Články autora

PostHeaderIcon En

 

About me and my family

I was bor on 6th October 1952 in Casta, village under the Cerveny Kamen Castle in Slovakia.  From the early childhood everyone could see that my life will be propably quite turbulent and colorful which is beeing proven until these days. I almost died on whooping cough as a baby and later on I spent a year in sanatorium to get special treatment, but fortunately everything turned and I can write these lines today. Despide of these issues I assume my childhood as something beautiful that could happend to me. I had nice and careful parents and 5 siblings. Maybe just because I grow up in modest conditions and big family, I learned to see the world in a very distinctive way. I´ve always had a lot people around me like siblings, parents or friends with whose I shared everything I had, although I had always a little. This is what our parents taught us and it remains nowadays.

During my life I did a lot good things, but I also did bad things which gradually started to prevail over the good ones. Although I had a very good nurture by my parents, teachers and others around me, after a while alcohol took control over my life. I used to drink from my teen years and in 1993 I decided to get a treatment in Psychiatric Hospital in Pezinok (town in Slovakia), at anti-alcoholic department. I already had a family, wife and two children by that time. My daughter Renatka was 17 and my son Vladko was 10 years old. This was a big exclamation mark in my life and it forced me to decide which way to go in my life. Fortunately I managed to change my life in a good way and step by step I started to repair what I´ve done. I have always considered my family, wife and children as the biggest gift in my life. After all they took me back into their lives and I assume this as the biggest win that could ever happen to me. This gave me strenght to repair all the troubles I made during my alcoholic times. It took me two years to visit all the people that I´ve hurt and I am still not quite sure if I didn´t forget on anybody.

How it all started

After my purification and absolute change of my life and my values, I started this volunteer work with my family which continues until these days. We take care about children that are addicted to any kind of drugs (or have any kind of addiction) and their life took a wrong way. We call them our children, no matter how old they are, because this is the principle how we believe it works so far and it is a good way to do it. In 1994 we adopted a 14 y.o. teenage girl which was addicted on drugs since the age of 11. Two years later (10.1.1996), the number of children, that stayed at our place for some time, started to grow and there has been more than 200 of them until now. They stayed exactly at our house, with my family, as an equal part of a family, for few months and those who nobody wanted back, stayed even for years. There were the times, we had 11 addicted children at home at the same time. My volunteering required 24 hours a day work, sometimes without any sleeping. Therefore I could not work and earn money anymore.

First idea of all this, after I came from a Psychiatric hospital in Pezinok, I just wanted to try if my ideas about different ways of treatment will work just for few months and I wanted to get back to my old life. But after 6 months, my children, 11 by that time, didn´t wanted to leave me and asked me to stay longer. They were ready to go to live their lives, but they felt like they wanted to decide by themselves when they feel ready to go.

This meant to me that I had no income, no job and I we had to live from saved money and contributions we received. I have never asked a goverment for any donations because there ware the rules that I had to abbey which I did not agree with.

In 2005, I was given a reward for our volunteering work „Humanitný čin roka“ (Humanitarian work of year 2005). I have been also given award as a journalist as I used to wrote stories about my children and their problems.

 Alcohol does not manage my life anymore and I hope that my marriage and all my life are going in a right direction. My daughter Renatka achieved master degree of psychology and my son Vlado is a manager and a pilot. They both are admirably honest and fair despite they grew up in a family of an alcoholic and violator.

My project

After 22 years of our work, me and my wife are on retirement but still willing to help those who ask for help. For all those years I started to cooperate with many specialists like doctors, layers, journalists, psychologists, psychiatric personnel and more. Due to all gained experiences, I would like to make them useful for students at the universities and be inicluded in the teaching process. I would like to build a community center with teorethical and practicle lessons at my house. To all those, I also need to finish renovation of some rooms, which I´ve already started to do from my own resources.

In the first phase, I need to finish reconstructions of:

-         bathroom, which should be used for special needs of drug addicted children as they need to get through the many physical changes in the first days of addiction cessation;

-         heating; the heating in the house was arranged through a solid fuel boiler because it´s cheaper in this area; we need to make a source for pumps and authomatics;

-         entrance to the community centre and stairs;

-         and buy electronics, furniture and other equipment to the lecture room for students.

In the second phase, I need to cover my expences which are related to writting books (edits and corrections) and publishing. These books will be dealing with problematics of addictions and other context which should serve to general public, parents and also as primary, secondary and tertiary prevention. A primary prevention is meant how not to ever start with any addiction; secondary prevention – how not to get the problem any worse by parents or close friends if there is already a person addicted; tertiary pervention – how to avoid relapse.

Thank you for any kind of help.

Coordinator of this project is Natalia Koslabova as family does not speak english language. If you have any questions, please use e-mail address natalia(dot)koslabova(at)gmail(dot)com and all your questions will be answered.

PostHeaderIcon Jolana

Jolana


Pred chvíľou som si naštartoval počítač a stiahol poštu. Sú Vianoce a tak pošta prichádza neustále. Táto prišla od Romana, ktorý bol u nás na "liečení". Nebolo jednoduché rozmotať taký zauzlený prípad, no nakoniec sa nám to spoločnými silami podarilo. Lekári Romanovi diagnostikovali závažnú duševnú chorobu, ktorú mal i jeho otec. Otca zastavil až pokus o vraždu matky a Romanovho brata. Roman spel bezmála k tomu istému. Keď k nám prišiel bol veľmi vystrašený, všetkých sa bál. Možno sme sa vtedy mali báť my jeho, lebo sa mohla zopakovať situácia, ktorá sa vyskytla v ich rodine. Teda krvavé nože a hukot sirén.

V tom e-mali bolo toto: 

Napisal som taky mensi clanocek z dlhej chvile a z potreby ulavit si….ak este funguje blog mozes ho tam dat – teda ak to budes pokladat za vhodne alebo prinosne. Inak stastne a vesele vianoce vam vsetkym, nech sa darí a nech su vianoce u vas aspon tak zabavne ako ked si spomeniem na ne ja………….. Pozdravuje ludku a vsetkych, cafko Rominko

A tu je už článok, bez akýchkoľvek úprav:

 

Jolana to spraví…

 Keď mal môj otec asi toľko rokov ako ja, bol aktívnym hudobníkom. Nemám na mysli vzdelaného hudobníka v orchestre, ale dedinského chalana, ktorý hrával na gitare pre ľudí na zábavách a tancovačkách a rád si vypil. Z tohto stavu sa časom prepracoval na zámočníka, neskôr podnikateľa, ba dokonca milionára. Ale alkohol zotrval. A nezostalo to pri občasnom príležitostnom pití, ale prerástlo v riadneho alkoholika. Užili sme si s ním veľa „srandy“ a nakoniec to všetko skončilo na okraji priepasti a prerástlo v roky agónie, keď sme sa ako rodina ocitli v takej situácii, ktorú by ste v mnohých hororoch a thrilleroch márne hľadali.

Otec sa pokúsil zabiť moju matku a brata. Nebudem to ďalej rozvádzať, bolo by to nadlho, ale zaujímavým výsledkom bolo aj naďalej nažívanie pod jednou strechou. Otec na liekoch, matka zvreskla aj keď niekto len zabúchal na dvere a emocionálne nestabilný brat. No a ja som bol vždy ticho. Ticho som sa hrával keď otec prišiel domov „pod parou“. Ticho som skladal lego keď sa s mamou hádali. A ticho som čakal na anesteziologicko – resuscitačnom oddelení, kým mi povedia, kto tie jatky u nás vlastne prežil. Ale odrazu som chcel kričať. A smiať sa. A plakať. Smial som sa s marihuanou, kričal s pervitínom a plakal s vodkou. 

Všade okolo mňa lietali blesky a robil som všetko preto, aby som dokázal, že som niekto úplne iný, ako som bol v skutočnosti. A tiež som bol hudobník. Hrával som na gitaru v jednej kapele. Nič prevratné to nebolo, dokonca som to nedopracoval ani na koncert, ale hudba ma bavila. Mal som gitaru – starú čiernu Jolanu – s nálepkou loga The Rolling Stones, na ktorej hrával za mlada môj otec. Keďže už bol milionár, kúpil mi gitaru novú. A nie jednu, ale Jolana s nami stále bola a z času na čas som ju vytiahol. Bola to skrátka taká rodinná relikvia. 

Ale jedného dňa sa mi opäť zachcelo kričať a keďže pervitín niečo stojí, bolo treba obstarať peniažky. Rodičia mi už v tom čase vôbec neverili, peňaženky boli schované, šperky tiež, jednoducho doma sa už žiadna hotovosť nájsť nedala. Tak som strelil Jolanu. Bola najstaršia, mala najhorší zvuk a načo mi vlastne bola? Výmenou za 2 kubíky pika som sa jej zbavil a potom som mohol týždeň kričať z plných úst. 

Odvtedy ubehli 3 roky, možno trošku viac, a ja sedím za počítačom a píšem tento článok. Zajtra je štedrý deň, darčeky mám nakúpené – mohol som si ich dovoliť z vlastného vrecka, pretože už dva mesiace pracujem na pozícii fotograf – grafik. Naša rodina je vďaka Vladovi takmer idylická. Všetci skvele vychádzame, nikto sa nikoho nebojí, darí sa nám a navzájom si pomáhame. Ja mám priateľku, skvelú prácu a prvú skúšku v semestri za sebou s hodnotením B. 

Napriek tomu mi je teraz do plaču. To kvôli Jolane. Viete neskutočne ma mrzí, že som ju predal a nielen preto, že to je rodinná relikvia, ale reprezentuje to, čo mám s otcom spoločné, to čo nás spája, to prečo spolu vychádzame úplne skvele a trávime spolu veľa času odkedy sme dali veci do poriadku. On bol alkoholik, ja feťák. On to dotiahol na „psychošku“ a ja duplikovane. Jednoducho úžasné výkvety. A Jolana bola stále s nami a hrala nám do duše. Preto, keďže mám už vlastný príjem, som sa rozhodol, že ju odkúpim naspäť a darujem ju otcovi na Vianoce, budeme si ju môcť zavesiť na stenu a spoločne si poplakať, akí sme boli sprostí a ako nám je teraz spolu dobre. 

Začal som s tým pred mesiacom, kontaktoval som starého známeho, ktorému som predal Jolanu. Avšak  zistil som, že gitaru už predal a časom som sa prepracoval cez ďalších štyroch neznámych ľudí, ktorým Jolana počas tých 3 rokov patrila. Nanešťastie ani tu som nepochodil a tak sa pátranie končí… Gitara je kdesi pri Dunajskej Strede. Nemám meno, bydlisko ani číslo kupca. A už ani prostriedky na pátranie takéhoto rozsahu. 

Je mi ľúto, že to takto dopadlo, pôvodne som tento článok plánoval s iným koncom a tešil som sa otcov pohľad, keď ju uvidí. Ktovie, možno sa ešte raz dostane do našej rodiny, alebo sa z nej stane artefakt, ktorý bude spájať ľudí a zbližovať otcov a synov.



Ako sa stal Matúš Fajkus Ježiškom


Už mi je jasné, prečo majú Vianoce kúzelnú, ba zázračnú moc. Prebúdzajú v ľuďoch city, ktorým sa snažia po celý rok vyhýbať. Myslia si totiž, že by mohli vyzerať ako slabosi. Citlivý človek, teda taký, ktorý potrebuje city dostávať a aj dávať a nehanbí sa za to, je vnímaný ako „citlivka“, zraniteľný slaboch, a práve toto má byť jeho Achylova päta . Na Vianoce sa však aj Rambovia túžia zmeniť na citlivých ľudí, ktorí chcú svoje city prezentovať pred svojim okolím. Väčšinou si myslia, že cena darčekov je v ich peňažnej hodnote. Preto sa Vianoce pomaly stávajú výkladnou skriňou predajcov a stráca sa z nich tá láska, ktorá by mala byť tým hlavným atribútom.

Jeden z mojich synov, ktorý u nás strávil dlhú dobu a napravil si svoj život, mi dnes ráno poslal e-mail s článkom . Chcel sa celému svetu vyžalovať, ako sa mu nepodaril zohnať darček, o ktorom bol presvedčený, že má zázračnú moc a pomôže celej jeho rodine. Mala to byť otcova stará gitara – Jolana, ktorú vymenil za drogy. Teraz už je v nenávratne a môj synáčik je z toho smutný.

 Článok som vytlačil a dal som ho prečítať Ľudke, mojej žene i deťom, ktoré sú práve u nás. Všetkých, teda aj mňa dojal svojou úprimnosťou a nostalgiou. 

 Môj vlastný syn Vlado má kamaráta, s ktorým to ťahajú už od „prvej ľudovej“. Asi pred dvoma rokmi si Matúš, ten Vladov a aj môj kamarát kúpil na inzerát za posledné peniaze gitaru –Jolanu. 

Matúšovi zomrel otec. Už dávno, keď bol ešte veľmi mladý a s bratom zostali mame. Museli sa tvrdo prebíjať. Preto sa tá Matúšova Jolana pre neho stala veľmi dôležitá, tak ako pre Romana tá otcova. 

 Viac krát som chcel tú Matúšovu gitaru kúpiť a peniaze by sa mu určite boli zišli. Viem, že ma má rád a dobre sa znášame, no gitaru mi nepredal ani za svet!

 Keď mi prišiel ten e-mail, hneď som si na ňu spomenul . Poslal som teda toho môjho syna za Matúšom aj s článkom. Či by mi predsa len  tú jeho Jolanu nepredal.

 Vlado sa vrátil a priniesol aj gitaru. Matúš, ten dobráčisko, citlivý chlapec, ktorý si cez svoju citlivosť už veľa vytrpel, ktorý v mladosti stratil otca a je aj vážne chorý tú svoju gitaru venoval inému chlapcovi jeho rovesníkovi, ktorého sotva pozná. Možno tak pomôže vrátiť Romanovi jeho otca, keď ten Matúšov je  už je dávno v nebi. Dokonca nechcel ani žiadne peniaze, lebo by ten dar mohli pošpiniť a Jolana by stratila tú zázračnú moc. 

 Tak sa stretli na Vianoce dva osudy dvoch chlapcov. Tretí robil poslíčka, teda náš Vlado, ktorý išiel ten darček „dolu na Maďary“ Romanovi odniesť. 

 Keď si budete večer rozbaľovať balíčky pod stromčekom, spomeňte si na tých troch chlapcov a želajte si, aby aj Vám Ježiško niekedy v živote doniesol taký vzácny dar, ako Romanovi. 

 

 

PostHeaderIcon 1 – Tajomný muž z iného sveta

Na všetko mám svoje teórie, ktoré viem doložiť i faktami, inak by som si nedovolil zasahovať do oblasti, ktorá je pre mnoho ľudí posvätná. Posvätná v pravom zmysle tohto slova. Budem prezentovať iba svoj názor, o ktorom som hlboko presvedčený a život mi ponúka stále nové argumenty. Som papierový kresťan a tým skresľujem oficiálne štatistiky, tak ako vy, mnohí ostatní. Som pokrstený, mám za sebou birmovanie a tiež sviatosť manželstva, do kostola som nechodil, žiadne kresťanské aktivity som nevyvíjal. Svoj svätý krst som nemohol ovplyvniť, birmovanie prebehlo v čase, keď som bol malý a navyše som dostal hodinky s dátumom. Ženil som sa v kostole, lebo si to tak želala moja svokra, ktorú som vždy zbožňoval. Svoje hriechy sa snažím naprávať sám a na Bohu je, či mi odpustí. Veď všetko vidí, tak čo!
Čítaj ďalej »

PostHeaderIcon 2 – Otec v sukni

Pán farár Gáborík, alebo farárko, ako ho naše deti s láskou nazývali, bol veľmi charizmatický, ale hlavne veľmi dobrý a láskavý človek. Deti ho zbožňovali. Žiadne z nich sa osobne nepoznalo s nejakým kňazom a ich predstavy o farároch neboli lichotivé. Farári a narkomani stáli na opačných stranách. O to viacej boli unesení z nášho farárka. Milovali ho. Tento farárko nepoučoval, nevyhadzoval im na oči ich hriechy, nestrašil ich peklom, nikdy neboli preňho narkomani. Dievčatá volal menami, chlapcom vymýšľal všelijaké prezývky. Mojej Ľudke hovoril vedúca, mne vedúci. Keď niekto zbadal v zákrute na začiatku našej ulice farárkovo auto, rýchlo utekal upozorniť ostatných. Decká okamžite vybehli pred dom a obstali ho. Najradšej mali, keď prišiel v „sukni“. Takto hovoril o svojom farárskom oblečení. Vždy nám niečo priniesol. Raz ovocie, vajíčka a rôzne milodary, ktoré dostal od svojich ovečiek. Vtedy otvoril zadné dvere na aute, podával deťom balíčky, či košíky s potravinami a povedal, že nech to rýchlo odnesú „vedúcej“, lebo to práve ukradol farárovi a nech to nikto nezbadá.
Čítaj ďalej »

PostHeaderIcon 3 – Stoosemdesiatjeden násobná úprimná vďaka

Našim najväčším spojencom v Budmericiach, kde sme sa starali o deti závislé od drog, bol pán farár Marián Gáborík. Náš farárko! Pomáhal nielen nám, pomáhal všetkým ľuďom. Na faru si pravidelne bral na niekoľko týždňové pobyty ľudí, ktorí mali telesné, či mentálne postihnutie, bezdomovcov a vôbec ľudí, ktorí potrebovali jeho pomoc. Toto robil popri svojej kňažskej povinnosti, navyše vo viacerých farnostiach. Nikdy nehľadel na svoje nepohodlie, pracovné zaťaženie, veľké zdravotné problémy s chrbticou a na dôvažok ešte pracoval ako učiteľ psychológie na zdravotnej škole. Kde mohol, tam pomáhal.
Čítaj ďalej »

PostHeaderIcon 4 – Radšej v mravenisku

Zostali sme na ulici s deviatimi deťmi. Mal som urobiť to, že sa s manželkou, našimi dvoma deťmi a adoptovanou Barborkou vrátime domov do Častej. Ostatných šesť detí, ktoré nás tiež prijali za rodičov a chceli sa u nás zachrániť pred drogami pošleme preč. Prvýkrát to mysleli naozaj a aj sa tak správali. Mal som byť ja ten zlý, ktorý im vezme jedinú šancu a pošle ich od seba preč? Urobil som čo bolo v mojich silách? Za seba by som nikdy nešiel orodovať, no za deti pôjdem aj žobrať! Žiaľ, nepomohlo ani to!
Čítaj ďalej »

PostHeaderIcon 5 – Keď 99 rokov trvá od sredy do stredy

Bolo nás doma šesť detí. Moji rodičia boli síce pracovití, no začínali doslova z ničoho. Vždy sme sa však mali všetci veľmi radi a vzájomne sme si pomáhali. Je to tak doteraz. Keď sme boli ešte deti a prišiel k nám niekto na návštevu, doniesol balíček cukríkov, tak sme pre všetkých nadelili rovnako na kôpky. Aj rodičom. Oni nám vždy tie svoje diely dali, no nabudúce sme im znova nadelili. Vedeli sme, že rodičovské kôpky zase pripadnú nám, no aj tak sme vždy na nich pri delení mysleli. Tak isto to prebiehalo, ak niekto nebol práve doma. Jeho kôpka cukríkov ho počkala. Niektoré z našich detí pochádzali tiež zo skromných pomerov, no mali sme aj také, čo im rodičia nekonečne ublížili hojnosťou. Dostali už všetko, čo sa len dokázalo zohnať. Neexistoval už darček, ktorý by ich dokázal prekvapiť. Rodičia sa dostali do patovej situácie, lebo už nemali svoje rozmaznané a nadbytkom pokazené deti čím obdarovať. Ťažko niesli, že pohrdli drahými zbytočnosťami a viacej sa tešili z drobností, čo dostali z lásky od nás.
Čítaj ďalej »

PostHeaderIcon 6 – Aj z Moskvy môže prísť záchrana

Uprostred leta 1998 nás postihla v poradí tretia „rana morová“. Toto už bol naozaj silný kaliber. Zostali sme s mojou ženou Ľudkou, našimi deťmi a s desiatkou cudzích detí bez strechy nad hlavou. V čase, keď sme sa tak narýchlo museli vysťahovať z prvého domu – od sestričiek, mohli sme sa ešte relatívne bezpečne vyšmyknúť z tejto reality show. Mohli sme sa jednoducho vrátiť domov. Kvôli deckám, ktoré sa u nás dostávali zo svojich problémov sme to nemohli urobiť. Teraz sa situácia s omnoho horším priebehom zopakovala. Mali sme plno detí, na ktorých nám nekonečne záležalo, tak sme sa rozhodli pokračovať. V tom čase, v lete 1998 však situácia bola na neudržanie. Prvý krát som mal pocit, že bojujem o prežitie. Nielen o naše, ale aj o prežitie detí, ktoré u nás boli. Museli sme sa zo dňa na deň vysťahovať z domu toho tatka jednej našej dievčiny.
Čítaj ďalej »

PostHeaderIcon 7 – Kúzelný deduško? Iba dobrý človek!

Po dlhej dobe útrap, sťahovania, nervov a stiesnených podmienok sme konečne mali perspektívu troch rokov relatívneho pokoja. Každopádne sme mali aspoň na tri roky zaistenú strechu nad hlavou. Ten nový dom bol nedokončený, veľmi divne riešený a dodnes ešte odstraňujeme nedostatky stavebného amatérizmu. Bolo treba urobiť veľmi veľa stavebných úprav a opráv, aby sme mali aspoň interiér v poriadku. Nebol by to taký veľký problém, keby sme mali peniaze. Mohli sme ich dostať od firmy, ktorá nám dom kúpila, no neskoršie pri kúpe by sme potrebovali o túto čiastku viacej prostriedkov.

Čítaj ďalej »

PostHeaderIcon Sonička

K tomuto článku len krátky komentár. Prišlo ku mne dievča, ktoré nemá problémy s drogami, no jej stav je rovnako nebezpečný a deštruktívny ako u ostatných detí. Navyše trvá už príliš dlho. V poslednom čase sa jej problémy vyhrotili do neúnosnej miery a tak sa ocitla u nás. Požiadal som ju, aby sa pokúsila sformulovať svoje pocity a svoj stav do nejakej písomnej podoby. Ľudia v jej stave sú však veľmi uzavretí a všemožne sa bránia tomu, aby ktokoľvek nahliadol do ich boľavých dušičiek. Mne sa však dostalo tej výsady, aby ma k sebe pustila a mohol som sa na jej bolesť pozrieť zblízka. Tiež mi dovolila, aby som jej článok uverejnil na svojej stránke. Možno si ho prečíta niekto, komu je podobne ťažko a tiež si myslí, že pre neho neexistuje východisko. A tiež je možné, že ten výtvor pomôže jej blízkym aspoň z časti pochopiť je konanie a pohnútky. Článok je bez akýchkoľvek úprav a je uverejnený aj s pravopisnými chybami, za ktoré sa Sonička ospravedlňuje. Skoro celé detstvo totiž strávila v niekoľkých krajinách a tak za svoj materinský jazyk považuje angličtinu.
Vyhľadávanie na stránkach
Ulovte si svoju tému
Zaujímavé odkazy
Prihlásenie, registrácia
Aké máme počasie
Kalendár
Február 2019
P U S Š P S N
« Nov    
 123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728  
Kto je práve pripojený