Duša v sadre

Desí ma, keď sa na teba pozriem. Tvoje veľké oči sa mi nedokážu pozrieť do tváre. Slzy ti kvapkajú do veľkého umelohmotného pohára, ktorý máš pred sebou. Krčíš sa a tvoje telo už nevládze, nevládze ani dýchať. Chudé údy odumreli a ruky nevedia, čo robia. BOLESŤ ZABÍJA! Chýba ti to (heroín) a ty chýbaš jemu, lenže – TY SA NECHCEŠ AJ TAK ZMENIŤ!!! (toto už sa nedá pochopiť normálnemu človeku ani s vypätím všetkých síl, no my, závislí to chápeme veľmi dobre) (začiatok r. 1996 ARO Kramáre – Bratislava)
Začiatkom leta 1994 som chtiac, alebo viacej nechtiac, odchádzal na záchrannú misiu do Petržálky. Mal som tam nejakým spôsobom zachrániť dve veľmi mladé feťáčky, lebo som to sľúbil tretej feťáčke Sáre, mojej novej kamoške z dorastového oddelenia Nemocnice Filipa Pinnela v Pezinku. Nikto so zdravým rozumom by sa na takúto úlohu nedal, no na šťastie ja som taký druh zdravého rozumu nikdy nevlastnil, tak som to Sáre sľúbil. Na druhý deň už boli tieto dve hviezdy – Simona a Daniela na liečení spolu so Sárou.
Ešte veľ krát som takto odchádzal do rôznych lokalít na Slovensku oznamovať rodičom, že ich detičky im zomierajú pred očami a oni nemajú o tom ani šajnu. Boli to husté situácie a nevedel som kde dostanem poďakovanie a kde po hube. Bolo aj tak – aj onak, no išiel som vždy, keď bolo treba. Robím to doteraz.
Obidve tieto mláďatá „úspešne absolvovali liečbu“, no bolo im to figu platné. Danka, o ktorej bude tento príbeh hneď po liečení začala znovu drogovať. Mamu vždy presvedčila, že to bolo iba raz, že ju to mrzí a už s tým naozaj definitívne skončí…… bla, bla, bla.
Po dvoch rokoch bola na tom tak zle, že musela ísť na druhé liečenie. Nové Zámky, kde sa ocitla jej k srdcu neprirástli a tak s kamarátom ušli. Niekde sa im pritrafil dvestotisícový „biznis“ a to Danku skoro zabilo. Nerobili nič, iba fetovali a pozerali video. Dva mesiace takto hýrili. Danka mi neskoršie povedala, že si požičali celú produkciu z videopožičovne, no ona si nepamätá ani na jeden film. Premietala si svoje vlastné heroínové filmy a keď sa im peniaze minuli, tak vážila 35 kilogramov a neustála na vlastných nohách (vlastne sa to nohami ani nedalo nazvať).
Odviezli ju na ARO na Kramáre, kde sa mali lekári pokúsiť rozchodiť jej orgány, aby zase ako – tak fungovali. Danka už nebola paňou svojho tela a ani rozumu. Pozerala sa do zrkadla a rozprávala sama so sebou. Svoje myšlienky si zapisovala a hádzala do škatule od banánov. Aj kostrbatá básnička, ktorá je napísaná v úvode je produkt tej škatule. Danka bola striedavo v realite a v svojich „haluziach“. Tak isto sa striedali stavy, kedy bola na tomto svete a chvíľami na druhom.
Ani Sára neprestala s fetom  a než zomrela, stačila mi odkázať, že Danka melie z posledného, nech s tým preboha niečo urobím. Osvedčil som sa jej už predtým a vždy som urobil o čo ma požiadala. Tak som si bol pre Danku v Petržálke a doslova na rukách som si ju priniesol domov.
Vtedy som veľmi riskoval, že Danka u nás vypustí dušu. Dve malé lyžičky horkého čaju, malá guľatá piškótka pokvapkaná troškou šťavy z mandarínky vyvolala vodopád vracania do pripraveného vedra.
Strácali sme ju! Ona to tak chcela! Nechcela už žiť a naprávať, čo pokazila. Nebolo energie, hmoty a ani idea neexistovala.
Nakoniec predsa len zabrala strava, na ktorú je feťácke telo zvyknuté. Keď totiž niekto berie heroín, nemôže jesť. Aby mohol vôbec fungovať potrebuje rýchlo stráviteľnú a okomžite prístupnú energiu. Jedálny lístok sa zredukuje na jogurt a Tatranku. Túto kombináciu si nejako hmlisto zapamätal Dankin žalúdok a z časti ju aj akceptoval. Ešte sme s ním asi pol roka bojovali, no nakoniec si predsa dal povedať. No vtedy mu vyhovovala „brča“ z jogurtu a postrúhanej Tatranky.
Žalúdok sme presvedčili, no duša bola zlomená stále. Zlomená a plná beznádeje. Z toľkých rán, hriechov a sklamaní nevidela jej majiteľka žiadne prijateľné a možné východisko.
Potreboval som Danku presvedčiť, že ešte zďaleka nie je nič stratené. No ona to videla inak. Písala mi básničky a ja som v nich musel nájsť odpovede na moje otázky. Nebolo to také ľahké, lebo písala v hádankách. Našťastie som už vtedy vedel ako fungujú sny a ako sa mám v tých snoch mojich detí orientovať. Aj sen je ako hádanka. Chce niečo povedať, no po svojom. My sa máme v tom jeho odkaze zorientovať. Vždy sú to veľmi dôležité odkazy a ak ich človek nepochopí, dostane sa do problémov. Rád by som niekedy o tomto napísal knižku.
Stále čakám na ten dážď, čo zmyje moje hriechy a môj strach. Celú ma umyje a ešte sa aj zasmeje. Všetko sa to deje bez ohľadu na nás a ten osud v ruke drží nás. Tak utekajme preč, veď pršať môže hocikde vôkol nás! Predstav si, že keď nás umyje, my naozaj so šťastím v duši pôjdeme. Pôjdeme až tam, kde ticho nemá koniec dňa, kde vietor nefúka a kde každý každého má rád.
Mám vážny strach, že som HIV pozitívna…
(Máj 1996 u nás)
Dankine sny a jej básničky mi ponúkali návod, ako mám postupovať. Ak to tak chce jej najhlbšie JA, prečo by som to mal skúšať inak.
Vymyslel som postup, ako vyriešiť tieto život ohrozujúce problémy jednoduchým spôsobom. Svoje plány som jej vysvetlil v horizontálnej polohe. Danka ležala, mala zatvorené oči, ja som jej rozprával a ona si predstavovala. To bol pre ňu ten najlepší spôsob, lebo jediné čo nedokázal heroín zabiť bola jej fantázia. Ako v Nekonečnom príbehu. Aj tam už sa rozpadala ríša Fantázie a ničota chcela všetko ovládnuť.
Ja som mal byť Bastien, Danka neohrozený bojovník Atrej a náš bastardík Antabus zase lietajúci pes Falko. Antabusa mali všetky decká radi, lebo to bol milý a pohodový pes.
Nakoniec som vymyslel stratégiu , ktorú som opísal v epilógu jej knižky, zostavenej zo zápiskov, ktoré si odkladala  do škatule od banánov. Túto knižku sme jej za pomoci všetkých možných pomáhačov vydali a pokiaľ viem je jediná, ktorú vydala narkomanka o sebe.
Takto som dal do sadry Dankinu zlomenú dušu, po niekoľkých mesiacoch som tú sadru zložil a duša sa zrástla.
Vladimír Schwandtner
[contact-form 2 „formulár2“]