darček, ktorý by ich dokázal prekvapiť. Rodičia sa dostali do patovej situácie, lebo už nemali svoje rozmaznané a nadbytkom pokazené deti čím obdarovať. Ťažko niesli, že pohrdli drahými zbytočnosťami a viacej sa tešili z drobností, čo dostali z lásky od nás.
Pokračovať v čítaní „5 – Keď 99 rokov trvá od sredy do stredy“

6 – Aj z Moskvy môže prísť záchrana

Uprostred leta 1998 nás postihla v poradí tretia „rana morová“. Toto už bol naozaj silný kaliber. Zostali sme s mojou ženou Ľudkou, našimi deťmi a s desiatkou cudzích detí bez strechy nad hlavou. V čase, keď sme sa tak narýchlo museli vysťahovať z prvého domu – od sestričiek, mohli sme sa ešte relatívne bezpečne vyšmyknúť z tejto reality show. Mohli sme sa jednoducho vrátiť domov. Kvôli deckám, ktoré sa u nás dostávali zo svojich problémov sme to nemohli urobiť. Teraz sa situácia s omnoho horším priebehom zopakovala. Mali sme plno detí, na ktorých nám nekonečne záležalo, tak sme sa rozhodli pokračovať. V tom čase, v lete 1998 však situácia bola na neudržanie. Prvý krát som mal pocit, že bojujem o prežitie. Nielen o naše, ale aj o prežitie detí, ktoré u nás boli. Museli sme sa zo dňa na deň vysťahovať z domu toho tatka jednej našej dievčiny.
Pokračovať v čítaní „6 – Aj z Moskvy môže prísť záchrana“

7 – Kúzelný deduško? Iba dobrý človek!

Po dlhej dobe útrap, sťahovania, nervov a stiesnených podmienok sme konečne mali perspektívu troch rokov relatívneho pokoja. Každopádne sme mali aspoň na tri roky zaistenú strechu nad hlavou. Ten nový dom bol nedokončený, veľmi divne riešený a dodnes ešte odstraňujeme nedostatky stavebného amatérizmu. Bolo treba urobiť veľmi veľa stavebných úprav a opráv, aby sme mali aspoň interiér v poriadku. Nebol by to taký veľký problém, keby sme mali peniaze. Mohli sme ich dostať od firmy, ktorá nám dom kúpila, no neskoršie pri kúpe by sme potrebovali o túto čiastku viacej prostriedkov.

Pokračovať v čítaní „7 – Kúzelný deduško? Iba dobrý človek!“

Sonička

K tomuto článku len krátky komentár. Prišlo ku mne dievča, ktoré nemá problémy s drogami, no jej stav je rovnako nebezpečný a deštruktívny ako u ostatných detí. Navyše trvá už príliš dlho. V poslednom čase sa jej problémy vyhrotili do neúnosnej miery a tak sa ocitla u nás. Požiadal som ju, aby sa pokúsila sformulovať svoje pocity a svoj stav do nejakej písomnej podoby. Ľudia v jej stave sú však veľmi uzavretí a všemožne sa bránia tomu, aby ktokoľvek nahliadol do ich boľavých dušičiek. Mne sa však dostalo tej výsady, aby ma k sebe pustila a mohol som sa na jej bolesť pozrieť zblízka. Tiež mi dovolila, aby som jej článok uverejnil na svojej stránke. Možno si ho prečíta niekto, komu je podobne ťažko a tiež si myslí, že pre neho neexistuje východisko. A tiež je možné, že ten výtvor pomôže jej blízkym aspoň z časti pochopiť je konanie a pohnútky. Článok je bez akýchkoľvek úprav a je uverejnený aj s pravopisnými chybami, za ktoré sa Sonička ospravedlňuje. Skoro celé detstvo totiž strávila v niekoľkých krajinách a tak za svoj materinský jazyk považuje angličtinu.