Barborkina návšteva na dolniakoch

V tom čase, keď som chodil po Petržálke oznamovať rodičom, že ich detičky si pichajú drogy a oni o tom nemajú ani šajnu, bol som rok po liečení. Všeobecne sa to považuje za veľmi kritické obdobie, na začiatku abstinencie, ktoré so sebou prináša mnohé riziká. S alkoholom som nemal ani najmenšie problémy. Zle som však znášal osudy detí na dorastovom oddelení, ktoré na tom boli horšie, ako som bol ja kedykoľvek v živote, alebo ako boli moji spolupacienti.
My, opilci sme mali už niečo v živote odžité, zažili sme lásku, úspechy, radosti a potešenia. Mali sme svoje životné skúsenosti, vzdelanie, či obyčajnú sedliacku múdrosť. Tiež sme mali vlastné deti, manželky, svoje kariéry, vedeli sme, ako dobre dokáže život chutiť, keď sa darí. Tieto deti nemali nič, mali iba svoju mnohonásobne silnejšiu závislosť, na najväčšom možnom svinstve, ktoré ešte navyše díleri pančovali otravou na potkany. Na alkohole by sa dalo nájsť aj veľa pozitívneho, napríklad také červené víno, no na heroíne vôbec nič! Iba negatívne negatíva!
Rozhodol som sa, že s tým niečo urobím! Je zložité pomáhať deťom, ktoré už majú preprogramované mozgy od drog. Lepšie by bolo, zabrániť tomu, aby začali. Zohnal som peniaze, prenajal som chatu a zorganizoval som letný tábor. Tam spolu s priateľmi sme ukazovali deťom aký je svet super, ako sa dá dobre žiť, realizovať sa a tešiť zo života. Nechceli sme ich strašiť drogami, ako sa to bežne robilo. V rámci programu sme si brali na tábor deti, ktoré boli práve na liečení, ale aj alkoholičky zo ženského a alkoholikov z mužského oddelenia. Deti mali radosť z dobre pripraveného programu a my, starí sme sa tiež tešili, lebo sme boli presvedčení, že robíme dobrú vec. Bola to aj čiastočne pravda, no dnes už viem, že je to iba ilúzia akejsi prevencie. Prevencia existuje iba v jedinej podobe. O deti sa treba starať, zaujímať sa ľúbiť ich neustále. Takéto nárazové akcie neriešia nič.
Môj strýko Johann Kschill, ktorý je už dlhé roky nebohý a bol iba jednoduchý drevorubač spod Červeného Kameňa, mal jednu životnú zásadu. Pamätám sa, ako raz, keď bol u nás, povedal túto múdrosť v častovsko – nemeckom nárečí akým drevorubači hovorili.

„Li máte dzeci, tak si ich hlecte, li nemáte, tak majte!“ Bol to jeho systém prevencie preverený mnohými generáciami.
Na tento tábor prišli stopom zo Žiliny dvaja súrodenci, lebo počuli o jeho existencii v rádiu. Barborka mala 14 a jej bráško, Tomáš, 16 rokov. Skrátená verzia situácie vyzerala takto: Barborka od jedenástich rokov užívala všetky možné drogy, ku ktorým sa dostala, Tomáš „iba húlil marišu“. Rodičia sa rozviedli, s otcom sa nestretávali. Tomáša matke zobrali úrady a zverili ho babke, Barborka je s mamou, ktorá sa o ňu nestará, lebo vraj ju nezvláda. Okrem toho má aj lepšie zábavy ako sa jedovať s takou kozou. Nebudem tu opisovať celú situáciu a nebudem sa tiež vyjadrovať k ich rodičom, lebo nechcem používať nespisovné výrazy na označenie predkov týchto dvoch detí. Najprv som si myslel, že keď ich matke pomôžem, tak sa Barborka bude môcť vrátiť domov a bude dobre.

Barborku som dal na liečenie do Pezinka na dorastové a vybral som sa za jej mamou, nech mi to liečenie dodatočne dovolí, lebo vtedy sme s pani primárkou riadne dali zákonu po ušiach. Nemali sme povolenie zákonného zástupcu. Vybral som sa teda do Žiliny a keď som sa stretol s matkou, bolo mi jasné, že som si to predstavoval veľmi jednoducho. Matka o Baške nechcela ani počuť a ja som sa nevedel vynačudovať, že sa jej už dcérka zunovala a už NECHCE ! Tento vývoj ma riadne zaskočil. Nepočítal som s tým, že na náš tábor, ktorý mal slúžiť na prevenciu príde niekto hľadať pomoc už ako závislý a v riadnych problémoch. No ešte viacej ma zaskočilo, že mama najprv dovedie dcéru do problémov a potom ju jednoducho nechce. Kocky však už boli vrhnuté, už som bol uprostred deja. Barborke som sľúbil, že jej pomôžem a nenechám ju v tom samú.
Z liečenia na dorastovom som ju po troch týždňoch zobral, lebo kamoši zo Žiliny jej na liečenie poslali drogy. Ja som to doma, v Častej odhalil, no v liečebni nie. Dá sa povedať, že  som mal o Barborke a ostatných deťoch lepší prehľad z domu, ako personál v nemocnici. Tak načo ju tam vlastne nechávam ? Ešte sa tam dostane do väčších problémov, ako viacerí pred ňou! Úrady v Žiline ju chceli dať do ústavu. Tak sme si ju vzali do výchovy.
Bože, to boli časy!

Keď som to navrhol žene, skoro sa so mnou rozviedla. Doteraz boli problémy so mnou a teraz si máme do rodiny zobrať problémovú, cudziu feťáčku, niekde od Žiliny, ktorú nechce ani vlastná matka. Proti tomuto bola nielen moja žena, ale aj moje sestry, mama a aj moji bývalí terapeuti. Lenže ja som nemohol Barborke povedať, že to, čo som jej sľúbil už neplatí. To by som mal znova problémy so zrkadlom. Tak teda Barborka sa stala našim tretím dieťaťom. Zatiaľ to bolo iba predbežným opatrením a neskoršie to mal potvrdiť súd. Ten súd však prebehol až o dva roky, presne ako na Slovensku.

Zo začiatku boli problémy, no Barborka sa postupne stala prínosom pre našu rodinu. Hlavne deti si s ňou rozumeli a tie majú dobrý inštinkt. Problémy s úradmi však neskončili nikdy. Situáciu sme však ustáli, sme predsa silná rodina! Prežili sme už iné veci ! Všetko nakoniec skončilo dobre aj napriek úradom. Sociálne úrady a štát nám mali pomôcť postarať sa o toto nešťastné dievča, no dopadlo to ako v II. svetovej vojne v Rusku. Aj oni zvíťazili i napriek svojmu vodcovi Stalinovi. Vtedy som bol ešte naivný a myslel som si, že tí úradníci to naozaj myslia dobre a že nám chcú naozaj pomôcť. Toto berte ako varovanie.

Barborka je vyše desať rokov v poriadku a má už svoju vlastnú rodinu. Jej štvorročný pobyt v našej rodine bol ako dlhšia návšteva na dolniakoch, pred návratom do milovanej Žiliny.
Keď sa nám narodila Renátka, moja žena mi povedala, že už môžem mať dušu na mieste, mám to, po čom som tak túžil. Sedem rokov som ju prehováral na druhé dieťa. Veľmi sa však bála pôrodov, no predsa sa narodil syn Vladko. Potom som si presadil ešte Barborku. Nakoniec, tá už bola raz porodená a tento problém už nehrozil.

Možno aj preto sa mi podarilo Ľudku presvedčiť. Mám nekonečné šťastie, že 27.mája 1973 o pol deviatej večer Ľudka súhlasila s tým, že bude moja frajerka. O dva roky a štyri dni sme sa zobrali. Ja som chcel čo najviacej detí, ona najviac dve. Teraz máme tých detí spolu s našimi dvoma 71.
Teším sa na nové!

Vlado Schwandtner

[contact-form 2 „formulár2“]