Drogy-sos

Sonička

admin — Thu, 15 Dec 2011 20:19:38 +0000

K tomuto článku len krátky komentár. Prišlo ku mne dievča, ktoré nemá problémy s drogami, no jej stav je rovnako nebezpečný a deštruktívny ako u ostatných detí. Navyše trvá už príliš dlho. V poslednom čase sa jej problémy vyhrotili do neúnosnej miery a tak sa ocitla u nás. Požiadal som ju, aby sa pokúsila sformulovať svoje pocity a svoj stav do nejakej písomnej podoby. Ľudia v jej stave sú však veľmi uzavretí a všemožne sa bránia tomu, aby ktokoľvek nahliadol do ich boľavých dušičiek. Mne sa však dostalo tej výsady, aby ma k sebe pustila a mohol som sa na jej bolesť pozrieť z blízka. Tiež mi dovolila, aby som jej článok uverejnil na svojej stránke. Možno si ho prečíta niekto, komu je podobne ťažko a tiež si myslí, že pre neho neexistuje východisko. A tiež je možné, že ten výtvor pomôže jej blízkym aspoň z časti pochopiť je konanie a pohnútky. Článok je bez akýchkoľvek úprav a je uverejnený aj s pravopisnými chybami, za ktoré sa Sonička ospravedlňuje. Skor celé detstvo totiž strávila v niekoľkých krajinách a tak za svoj materinský jazyk považuje angličtinu.
Nerozumiem tomu, prečo sa cítim tak ako sa cítim. Nepomohlo mi štúdium psychológie (ktoré som si zvolila aj kvôli tomu, aby som sa posnažila si samej sebe pomoôcť), ani nespočetné hodiny strávené v ´terapii´… Nikto mi nikdy nevysvetlil, respektíve nechápal prečo vnímam svet tak, ako ho vnímam. Ľudia sa na mňa pozerali s falošným pochopením, aby som sa im otvorila a aby mi pomohli. Výsledkom toho bolo to, že mi predpísali antidepresíva alebo ma zavreli na uzavretom psychiatrickom oddelení spolu s babkami (trpiace demenciou, alzhaimerom a inými poruchami) ktorých sa ich príbuzný zväčša chceli zbaviť alebo si od nich chceli oddýchnuť, pretože už nemali síl, alebo ochotu sa o ne starať.

Či si to moja rodina otvorene prizná alebo nie, bola to pre nich hanba prijať fakt, že ich predtým naoko bezproblémová dcéra, vnučka, sestra či neter skončila v blázinci. Veď čo jej v živote chýbalo? Mala všetko na čo si zmyslela, chodila na všetky možné krúžky, vďaka čomu nemala čas sa zapodievať hlúposťami a flákať sa po sídlisku, vyhrávala súťaže, mala výborné výsledky v škole a vlastne vo všetkom na čo len siahla, študovala v Amerike a v Austrálii, precestovala svet… a potom z ničoho nič jej ´ruplo´ v hlave a skončila v sanitke lebo sa pokúsila o samovraždu.

Niektorí členovia rodiny tvrdia, že tušili, že niečo nebolo v poriadku… Avšak nikto z nich sa skutočne nepokúsil ma konfrontovať o mojich problémoch. Samozrejme bola by som neuveriteľne naivná, keby som povedala, že keby sa ma spýtali či som napríklad po jedle náhodou nezvracala by som im povedala ´Jéj, ty si si to všimol(a)! Ako super, som taká rada, že som sa dočkala toho, aby niekto zaregistroval na moje výkriky o pomoc!´. Problém je v tom, že ľudia si nechcú pripustiť, že niekto koho milujú trpí nejakou poruchou. Predsa také veci sa stávajú len vo filmoch a telenovelách a nie im. Ďalšou ťažkou skutočnosťou na prijatie je fakt, že v našej dobe je to stále akousi hanbou byť blízkym niekoho kto trpí duševnou poruchou; to vás predsa automaticky asociuje krvným putom s bláznom! Aj pokiaľ je to tento príbuzný vzdelaný, či chce alebo nie, tieto veci sú stále aspoň do nejakej mieri ´tabu´ a tak ich aj vníma, či vedome alebo nevedome. Ak to tak nie je, prečo ja, osoba vysokoškolsky vzdelaná v odbore klinickej psychológie, som napriek všetkým faktom čo som sa naučila nedokázala prísť za niekym a poprosiť o pomoc?

Pretože je to predsa hanba! Kto by mi ma už len takú pokazenú chcel, hlavne vtedy keď som svoju celú existenciu venovala tomu, aby sa mi dostalo uznania a pochvaly za to aká som schopná a podobne. Môžete ma uisťovať koľko chcete, že moja potreba dokonalosti bola spôsobená mojou vlastnou vnútornou motiváciou, ale nie je to úplne tak. Síce sa mi uznanie páčilo, následkom bolo, že som nemala žiadne detstvo. Som presvedčená o tom, že moji rodičia konali ako najlepšie vedeli v danom momentne a nebudem to tu rozvádzať do detailov, pretože čo bolo už sa neodstane, ale či sa to človeku páči, alebo nie, moje momentálne problémy vznikli na základe schém a spôsobu žitia, ktoré som si osvojila ako dieťa.

V šiestich rokoch som si prvýkrát uvedomila, že samovoľne spôsobovaná bolesť mi prináša aspoň chvíľkové uvoľnenie v napätých situáciách, vyvrcholilo to tým, že v šestnástich rokoch som si búchala prst o skriňu až som si spôsobila takzvanú detskú zlomeninu, v sedemnástich rokoch som schudla 16 kilogramov, lebo som vedela, že mojim rodičom sa nepáči môj vzhľad, v osemnástich som prišla na to, že až nebudem jesť budú sa strachovať, že mám nedajbože anorexiu, tak mojim riešením sa stalo dávenie jedla… Takýto spôsob života nie je životom. Avšak ja som si zvolila v mojich očiach to menšie zlo, čo značilo emocionálnu spokojnosť z uznania, ktoré sa mi dostalo a racionálny odpor voči samej sebe, lebo som vedela, že moje skutky sú nesprávne. Nebudem tu teraz tvrdiť, že lichoty na môj vzhľad mi neboli príjemné, veď práve preto som to robila, aby ma akceptovali a bola som perfektná, milá a zlatá! Čo ale nikto už nedokáže pochopiť je, že každá lichôtka mi taktiež spôsobovala pocit nechutenstva voči sebe, lebo toto bola choroba, čo obdivovali a nie ja! Keď som to bola ja, pred tým ako sa celý tento kolotoč roztočil nezastaviteľnou rýchlosťou, bola som malá, tlstá a rozmaznaná Soňa, ktorú nikto neobdivoval.

Správala som sa ako Pavlovov pes už skutočne vo všetkom. Keď ma mali ľudia radi a páčila som sa im, či psychicky alebo fyzicky, robila som to. Soni, dáš mi odpísať úlohu? Soni, dáš mi odpísať na písomke? Soni, nepomohla by si mi s tým a tým? Prečo nie, povedala som si… Veď keď to spravím, budú ma mať radi, čo sa aj potvrdilo. Čo sa však tiež potvrdilo je fakt, že túto moju dobrotu začali zneužívať, stala som sa ich otrokom. Nenávidela som sa za to, lebo som na toľko inteligentná, že som racionálne vedela, že ma využívajú a sú ku mne milí len a len kvôli tomu, že som im na niečo. Myslím, že toto klišé je natoľko známe, že nemusím rozpisovať, že v momentne keď som ja potrebovala pomôcť som dostala veľký prd! Avšak moje emocionálne ´ja´ sa cítilo fantasticky! Podobne to samozrejme bolo so všetkým ostatným, či to bolo samoubližovanie, či poruchy príjmu potravy, všetky tieto kraviny mi spôsobovali emocionálne pohladenie po duši, ale neuveriteľný racionálny odpor. No, ako môže niečo takéto dopadnúť? Naturálne je to začiatok zneužívania bársakých kravín, ktoré zo mňa urobili osobu, ktorá nechcela a následne ani nebola schopná vnímať nijaké podnety reálneho sveta. Doviedlo ma to až k pokusom o samovraždy a verte mi, to už neboli pokusy upútať na seba pozornosť, to už boli tie posledné možné riešenia môjho utrpenia na tomto otrasnom svete.

Priznávam, že moje správanie k ľuďom, ktorích som ľúbila a ktorích som si vážila bolo otrasné. V tomto mojom psychickom stave som už nedokázala a vlastne ešte stále nedokážem pochopiť, prečo ma majú radi keď som v podstate to najotrasnejšie stvorenie na tomto svete a nič si nezaslúžim. Tak som ich od seba buď vedomky, alebo výsledkom môjho správania spôsobeným mojim podvedomím od seba odháňala. Poukazovala som na svoje chyby, znechucovala som sa im správaním, o ktorom som vedela, že im ublíži a vykašlú sa na mňa. Čo sa mi v dôsledku aj podarilo, za čo som bola vďačná, ale zároveň som kvôli tomu trpela, lebo som sa len uisťovala v tom, aká som sa vlastne špina.

Potom prišla ´záchrana´! No, bomba! Psychiatri mi predpísali rôzne lieky, kázali mi zúčastniť sa terapií, poslali ma na liečenia… Čo mi táto skúsenosť dala? Keď som bola úprimná a otvorila som sa im, predpísali mi viac liekov a zavreli ma na už spomínané uzavreté oddelenie. Čo to v mojej hlave spôsobilo? Nuž keď oni na mňa išli samopalom, ja som na nich vytiahla guľomet. Buď som podpísala reverz, alebo som podstúpila liečbu v liečebni, nie kvôli sebe, ale kvôli mojim blízkym, ktorí trpeli natoľko, že skutočná ´ja´ som sa na to nemohla pozerať, pretože či tomu ešte teraz niekto uverí alebo nie, som stále vysoko empatický človek, ktorý sa na ich bolesť nedokázal naďalej pozerať. Momentálne sa jednalo o mojich najbližších, ktorí sa aj napriek mojim všemožným pokusom o vytvorenie odporu voči mojej osobe jednoducho odmietli vzdať v boji o moje šťastie a v konečnom dôsledku život.

V Čechách som podstúpila dva psychoterapeutické pobyty, kde sa ma ´snažili´ presvedčiť, že moje problémy sú riešiteľné a následne mi ukázali spôsob ako sa ich zbavím. Následne však nikdy nezabudli poukázať na fakt, že to bude beh na dlhé trate. Jéééj, koľké mi to novinky! Napcháte ma liekmi, a v terapii mi budete hovoriť ako mi rozumiete, a ako ma ľutujete… Môžete si niekam strčiť tú vašu ľútosť a vaše pochopenie, keď si poriadne ani nedokážete zapamätať moje meno bez toho, aby ste sa pozreli do mojej karty… Navyše keby som im povedala čo je skutočne vo veci, ako som to urobila posledný raz a zavreli ma na miesto, kde by po mne ani pes neštekol, to by mi len bolo super. A tak som nabila guľomet a povedala som im, že sa mi stav rapídne zlepšuje, že sa cítim skvelo, bola som dokona ´slniečkom´ oddelenia a kdečo ešte, no naďalej som po každom jedle zvracala a spôsobovala som si bolesť na uvoľnenie môjho napätia, ktoré som pociťovala vďaka tomu, že som bola zavretá na psychiatrii. Nikto NIKDY z terapeutov alebo z psychiatrov mi nevysvetlil, že prečo sa cítim ako sa cítim. Oni boli len plný falošnej empatie, pričom som aj tak mala pocit, že ma majú niekde… už len čakajú kedy uplynie čas, ktorí mali na mňa vyhradení a môžu ísť riešiť svoje vlastné problémy, ktoré neboli pseudo-problémami ako tie moje, za ktoré si vlastne môžem sama. Toto je môj subjektívny názor a čerpám zo svojich skúseností, nechcem nikomu mojimi pocitmi ublížiť, veď koniec koncov, aj ja som psychológ.

Keď si skúsite predstaviť, že prechádzate nejakými podobnými prúsermi a skúsenosťami ako ja, stratíte aj tú poslednú štipku rešpektu voči samej sebe, nepovediac o rešpekte ľudí, na ktorích vám záleží. Nie len že ste si ich už pred tým od seba odohnali, ale teraz ste ešte aj blázon, a kto sa s niekým takým chce stýkať? Tak si povedzme na rovinu, moje pobyty v psychiatrických liečebniach nielenže nepomohli, oni výrazne zhoršili môj stav a v každom možnom momentne po prepustení som zrezignovala a odmietla vidieť akýkoľvek zmysel tohto poondiateho sveta.

Perspektíva môjho života v danom momente bola buď koniec, čo by ale ranilo tích pár ľudí, čo pri mne ešte stáli, alebo prežívať, čo však v konečnom dôsledku iba oddialilo to nevyhnutné… A keď poviem prežívať myslím to doslovne- nezmeniť spôsob môjho života ale nechať ho pomaly ničiť ma až kým už sa nebude dať čo robiť, lebo som sa zruinovala do absolútneho maxima.

Potom však prišla diagnóza môjho tatina: glioblastoma multiform, alebo inak povedané zhubný tumor na mozgu. Moje prvé myšlienky boli, bože prečo neboli moje prosby vyslyšané a nemôžem mať tú diagnózu ja! Následne pocity viny, že ja som na vine za to čo mu je. Racionálne som vedela, že je to blbosť, ale emocionálne som bola presvedčená o tom, že v skutku som ja pôvodcom jeho choroby. A to som fakt nezvládala. Musela som byť silná, lebo veď ma predsa potrebuje! Avšak ja som nedokázala prežívať s tou bolesťou a tak som naďalej pokračovala v mojich zvykoch, čo ho vážne ubíjalo a ja som to vedela. No nebolo úniku z tohto kolotoča. Veď čo som mala na výber? Predstierať, že mi voľajaký psychológ pomôže, keď som k žiadnemu nemala najmenšiu dôveru, pretože ako človek, ktorý psychológiu vyštudoval a mal s ňou osobnú skúsenosť zo špecializovaných zariadení som vedela, že tie drísty síce majú niečo do seba a racionálne dávajú zmysel, no nikdy nedokázali skutočne adresovať moje duševné problémy.

Z frustrácie z môjho ´sebeckého´ správania som dostala možnosť: buď si dám poradiť a pomôcť od p. Schwandtnera, alebo ma moja rodina zbaví svojprávnosti a zavrie do ústavu, kde by som bola pod neustálym dohľadom a nemala možnosť páchať sprostosti. Viete si predstaviť moju skeptickosť voči osobe, o ktorej som vedela, že nie je ´odborník´ a mojej nedôvere voči rodine, ktorá bola presvedčená, že moje správanie je dôsledkom zloby a neviem čoho ešte. Vybrala som si však tú prvú možnosť a po dvoch dňoch strávených na tomto mieste nie som schopná, napriek tomu ako veľmi chcem, cítiť zradu od mojej rodiny, o ktorej som bola presvedčená. Našla som osobu- Vladka, ktorý sa nado mňa nepovyšuje a neodsudzuje ma za moje činy a ja úprimne verím, že ma chápe a dokáže mi pomôcť. Nepoukazuje na to ako moje pocity a správanie je neracionálne a keď už som raz taká múdra ako je to možné, že nie som schopná si jednoducho povedať- A DOSŤ! Pretože ako to je aj v láske, rozum jej nerozkáže, pokiaľ je skutočná ide o emócie a tie sú v úplne inej sfére ako rozum. To, že môj rozum tak fantasticky chápal, že moje správanie je iracionálne ma privádzalo do väčšej a väčšej emocionálnej rozpoloženosti, z ktorej nebolo úniku. A tá hanba! Čím ďalej tým viac tým viac chápem čo sa vo mne deje, prečo moje emócie nedokážem dostať pod svoju kontrolu a som presvedčená, že práve Vladko mi dokáže pomôcť vylúštiť záhadu nikdy-nekončiaceho sa nešťastia môjho života.

Racionálne nechcem napísať nasledujúcich pár viet, pretože moja tvrdohlavosť mi v tom chce zabrániť, avšak moje pocity mi vravia, že mne sa uľaví a moji blízky si to prinajmenšom zaslúžia. Ďakujem, že ste ma priniesli k Vladkovi, pretože po dlhokánskej dobe si pripúšťam, že možno skutočne nemusím byť taký odpad za aký sa považujem tak neuveriteľne dlho. Dokonca mám nádej, že život nemusí byť až taká sviňa. Jediné čo ma mrzí je, že to trvalo až takto dlho aby som sa dostala k niekomu kto ma chápe a dokáže mi pomôcť; že nebyť tatinovho ochorenia sa asi z tejto kaše nedostanem, ale za to si určite môžem aj ja sama. Neviem, či ma niekto pochopí, možno áno, možno nie, ale to najmenej čo môžem spraviť je napísať to, čo cítim a ako to cítim.

Tomáš

admin — Sat, 26 Nov 2011 13:59:25 +0000

Moje meno je Tomáš. Mám takmer dvadsať rokov a posledné štyri roky som stratil tým najsprostejším spôsobom akým to šlo. Fajčil som marihuanu, bral rôzne halucinogénne látky a poslednou kvapkou bolo to, že som začal brať pervitín.

Nieže by som sa sťažoval, že tie 4 roky som sa mal zle, alebo mi niečo nevyhovovalo. Práve naopak, človek pod vplyvom drogy je ten najspokojnejší, no unikajú mu tie normálne veci a hodnoty, ktorým by v inom prípade s triezvou hlavou venoval väčšiu pozornosť. To, že som sa mal tak dobre sa muselo odzrkadliť niekde inde a preto trpeli rodičia, kamaráti a známi. Nechápali ako je možné, že tak klesám a čo sa zo mňa stáva. Postupom času som prišiel o dôveru rodičov, vzťahy s kamarátmi, ktorí sa mi vzdali byť už nepotrební, keďže prišli noví ktorí mi vedeli ponúknuť „viac”.

Samozrejme všetko má svoje následky a v tomto prípade u mňa zvíťazili drogy na úkor rodiny, školy a mojich dovtedy celkom iných priorít. Dovtedy to boli dievčatá, autá a partia s ktorou som sa vždy vedel neskutočne dobre zabaviť aj bez marihuany. No neviem či som bol ja slabý, alebo drogy silné. Každopádne zvíťazilo to horšie aj keď vtedy som si ešte neuvedomil akou cestou sa poberám. Cestou, na ktorej boli spočiatku všetci kamaráti, pretože som mal peniaze a veci, ktoré boli pre nich neskutočne dôležité. No keď došli peniaze s nimi zmizli aj takzvaní kamaráti, no návyk na drogy mi ostal. Preto som začal hľadať ďalších, ktorí berú drogy a sú na tom ako ja. Nevenoval som pozornosť ničomu, len ako drogy nájsť, kúpiť, teda odkiaľ na ne zobrať peniaze a s kým a kde si užiť. Celý tento kolobeh sa opakoval najprv len cez víkendy no časom to prerástlo na týždne, mesiace a roky.

Keď rodičia zistili aká je situácia, snažili sa mi všemožne pomôcť. Najprv zatrhli vreckové, potom kúpili testy na moč. No každý dobre vie, že zakázané ovocie chutí najlepšie a preto ich vyhrážky neboli nič platné, dokonca sem tam až smiešne. Teraz, s odstupom času viem, že mali pravdu, keď hovorili :“Vyhodia ťa zo školy“. Nemuseli ma ani vyhodiť, lebo som odišiel sám ako najväčší hrdina svojou cestou s úsmevom na tvári, akoby sa nič nerobilo.

Keďže som bol plnoletý a rodičia mi dali na výber drogy, alebo prácu a strechu nad hlavou tak som si vybral. Sľúbil som mame, aj sám sebe, že drogy brať už nebudem. Problém bol, že mi už nechceli veriť. Takže som chodil pravidelne týždeň čo týždeň do centra drogových závislostí na odbery moču, aby sa aj potvrdilo, že som čistý a nič neberiem. Vydržalo mi to 3 mesiace a potom som sa na to vysral ! Celé 3 mesiace som vydržal no tušil som, že príde tá chvíľa, keď sa na to vyseriem, aj keď som sa nemal vôbec počas tej doby zle. Netrpel som abstinenčnými príznakmi, mal som k dispozícii auto a peniaze no stále mi hlavou prebiehali myšlienky týkajúce sa drog. Bolo to asi tým, že som sa stretával stále s tými ľuďmi, ktorí ich brali a videl som každý deň ako im je „dobre”. Takže prešli tri mesiace a jeden deň a už som zas lietal v oblakoch po tom, čo som si pofajčil marihuanu. A zase začal ten istý kolobeh, až do dňa, keď to rodičia fakt nezniesli. Ocitol som sa v aute na ceste do mesta o ktorom som v živote nepočul, no vedel som, že tam ideme za cieľom vyriešiť môj problém.

Celú cestu som sa s nimi nebavil, lebo som nevedel čo ma čaká. Ocitli sme sa v Budmericiach, kde som asi tri hodiny čakal v aute pred neznámym domom, nervózny, no zároveň plný očakávaní. Po vyše troch hodinách premýšľania o tom, že či je to správne a či mi to pomôže ma prišla zavolať mama. Pozrela na mňa so slovami : „Urob pre mňa poslednú vec a poď dnu”, ma volala von z auta. Nechcel som, no niečo ma tam ťahalo a tak som vystúpil a šiel dnu s myšlienkou, že idem urobiť niečo pre seba a rodinu. Po tom, čo som vstúpil dnu a zoznámil sa s Vladom, som mal stále v hlave to svoje, no keď poslal preč rodičov vedel som, že to bude normálna debata, pri ktorej sa nemám čoho obávať.

Ponúkol ma cigaretou a spýtal sa ma aký mám problém. Iste každý vie, aká bola odpoveď, pretože som problém nevidel v sebe, drogách ani kamarátoch, tak som jednoznačne odvetil, že ja nemám žiadny problém. Po zhruba trojhodinovej debate, počas ktorej som mal chuť sa smiať aj plakať, sa ma to opýtal znova a moja odpoveď znela : „Mám problém, pomôžeš mi prosím“ ?
Prišli po mňa rodičia a šiel som domov, kde som pochopil, že mám problém a niekoho takého ako je on fakt potrebujem ! Nie je veľa ľudí, ktorí vedia takto pomôcť ba dokonca takým systémom akým to robí Vlado, to nerobí nik až na neho a mnohí si myslia , že je zlý. Opak je pravdou.

Počas niekoľkých dní, čo som bol doma mi hlavou toho prešlo mnoho a tešil som sa, no zároveň aj obával toho, čo bude keď k Vladovi prídem, ak sa vôbec odvážim tam ísť.

Prišiel som. Som tu už skoro 2 mesiace a je mi super. Dokázal som sa naučiť toľko nových vecí, za taký krátky čas, že to je nepochopiteľné nielen pre rodičov a blízkych, ale aj pre mňa samého. Namiesto marihuany – grafika, počítače a tvorba webu. Zadal som si cieľ, že urobím stránku pre otcovu firmu a podarilo sa mi to. Ten cieľ som mal aj v minulosti, no vykašlal som sa na to. Šiel som radšej von fajčiť trávu.

Neľutujem, že som strčil do úst niekedy to svinstvo, pretože aj vďaka nemu ma život mnohému naučil a veľa som toho zažil. Ľutoval by som, keby som sa nedostal sem, ale niekde inde. Možno do hrobu, na ulicu, alebo by sa stal zázrak, že by mi doplo samému a dal by som sa dokopy sám, o čom ale pochybujem.

Môj mozog, ktorý predtým nebol schopný vyprodukovať jednu súvislú vetu, produkuje také nápady a veci, že sa až sám tomu niekedy divím. A moje myšlienky ? Pre porovnanie pred pol rokom som behal po uliciach, s tým kde sa idem sfajčiť a zohnať drogy. Teraz uvažujem, ako si idem dorobiť školu a ako zarobím čo najviac peňazí, aby som sa mal dobre ja, rodičia a aby som mal dosť času popri práci a škole na tie bežné veci, ktoré som zanedbal. Po dobe, ktorú som tu zatiaľ strávil, môžem už v tejto chvíli vysloviť ďakujem svojim rodičom, ktorí ma sem nasmerovali.

Ďakujem hlavne Vladovi, ktorý sa ma ujal a ukázal mi veci, z ktorých mám radosť a úžitok a pomohol mi tak urobiť krok na novú, aspoň pre mňa lepšiu a užitočnejšiu cestu.

Sáška

admin — Sat, 26 Nov 2011 13:56:15 +0000

Moje „feťácke“ obdobie trvalo pomerne dosť dlho. Začala som v osemnástich rokoch a skončila v dvadsiatich ôsmich. Pamätám si to ako by to bolo včera. Stáli sme s kamarátkou v Bratislave pred Istropolisom a čakali sme na autobus – smer diskotéka. Kamarátka bola kúpiť plechovku s džúsom a vytiahla obálku s pervitínom. Že nejaká novinka, vyskúšame. Vysypala to do tej plechovky, pomiešala a každá sme polovicu vypili. Potom sme vyrazili na diskotéku a celú noc sme behali z jednej na druhú. Pretancovali sme sa tuším po všetkých v Bratislave.
Kedže nám bolo tak super, začali sme tento „akt“ opakovať. Teda skôr ja. Raz za mesiac, každé dva týždne, každý víkend a keď som natrafila v novej robote na kolegyňu na rovnakej frekvencii, fetovala som každý deň. Keď človek začne brať drogy ani nevie ako, ale začne priťahovať takých ľudí tak, že o chvíľu už nemá žiadneho normálneho kamaráta, len samých feťákov.

Dlhé roky mi trvalo kým som si priznala, že som závislá. Stále som si vravela, že však ja môžem prestať kedy chcem, to nie je problém. Ale nechcela som. Bavilo ma to. Našla som si priateľa, ktorý každý deň fajčil marihuanu. Zo štyroch rokov, čo sme boli spolu, bol dva roky zavretý. Raz v Žiline, potom čakal na deport v Nemecku, v Leopoldove,…

Vždy, keď ho zavreli, nechal mi byt a auto. Postupom času som sa aj tešila keď ho zavreli a ja som si pokojne mohla fetovať. Keď bol doma aj tak ma len stále nafajčený tĺkol za to, že som bola nafetovaná. Naháňal ma autom po meste a mne bolo vtedy jedno či nabúram, či jazdím na červenú, …len aby som utiekla bitke, búchaniu hlavy o stenu, dokopaniu.

Stále sa mi vyhrážal, že ak sa s ním rozídem povie rodičom že fetujem a to som samozrejme nemohla dopustiť. Keď bol zavretý, našla som si nového priateľa a myslím, že v base to pochopil. Prestala som chodiť na návštevy, písať mu listy a v deň, keď vyšiel von mi ešte spred basy zavolal, ale ja som bola práve na odchode s Robom na víkend k jeho rodičom. Potom bolo ešte pár pokusov z jeho strany, ale nakoniec predsa pochopil.

S Robom som bola ďalšie štyri roky a aj tento priateľ fetoval. Takisto fajčil trávu, ale bral aj pervitín ako ja. Zo začiatku sme fetovali spolu. Po čase mu to začalo vadiť a mne to zakázal. On samozrejme mohol. Tak som fetovala tajne, aj keď to na mne vždy videl a ja zasa na ňom. Robili sme sa pred sebou, že nie sme takí hyperaktívni, nemáme problém spať. Pritom obaja sme boli celú noc hore. Po čase to nemohlo dopadnúť inak ako rozchodom.

Mala som ešte pár krátkych vzťahov, ale všetko to boli feťácké vzťahy. Keď som sa aj snažila prestať, vždy sa našiel dôvod, prečo sa znovu nafetovať. Ale skutočný dôvod bol ten, že som bez toho nevedela ani vstať z postele a ísť si umyť zuby. A keďže som chodila do roboty, potrebovala som to, aby som mohla fungovať. Pričom všetko sa točilo okolo toho, ako zohnať peniaze a následne si vymyslieť dôvod prečo potrebujem odbehnúť. Na WC som sa chodila vždy akurát nafetovať.Za tie roky som vystriedala asi osem zamestnaní. Skoro z každého som odišla preto, lebo som buď niečo zobrala, alebo som tam poriadne ani nechodila. V poslednej firme som bola dlžná 160 000 Sk. Tatko musel predať auto, aby to za mňa zaplatil a nešla som do basy.

To bola len kvapka z peňazí, o ktoré som mojich rodičov za tie roky obrala. Všetko zlato som dala do záložní, tatkovi aj mame som kradla peniaze z peňaženiek a tatinovi som vybrakovala celú kasičku s peniazmi čo zarobil predajom áut. Za tých 10 rokov som im ukradla minimálne 5 miliónov. Čo sa týka mojich pokusov liečiť sa, prvý bol na Hraničnej po piatich rokoch fetovania. Ale vďaka tomu, že priateľ povedal, že ak pôjdem na liečenie a som na tom až tak, že potrebujem liečenie a neviem prestať sama tak je koniec, som na tretí deň odišla.

Môj druhý pokus bol minulý rok v resoce na Tomkoch. Ale ako pokus to asi ani brať nemôžem, pretože tam som bola akurát preto, že babka mi neverila, že to vydržím a chcela som jej dokázať, že to zvládnem. Ale vydržala som tam presne do toho dňa ako som povedala. Už tam som vedela, že sa ešte niekedy nafetujem, no nemala som v pláne pokračovať ako predtým. Chcela som si len raz za čas dať a neťahať to zasa stále vkuse nonstop. Lenže, nejako sa to nepodarilo. Potiahla som celý rok, kým som neskončila tu, v Budmericiach. Samozrejme som sem najprv nechcela ísť. Stále som dúfala, že budem môcť zostať doma a sľubovala som, že prestanem.

Prvé čo ma donútilo ísť s týmto mojím problémom niečo robiť, bolo sestrine rozhodnutie, že už viac neuvidím jej malého syna Matúška. Strašne ho ľúbim a bolí ma predstava, že by som ho už nevidela. Tak som navštívila Vladka Schwandtnera.

Po sedemhodinovom rozhovore som už bola presvedčená, že dôvod prečo chcem prestať fetovať nie je malý Matúš, ale ja sama. Už mám plné zuby života s drogami a zháňania peňazí. Jediné čo z nich mám sú stále väčšie a väčšie dlhy. Tridsiatka pomaly na krku a čo som v živote dokázala? Veľké nič. Teraz som čistá už niečo cez tri mesiace a cítim sa úžasne. Vychutnávam si jednoduché veci ako sú prechádzky. Som šťastná, že dokážem žiť aj triezvo a oveľa krajšie a hodnotnejšie nielen pre mňa, ale aj pre moju rodinu. Učím sa nové veci a verím, že to raz v živote niekam dotiahnem.

Odkedy som tu, naučila som sa viac vecí než za tých desať rokov. Učím sa pracovať s počítačom, čo je v dnešnej dobe nevyhnutnosť. Viem rekonštruovať staré fotografie, ktoré majú pre moju rodinu veľkú cenu. Budú nadšení. Robím tiež rôzne koláže a projekty, webové stránky.

Cítila som sa ako čierna ovca rodiny, ale verím, že teraz už sú na mňa hrdí. A konečne môžem byť hrdá na seba aj ja.

Makovienka

admin — Sun, 20 Nov 2011 20:58:41 +0000

Zhruba o mesiac po Zdenkinom odchode od nás mi zatelefonovala. Bola veľmi vzrušená a nedočkavo mi vysvetľovala, čo odo mňa chce. Jednalo sa o jej kamarátku Stanku. Stále dokola opakovala, aká je to „super baba“, aká je múdra a vždy sa dobre učila. Vypočul som si veľa superlatívov a pripadalo mi to, ako v zoznamovacej kancelárii. V tom zápale mi však zabudla povedať, prečo mi vlastne všetky tieto chválospevy oznamuje. Po chvíle som ju prerušil a svojím typickým spôsobom, ktorý Zdenke tak imponoval, som jej povedal, že ma veľmi teší, ak po svete chodí taká baba. Nechápem však, aký to má vplyv na výrobu makarónov. Hneď pochopila a dokonca sa aj rozpačito a nervózne zasmiala. Potom sa predsa stíšila a spomalila paľbu svojich argumentov. Chvíľu bolo ticho a nakoniec pomaly povedala, že tá jej kamarátka stojí pri nej, je jej strašne zle. Prežíva hroznú heroínovú krízu. Nakoniec sa odhodlala povedať tú, pre ňu najstrašnejšiu vec, ktorá bola príčinou jej zúfalého telefonátu.

Ona – Zdenka ju do toho dostala, áno ona - Zdenka jej to vlastnoručne prvýkrát pichla! Sama je teraz v poriadku a Stanka je na dne. Navyše má iba pätnásť a je na ulici, nemôže sa vrátiť domov!

„No zbohom rodina!“ – to bola moja prvá reakcia.

Moja mama používala toto slovné spojenie, keď sa stal nejaký veľký problém. Asi som to po nej zdedil a v takýchto kritických situáciách ma napadá práve toto.

Deckám som vždy dupľoval, nech sa nedávajú dokopy s ich kamarátmi, ktorí brali drogy. Aj keď sú už údajne v poriadku. Je iba otázka času, kedy niektorého z nich napadne tá nebezpečná myšlienka. Skúsiť to ešte aspoň raz!

Toto však bolo ešte horšie. Zdenka išla zachraňovať Stanku a sama bola ešte slabá ako čaj. Aj týchto vecí sa týkali moje výstrahy. Zachraňovať môže iba človek, ktorý už je mimo nebezpečenstva.

Možno po pár rokoch, no nikdy nie sám!!!

No Zdenka chcela, aby som sa Stanky ujal ja. Preto mi ju tak vychvaľovala, ako hnilý syr. Nedalo sa nič iné urobiť, len sa na to podujať. Povedal som, že sa rád na tú malú pozriem a určite urobím všetko, aby som jej pomohol. Len nech sa do toho nemontuje ona. Hneď som chcel aj rozprávať so Zdenkinou matkou. Nakoniec som sa dozvedel, že sú u Zdenky a mama je tam s nimi. To som sa už naozaj poriadne čudoval, lebo som veľakrát mamu upozorňoval, nech nedovolí, aby k nim chodili jej kamaráti, ktorí vlastne všetci fetovali.

Dohodli sme sa, že k nám tú svoju kamarátku pošle a ja ju prídem čakať k autobusu. Často sa mi stávalo a ešte sa aj stáva, že sa niekto ohlási na návštevu a potom nepríde. Trebárs zúfalí rodičia chcú prísť okamžite k nám, lebo zistili, že ich dieťa berie drogy. Čakám a oni neprídu. Ich potomok ušiel a oni sa hanbili zavolať mi to.

Teraz však mala prísť tá malá pätnástka sama a navyše v kríze. Neveril som, že príde, lebo krízu treba rýchlo zahnať heroínom a keď už si dá, tak nejaké riešenia problémov neprichádzajú do úvahy.

Napriek tomu som pri zastávke autobusu čakal a bol som rozhodnutý prísť a čakať aj pri príchode všetkých ostatných. Stanku som nepoznal, nikdy som ju predtým nevidel a Zdenka mi ju popísala tak, že to mohla byť polovica jej rovesníčok.

Keď prišiel autobus, tak som pozorne sledoval všetkých, ktorí vystupovali. Samozrejme som prehliadal chlapcov, mužov, babky a malé dievčence. Aj tak vystúpilo pár kandidátok, no len jedna sa bezradne obzerala okolo. Ostatné rázne vykročili po svojej známej trase.

Bola to ona, Stanka. Zblízka bolo poznať, že trpí ako Jób a že melie z posledného. Vzal som ju k nám a snažil som sa svoj úvodný rozhovor skončiť čo najskorej.

Vyrozprávala mi v stručnosti kto je, ako je na tom a že sa chce dostať z drog. Povedal som jej, že musím oznámiť rodičom, kde je a aký má problém, lebo bola veľmi mladá a nemohla si o sebe rozhodovať sama.

Keď som spomenul rodičov, hneď ju chytila panika. Ukľudňoval som ju, že ja im veci vysvetlím. Ja namiesto nej schytám prvé ohrozujúce reakcie. Už som to veľakrát robil, nech sa nebojí.

Nepomohlo!

Tak som pristúpil na to, že ráno tieto záležitosti vyriešime a dohodneme sa na nejakom postupe. Trochu sa uspokojila, a tak sme sa stali partnermi v tej ošemetnej záležitosti.

V tom čase sme bývali na fare v tej dedine „D“, kde sme boli, mierne povedané, nežiaduci. Deti bývali v samotnej fare a my s Ľudkou v drevárni, ktorú som vymaľoval vápnom, trochu zariadil a skultúrnil.

Bola to však stále iba dreváreň!

Kúrili sme si v železných kachliach – Peterkách a tešili sme sa, že sa mi podarilo zreparovať komín a nemuseli sme sa báť požiaru. Mali sme vojenské železné postele, starú skriňu, písací stôl a na stene obraz Márie Magdalény, ktorý s nami už absolvoval štyri sťahovania.

Na tom obrázku je veľmi pekná, pohľad jej smeruje do neba a na tvári má veľmi pokorný výraz kajúcnice. Často o nej rozprávam našim babám. Je to podľa mňa ich patrónka.

Aj pán farár Gáborík, ktorý nás do tej fary prichýlil, bol namyslenými dedinčanmi urážaný, lebo sme pre nich boli nečistí. História sa naozaj opakuje. Aj Ježiš mal údajne podobné problémy, keď vstúpil do domu kurtizány, namiesto toho, aby prijal pozvanie od „smotánky“. Navyše tej kurtizáne dokonca umyl nohy. V tomto sa pán farár zachoval podobne a nastavil svoj chrbát za nás. Preto tá Mária Magdaléna visí stále u mňa v pracovni, aj keď nie som vyslovene veriaci človek.

Stanka bolo prvá, ktorá dokázala urobiť zázrak. Prišla sama v kríze, bez rodičov z Petržálky do Častej v preplnenom autobuse, v snahe zachrániť sa. Dlho bola takouto výnimkou. Niekoľko rokov!

Vtedy som ešte netušil, čo všetko nás čaká, no tento jej čin aj teraz hodnotím ako výnimočný prejav sily a odvahy.

Stankin príbeh je taký silný, preto by bola večná škoda, keby sa o ňom verejnosť nedozvedela. Postavou je malá, možno preto bola pre mňa Makovienka – maková panenka, no jej sila vyčnieva vysoko nad bežný štandard. V živote si veľmi veľa vytrpela, veľakrát bola odvrhnutá, no prežila.

Takúto históriu nemôžem napísať inak, ako seriál na pokračovanie. Chápem, že takto by sa to nemalo, no verím, že si radi prečítate pár článkov o malej veľkej modrookej blondínke, ktorá dokázala prekonať situácie, ktoré by hocijaký silný chlap nerozchodil.

Vladimír Schwandtner

Makovienka 1

admin — Sun, 20 Nov 2011 20:45:01 +0000

Makovienka bola v bezvýchodiskovej situácii. Bola závislá, pichala si heroín, zostala na celom svete sama! Nemala koho požiadať o pomoc, zostala jej iba Zdenka, ktorá síce bola mesiac čistá po siedmich mesiacoch pobytu u nás, no ona jej aj tak nevedela pomôcť! Preto ju poslala za mnou. Vtedy ešte nikto netušil, že sa tieto dve kamarátky aj tak nakoniec po ďalšom mesiaci stretnú u nás. Zdenka totiž zakrátko zrecidivovala.

Stanke sa po príchode k nám prudko zhoršil stav. Podvedome sa držala, keď sa ocitla na ulici, no keď sa tá jej situácia príchodom k nám vyriešila, zložilo ju to na kolená. Aj tak celú dobu fungovala iba silou vôle! U nás sa cítila v bezpečí, tak už sa naplno poddala svojej heroínovej kríze.

Heroín je látka, ktorá utlmuje centrálnu nervovú sústavu. Nikto nič necíti, nič ho nebolí, aj keď so svojím telom a dušou robí hrozné veci. Tá signalizačná sústava, ktorá má upozorňovať bolesťou na to, že niečo je ohrozené, alebo pokazené, je heroínom vypnutá.

Človek je však otupený a vypnutý aj psychicky a duševne. Toto sú nakoniec aj dôvody, prečo ľudia berú heroín! Prázdnota, všetko majú na háku, sú príjemne uvoľnení, nič ich nedokáže rozhodiť. Heroín je z ich pohľadu „zázračný liek“ na všetky telesné aj duševné katastrofy. Pokazené majú absolútne všetko, no nevedia o tom. Nezaujíma ich to a „majú celý svet na háku“. Dievčatá si sadnú aj na niekoľko hodín na studený betón, prechladnú a zapália sa im všetky ich ženské orgány. Hrozné na tom je, že im to nerobí žiadny problém. Ani si to nevšimnú! Dokonca aj keď sú zranení, alebo majú napríklad zahnisané žily, nič to s nimi nerobí. Viem napríklad o dievčati, ktoré stávalo na výpadovke s gangrénou na nohe. Japonský cisár by mal veľkú radosť, keby poznal klientov prostitútok na uliciach. Nemal by núdzu o kamikadze.

Ľudské telo sa zbavuje nepotrebných a škodlivých látok rôznymi spôsobmi a snaží sa očistiť od týchto škodlivín. Normálne, ak je všetko v poriadku, to aj celkom dobre funguje. V dnešnom svete sa dostáva do tela omnoho viacej škodlivých látok prirodzenou cestou, ako napríklad pred dvesto rokmi. Vtedy bolo čistejšie ovzdušie, voda, neboli chemické hnojivá, výfukové plyny. Dalo sa bez rizika napiť aj z potoka!

Naše terajšie orgány, ktoré sa zúčastňujú na metabolizme, to majú oveľa ťažšie. Dá sa však povedať, že to ešte zatiaľ v pohode stíhajú, no už sa musíme mať na pozore, čo konzumujeme, dýchame a ako sa o seba staráme.

Pouličný heroín prechádza cez veľa rúk, než sa dostane do žily. Ľudia (neviem, či som použil správny výraz – asi nie), ktorí ho predávajú sa nestarajú, čo sa stane s človekom, ktorý si ho pichne do žily. Vedia, že ak ho dávka nezabije, tak sa stane ešte viac závislý. Pre nich to samozrejme predstavuje iba nezdanený zisk.

Humus, ktorý sa predáva na ulici obsahuje 4 – 6 % heroínu pochybného pôvodu a kvality. Ostatné zložky sú nežiaduce prímesy, ktoré sa tam pri distribúcii dostali za účelom zvýšenia množstva a tým aj zisku. Do heroínu sa napríklad dáva aj otrava na potkany, ktorá obsahuje látky, ktoré zvyšujú jeho účinok.

Nikto v skutočnosti nevie, čo presne predáva a ani, kto čo kupuje.

Napríklad aj veľmi čistý heroín je nebezpečný a dokonca ešte viac! Kupuje sa totiž na hmotnosť. Preto sa stáva, že si niekto pichne dávku, na ktorú je zvyknutý, no tá dávka je čistejšia, silnejšia a človek sa predávkuje. Ak nemá okamžitú lekársku pomoc, tak zomrie! Preto je každý díler v mojich očiach potenciálny vrah a každý narkoman adept na smrť.

Takto to bolo aj v Stankinom prípade. Bolelo ju všetko, čo bolieť môže a aj nemôže. Dokonca aj vlasy! Pre tých, ktorí ešte nezažili, alebo ani nevideli takýto stav, pokúsim sa priblížiť ho.

Do tela narkomana sa dostáva nespočetnekrát viacej škodlivých a jedovatých látok. Navyše prichádzajú obyčajne priamo do krvného riečišťa a nemusia si hľadať cesty cez žalúdok, črevá a sliznice. Týmito cestami sa ich dostane do krvi iba časť. Veľká časť sa po ceste do mozgu stratí.

Preto si „labužníci“ pichajú drogy! Je to lacnejšie, účinnejšie, no aj nepredstaviteľne nebezpečnejšie! Aby toho nebolo dosť, tak je tu ešte aj závažný fakt, že málokto sa unúva s nejakou sterilitou a skoro pravidelne si všetci pichajú „jednou ihlou“. Vírusy, bacily a infekcie sa majú ako prasce v žite.

Ak sú už drogy v krvi, tak sa rýchlo ponáhľajú do cieľa svojej cesty, do toho maličkého miestečka v mozgu. Nie je to pre ne veľký problém, lebo táto autostráda ich nikam inam ani nedovedie.

Nastane „fleš“, ten obrovsky silný pocit, ktorého sa nikto nevie nabažiť a potom príde už iba „kaprovanie“. Kaprovaním sa myslí stav, keď je človek po tom pichanci dokonale uvoľnený, svaly na tvári ochabujú a tomu „šťastlivcovi“ vlastnou váhou padá sánka. Otvoria sa mu ústa a on ich podvedome zatvára, aby sa mu vzápätí otvorili znova. Presne tak, ako to robia kapri vo vode. Lenže kapor je čiperný, nemá privreté oči, nie je „zamrznutý“!

Videl som to viackrát a ak napríklad takýto človek drží v prstoch zapálenú cigaretu, tá mu medzi prstami dohorí, zhasne a popol zostane celý. Nevadí mu ani, ak sa nakoniec o ten špak popáli!

V takomto stave je človek taký utlmený a otupený, že všetky telesné funkcie bezmála zastavia svoju činnosť.

Žalúdok nepotrebuje potravu, črevá sa prestanú hýbať a posúvať stolicu von z tela. Táto stvrdne, namiesto trávenia nastúpi hniloba so všetkými sprievodnými znakmi.

Tak isto dopadnú pľúca, ktoré sa čistia tak, že nejaké „riasinky“ posúvajú hlieny a prach z pľúc von. Potom by sme ich mali vykašliavať. Narkoman si robí v pľúcach skládku týchto odpadov, ktoré zostanú nalepené na stenách pľúc.

Pečeň je nekonečne zaťažená škodlivinami, ktoré narkoman prijíma spolu s drogou, ale aj si ich sám produkuje. Napríklad v tých črevách! Pečeň by mala pracovať omnoho rýchlejšie a efektívnejšie, ako u obyčajných ľudí. Je to však naopak a heroín utlmí aj ju! Ľahko si je predstaviť následky.

U dievčat sa z vaječníkov v pravidelných cykloch uvoľňujú vajíčka, ktoré sa vydali za svojou spermiou do maternice. Ak sa s ňou nestretnú, tak musia zmiznúť zo scény v podobe menštruácie a dať šancu inému vajíčku. Tú dlhú cestu za reprodukciou z vaječníka do maternice zabezpečujú tiež nejaké „riasinky“, ktoré posúvajú vajíčko na jeho vandrovke do jeho honosného apartmánu v maternici. Heroín však tieto motorčeky vo vajíčkovodoch spomalí, či zastaví. Nastane situácia ako s tými novými Pendolínami u našich západných susedov. Zostanú na trase a doprava skolabuje. Vajíčko sa zapáli, napuchne, zatarasí trasu aj pre budúcich vandrovkárov a dotyčná dievčina má veľký problém. Lenže milosrdný heroín vypol signalizáciu a ona ani nevie, že nejaké pohlavné orgány vlastní. Vie maximálne iba o tých vonkajších, lebo to je potencionálny výrobný prostriedok. Dôležité je iba to, že takým spôsobom sa dajú získať peniaze na drogy. Vždy sa nájde nejaký zúfalec, ktorý bude odkázaný na takúto chuderu, lebo na lepšiu si netrúfa!

Všetkým takým úchylom prajem dobrú chuť!

Zároveň týmto varujem všetky manželky a partnerky, ktoré majú neverných mužov! Na takéto prípady platí iba nulová tolerancia. Ak to niekto toleruje, alebo nedajbože odpúšťa, tak iba na vlastné riziko. No aj to je diagnóza!

Takýto stav mám riešiť ja – elektrikár s každým, kto k nám príde.

Najhoršie však je, že ten človek si ani nechce dať pomôcť! Väčšinou si prinesú nejakú drogu aj so sebou a ja ju musím nájsť a zneškodniť. Na tele majú zranenia, o ktorých ani nevedia, lebo ich nebolia! Pri kríze ich neznesiteľne bolí celé telo, majú záchvaty zimnice a vzápätí horúčavy, triašku, kŕče, psychicky sú na dne, možno sú nakazení rôznymi chorobami, sú vychudnutí a podvyživení, dehydrovaní, celým svetom opustení a aj sami pred sebou sa cítia ako odpad.

Možno sa vám bude zdať zvrátené, čo teraz napíšem.

Ja sa veľmi teším, že je to tak! Čím horšie, tým lepšie!

Ak by bolo iba o trošku lepšie, nič by so sebou nezačali robiť. Nikdy by neprišli a nepristúpili by na žiadne riešenia! No oni sú nažive a stále je veľká nádej, že sa veci napravia!

Je ešte veľa dôvodov, prečo sa takto teším, no určite to nie je škodoradosť.

Najhlavnejší dôvod mojej radosti je, že čím horší je ten stav, tým viacej vyniknú a zapôsobia moje protikrízové opatrenia. Každému totiž poviem pre neho neuveriteľnú vec, že potrebujem dve hodiny na to, aby sme tie stavy zvládli.

„O dve hodiny si môžeme ísť zahrať futbal! Nič ti nebude!“

Tiež im poviem, že ak sa to nestane, môžu odísť, nadrogovať sa a všade rozprávať, že som tlčhuba. Ja to prípadne i potvrdím! Ešte to aj zaklincujem a oznámim, že pri tom nebudem používať žiadne tabletky, náhradné drogy ani iné humusy.

Doteraz mi to vždy vyšlo, ako som povedal a kríza zmizla!

To však už je téma na ďalší článok

Vladimír Schwandtner

Makovienka 2

admin — Sun, 20 Nov 2011 20:44:39 +0000

V predchádzajúcom článku o Makovienke som sa pokúsil priblížiť čitateľom krízu, ktorú prežívajú deti, ktoré k nám prichádzajú. Fyzické bolesti „všetkého“ sú hrozné, no ešte horšie sú psychické prejavy. Rozšírené zrenice a výraz panického strachu, zúfalstva, beznádeje a obáv z toho, že dotyčného „niekde zatvoria“ do neznámeho prostredia bez jeho drogy, je pre každého najhorším scenárom, aký si dokáže predstaviť. Jeho droga bola vždy pre neho univerzálny prostriedok na riešenie všetkých problémov, bolestí a iných nepríjemných stavov. Teraz má zostať ako holý uprostred tŕňov, sám a bezbranný.
Každý, kto berie tvrdé drogy má v mozgu informáciu, ktorá je veľmi hlboko zažratá do podvedomia. Obsahuje univerzálny návod, ako prekonať bolesti, vyriešiť všetky situácie, ako relaxovať a maximálne príjemne sa uvoľniť. Spočiatku to takto aj funguje. Droga odstraňuje bolesti, problémy, hlad, chorobné prejavy týraného tela, smútok, nešťastnú lásku, lieči pokazené vzťahy, uvoľňuje napätie, dodáva sebavedomie a silu. Ak by neexistovali vedľajšie účinky, tak by to naozaj bol kameň mudrcov, ktorý mení blato na zlato. Navyše funguje okamžite, zvráti stav najhoršieho zúfalstva a zmení ho na nekonečnú blaženosť.

Drogy sú zákerné v tom, že likvidujú telo, ktoré nepotrebuje ani jedlo na svoje fungovanie, ničia dušu, ktorá už nepotrebuje nič pekné a pozitívne, lebo drogy to milión násobne nahradia.

Keď mozog zahodí všetky staré a osvedčené, prirodzené prostriedky , ktoré spôsobujú človeku pocit spokojnosti, zrazu všetko prestane fungovať!

Vtedy už sú však všetky ostatné veci, ktoré predtým prinášali dobré pocity zlikvidované a stratili význam.. Zostala iba droga, bez ktorej takýto človek nedokáže žiť. Lenže aj tá už stratila svoj zázračný účinok. Nastal absolútny koniec duše, aj keď telo ešte funguje a nezomrelo! To telo však funguje veľmi zle a za cenu strašných bolestí. Zbytočne si zvyšujú dávky, dosiahnu iba to, že sa predávkujú a zomrú. Obyčajne je to aj ich želanie a veľa z našich detí si už podávalo ruku s pánbožkom.

Skúste si predstaviť, že sa v takomto stave ocitnete napríklad na uzavretom oddelení psychiatrie medzi ľuďmi, ktorí, sú na tom tak isto, ako vy. Samé pyžamá a biele plášte, vyšetrenia, odbery všetkého možného, neosobný personál, ktorý je už imúnny voči takýmto osobným tragédiám a musí sa tváriť profesionálne. Aj pre zdravého človeka, ktorému nič nie je, to nemôže byť jednoduché.

Sám som sa takto ocitol na „áčku“, keď som nastúpil na protialkoholické liečenie. Nemal som žiadne bolesti, prišiel som tam sám, z vlastnej vôle a predtým som si to bol obzrieť, Nikdy som nemal problémy zaradiť sa do nového prostredia. Službu mala pani doktorka Šikulajová, ktorá je vzorom tolerancie, taktu a jemnosti, tak isto aj sestrička, čo mala službu, no aj tak mi nebolo všetko jedno!

Som presvedčený, že „nezabudol vôl, že teľaťom bol“ a preto vždy robím všetko pre to, aby som mojim deťom tieto hrozné chvíle čo najviac uľahčil. Poviem im aj o sebe a všetci vedia, že od nich nechcem viacej, ako do seba. Objatie, či pohladenie, povzbudenie alebo prejav rešpektu k ČLOVEKU v takejto situácii zapôsobí oveľa viac, ako hektoliter matadonu, či tona tabletiek. Musí to však byť naozaj úprimné, lebo taký ubitý a zničený človek je omnoho vnímavejší a faloš by hneď vycítil. Od začiatku musí byť jasné že problém toho nešťastníka je už aj mojim problémom.

Veľmi dôležité je, aby som vysvetlil, čo ideme spolu robiť a ako zvládneme všetky tie problémy. Tento rozhovor však musí byť krátky, lebo nikto nechce počúvať dlhé tirády, keď trpí ako Jób! Preto celý problém zúžim na ten akútny stav, ktorý treba riešiť ihneď. Ak sa to podarí zvládnuť, tak už mám plnú dôveru aj pri riešení všetkých ostatných vecí.

V predchádzajúcom článku som napísal, že tieto stavy dokážem zvládnuť za dve hodiny, navyše bez medikamentov a náhradných drog. Možno sa toto tvrdenie niekomu zdalo prehnané, no naozaj je to pravda a doteraz som to vždy dokázal.

Ani tým deckám, ktoré tak trpia sa to nechce veriť! Vždy sú však u nás k dispozícii ľudia, ktorí to zažili na vlastnej koži. Navyše sľúbim, že ak sa to nepodarí, tak toho človeka odveziem na zastávku, alebo mu zavolám taxík a môže ísť kam chce. Dokonca môže o mne všade hovoriť, aký som klamár a podvodník.

Ak by to naozaj nevyšlo, musel by som urobiť čo som im sľúbil, no viacej by som sa už nesmel do týchto vecí montovať. Zdá sa, že týmto priveľmi riskujem, no nie je to tak! Vždy to dopadne dobre! Stalo sa síce, že takýto človek odišiel, no nikdy nie hneď a nie preto, že by som mu nepomohol. Práve naopak! Cítil sa po krátkej dobe už tak dobre, že ušiel za drogou.

Moje postupy fungujú naozaj rýchlo a s veľkým efektom, no kríza sa zhruba po dvoch hodinách začne vracať. No už je jasné, že ak sme ju zahnali prvý krát, tak to bez problémov dokážeme zopakovať. To veľmi dobre pôsobí na moje decká, lebo sa cítia bezpečne. Vedia, že všetko mám pod kontrolou a ak by „náhodou niečo“, tak zasiahnem. Druhý krát je tá prestávka už oveľa dlhšia a takto zaháňame krízy dovtedy, kým nezmiznú úplne. U nás to trvá dva až tri dni, no bolesti a kríza sa prejavuje minimálne. Vždy ju zlikvidujeme hneď, ako sa objaví, preto nemá priestor rozvinúť sa.

Však to vyzerá jednoducho! To preto, lebo to aj je jednoduché.

Makovienka bola tiež v hroznom stave a „krízovali“ sme spolu. Ako s každým, aj s ňou som strávil niekoľko dní a nocí a pomáhal som jej postaviť sa na trasúce sa nôžky.

Podarilo sa to, ako už veľa krát predtým. Počas krízovania som sa dozvedel všetky podrobnosti Stankinho príbehu. Strávili sme spolu veľa času pri tej kríze. Vzájomne sme sa tak zblížili, že už neboli medzi nami žiadne tajnosti. Spoznával som „nášho spoločného nepriateľa“, pred ktorým sa Makovienka prišla k nám schovať. Bolo to potrebné, lebo sme si mali zvoliť stratégiu pre dosiahnutie konečného víťazstva.

Mohol by som pokračovať v Stankinom príbehu, no ak máte záujem, bez problémov vám prezradím ten postup, ktorý zabíja krízy. Stačí, ak vo svojich reakciách prejavíte záujem a ja Vám odhalím svoje „tajomstvá“. Len aby ste neboli sklamaní, lebo je to naozaj jednoduché, až primitívne!

Ak však chcete pokračovať bez týchto nezáživností , tak to tiež nejako v diskusii vyjavte!

Vladimír Schwandtner

Makovienka 3

admin — Sun, 20 Nov 2011 20:43:19 +0000

V minulom článku som sľúbil, že sa pokúsim vysvetliť, akým spôsobom funguje sedliacka logika, pomocou ktorej riešim počiatočné ťažké stavy svojich detí. Ak očakávate zázračné metódy, tak ste na dobrej adrese, lebo napriek tomu, že sú naozaj jednoduché, tak fungujú zázračne. Začal som písať príbeh Makovienky, no ukázalo sa, že musím trošku odbočiť. Podľa mňa to ani nebude odbočenie, lebo toto, čo píšem sa týkalo i jej. Bola totiž na dne, sama na svete a odhodlaná zomrieť. Tak, ako aj ostatní.

Človek, ktorý je závislý, má úplne iný spôsob myslenia ako tí, čo si hovoria, že sú normálni. Racionálne si uvedomuje, že drogy ho po všetkých stránkach likvidujú, no emocionálne by sa ich nevzdal ani za svet. Tento stav jeho mysle spôsobuje, že sa dostáva do konfliktov s ľuďmi, ktorí jeho situáciu jasne vidia a irituje ich, že taký človek pomoc odmieta. Ak aj pristúpi na nejakú formu riešenia, tak po krátkej dobe to už neplatí. Začne klamať, podvádzať, utekať z liečenia, podpíše reverz, alebo pripravuje svojim najbližším rôzne iné „perličky“. Rodičia sú nešťastní, matky hltajú antidepresíva a detičky si vpohode fetujú.

Najväčšia galiba je, že nikto sa zo svojej závislosti nechce dostať. Chráni si ju, aj keď ho zabíja. S jeho drogou je mu nádherne a bez nej veľmi zle – psychicky a skoro vždy aj fyzicky.

Nedokáže si predstaviť, že o svoju drogu príde a všetci, ktorí mu ju chcú zobrať sú jeho nepriatelia.

Nikto neverí vo vyliečenie, aj keď by na nejaký spôsob musel pristúpiť. Všetci z jeho okolia ho tlačia do rôznych liečební, no on pozná množstvo ľudí, ktorí to „skúsili“ a drogujú ďalej. Navyše človek v takom intenzívnom strese pristúpi na veľmi málo vecí, zvlášť ak cíti, že ľudia, ktorí mu idú „pomáhať“, vôbec nerozumejú jeho problému. To je aj pravda, lebo nikto so zdravým rozumom konanie narkomanov nepochopí do smrti.

Ja to mám jednoduché, lebo svojim deťom dokonale rozumiem! Tiež som si prežil svoje teľacie roky.

Keď k nám prídu, tak hneď na začiatku „zabodujem“, lebo im pripravím niekoľko šokov. Každý očakáva, že ho „privlečú“ k psychológovi, či psychiatrovi. Namiesto toho sa objavím ja a napriek svojmu „zjavu“ na nich pôsobím oveľa lepšie. Som taký neškodný ujko, či dedko! Ak by som bol psychológ, či psychiater, tak by som sa veľmi dobre zamaskoval a určite by som nemal klasickú ordináciu so sestričkou.

Namiesto ordinácie máme počítačovú triedu, kde vždy niektoré z detí sedí a pracuje, učí sa, dobre vyzerá, je spokojné. Takéto veci sa na liečeniach nevidia. Deti síce hovoria, že sú u nás na liečení, no ja to zakaždým opravím. Sú tu na školení, v tom je ten rozdiel! Nepreškoľujú sa iba v oblasti počítačov…..

Pri našom neskoršom rozhovore s novými deťmi nikoho netlačím do riešenia jeho problémov. Zariadim to opačne, nech prehovára on mňa. Veľmi skoro je jasné, že závislosti a vôbec všetkému, čo s tým súvisí, veľmi dobre rozumiem. Zistí sa, že máme aj spoločných známych z radov závislých ľudí. Poznám ich kamarátov, viem kde chodia kupovať „tovar“, kto ako na tom je, a podobne. Ukazujem im aj fotky našich detí, rozprávam o ich tragédiách i neskorších víťazstvách. Silné a pravdivé príbehy, kde človek s jednou nohou v hrobe zmenil za pár mesiacov všetko, čo sa zmeniť dalo a už pár rôčkov si úspešne sám riadi život. Niektorých aj poznajú a sú prekvapení, že sa „z toho dostali“ a zrovna u nás. Vtedy už sme dávno „na jednej vlne“ a nenápadne prechádzame do druhého „levelu“.

Veľmi dôležité je, aby človek v takej ťažkej situácii vedel, „čo by to obsahovalo, keby sa aj on na to dal“. Do tejto fáze sa dostaneme až vtedy, ak sme si „padli do oka“.

Ak mám niekomu pomôcť, musím to chcieť JA, no hlavne ON.

Je to hlavné kritérium môjho výberu detí do našej rodiny. Ak z nejakého dôvodu nedokážem akceptovať toho človeka, tak mu nedokážem ani pomôcť. Samozrejme, že to funguje tiež opačným smerom. Aj ten dotyčný si ma musí vybrať, inak to nebude fungovať. Práve toto by malo byť najťažšie. Ak sa podarí táto fáza vyriešiť, tak už je dobre!

Mne sa to s deckami darí úplne super! Mám totiž jednu kacírsku zásadu. Ak mám niekomu pomáhať a on si má vybrať práve mňa ako svojho tútora, tak chcem, aby sa mu vodilo čo najlepšie. Neuznávam také spôsoby, kde ľudí dostávajú za každú cenu na kolená, snažia sa, aby bezvýhradne prijali to, že sú svine feťácke, zlodeji, kurvy, podvodníci a hadi na prsiach svojich rodičov. Vraj to robia preto, že ich potrebujú zlomiť a vybudovať nové osobnosti. Ak by to na mne niekto skúšal, tak by veru zle obišiel.

Je pravda, že skoro všetky prívlastky by na tie decká sedeli, no ak by to tak bolo aj v skutočnosti, potom by som ani ja s nimi nevydržal. Kto je naozaj sviňa, nemusí brať ani drogy a robí svinstvá. Ak sa niekto správa ako sviňa pod vplyvom drog, tak ešte sviňou byť nemusí. A basta!!!

Ak mám z feťáka spraviť človeka, musím v ňom objaviť jeho dobré stránky a tie rozvíjať. Potom sa mu to dobro začne spätne vracať a jemu sa to zapáči. Doteraz to vždy tak bolo so všetkými! Aj so mnou! Nemôžem predsa začínať našu spoluprácu tým, že svojho chránenca, čo si ma vybral, zadupem pod čiernu zem! To mne žiadnu logiku nedáva, napriek tomu, že to vymysleli významní odborníci. Možno práve preto, lebo drogám najlepšie rozumejú feťáci a tí nič také nedeklarujú.

Ak už sme v tej druhej fáze, kde sa rozpráva o spôsoboch cestách a cieľoch, tak máme najhoršie za sebou. Naša debata sa už nesie v inom duchu. Už nešpekulujeme, či áno – či nie. Hľadáme odpovede na otázky: ako, kde, s kým, načo, pre koho, akým spôsobom, dokedy a s akým konečným efektom?! To je už iná debata, omnoho príjemnejšia.

Než toto dosiahneme, celý dej prebieha veľmi zaujímavým spôsobom. Najprv ma všetci presviedčajú, že žiadny problém neexistuje. Ja súhlasím a pýtam sa prečo je ten dotyčný taký blbec a príde mi do Budmeríc povedať, že nemá problém!? Neskoršie pripustia nejaké problémy, no vraj „majú ich pod kontrolou“. Zopakujem to isté. Boli by sprostí, ak by sa dali niekde pod tlakom rodičov zatvoriť, ak im nič nie je! Nahrávam im na smeče a oni mi to žerú!

Nakoniec im poviem, že nie oni, no ich rodičia majú problém a ja sa im ani nedivím. Lenže s rodičmi sú iba ťažkosti, a preto nech sa na nich vykašľú a zariadia sa podľa seba!

Lenže to sa im nepáči. Prišli by totiž o svoje výhody. A už sme doma! Chcú byť deťmi, o ktorých sa rodičia starajú a zároveň dospelými, samostatnými, čo si robia podľa seba. To je ten veľký problém.

Niektorým svitne a uznajú argumenty. Ak sa im páči môj spôsob pomoci, sami začnú prehovárať rodičov, aby ich u nás nechali.

Niektorí však silou mocou odmietajú všetky návrhy a argumenty a ak sú už dospelí, tak im jednoducho umožníme, nech si idú svojou cestou. Veľmi skoro prídu na to, že bez rodičov sú menej ako nula. Potom už nemusíme nič vysvetľovať, argumentovať a spolupráca nastane sama od seba. Rodičia ich nevyhodili z domu a nemajú preto výčitky, ako sa to stáva. Deti sa vyhodili samé, no nie definitívne.

Ten stav bude trvať iba do chvíle, než „prepukne“ spolupráca! Ak spolupráca prestane fungovať, znova sa ocitnú sami so svojím nešťastím. Je to veľmi jednoduchý postup, ktorý postaví veci z hlavy na nohy.

Cukor a bič, či Pavlovove reflexy slintajúcich psov.

Takto presunieme zodpovednosť z rodičov na ich neposlušné ratolesti. Vždy nastane situácia, že detičky prídu so slzičkami prosiť rodičov o pomoc, a tí im s úsmevom na tvári a veľmi radi pomôžu. Predtým to bolo naopak, rodičia plakali a boli v strese a detičky fetovali a boli vpohode.

Tak sa ocitnú tie decká u nás, v bolestiach, nešťastné a „zdepkované“. Ak máme riešiť spolu tieto problémy, tak musím v čo najkratšej dobe zariadiť významné pozitívne zmeny, aby im dodali elán. Ak sa zmeny nezačnú prejavovať, elán sa stratí a dieťa odíde, či ujde.

Už neverí!

Asi mi nič iné nezostane, len aby som v ďalšom článku dopísal pokračovanie, teda postup, keď už je niekto u nás. Nabudúce v stručnosti popíšem ako u nás zatočíme s krízou „na sucho“.

Vladimír Schwandtner

Makovienka 4

admin — Sun, 20 Nov 2011 20:42:28 +0000

Všetky postupy, ktoré som popisoval v minulom článku smerujú k tomu, aby sa človek definitívne rozhodol pre spoluprácu. Má premeniť svoj pobabraný život, napraviť všetko pokazené, poučiť sa a spraviť zo seba osobnosť, na ktorú budú hrdí všetci jeho najbližší a samozrejme aj on sám. Uznáte, že je to poriadne ťažká úloha, ktorú nedokážu urobiť ani ľudia, ktorí sú zdraví, nemajú telo zničené od drog, dušu zašpinenú svinstvami a ktorí majú úprimnú dôveru rodiny, ktorá im s radosťou a nezištne chce pomáhať. Narkoman už nespočetnekrát zlyhal, nikto mu neverí, ani on sám sebe a v krachu má úplne všetky oblasti života. Zo všetkých strán sa na neho rútia tragédie, všetci ho odmietajú, cíti sa nečistý, zbytočný a svojím predrogovaným mozgom nevidí z takejto situácie východisko. Dokonca ho nevidia ani jeho rodičia, ktorí obyčajne vedia riešiť životné situácie. Všetci už rezignovali, odpísali ho, len sa boja nahlas povedať to, čo si myslia. Niektorí príbuzní mi to aj na rovinu povedali – nech radšej zomrie, bude to tak pre všetkých lepšie! Ak v niečo neveríme, tak to ani nedokážeme!

Lenže ja verím!

Moja filozofia, ktorú som si v priebehu života vybudoval, a ktorá je určite dobrá, lebo ma nikdy nesklamala, nepripúšťa absolútny neúspech. Aj keby človek zomieral na rakovinu, tak mu viem pomôcť aspoň v tom, že som pri ňom, starám sa o neho, ako najlepšie viem a nie je na svoj problém sám. Vyprevadím ho z tohto sveta a budem ho podopierať, nech sa čo najľahším spôsobom odoberie tam, kde už bolesť a trápenie neexistujú. Preto aj takáto situácia je riešiteľná.

U mojich detí to nie je také dramatické. Na začiatku síce neviem, čo všetko bude treba riešiť, no začať naprávať sa dá hneď. Najhorší spôsob je, ak nerobíme nič. Potrebujeme naštartovať motor, ktorý nás bude poháňať dopredu.

Ten motor sa volá nádej.

Ako to robím, som opisoval v predchádzajúcom článku. V prvom rade musím každého presvedčiť o tom, že jeho problém je riešiteľný. Už sme také, ba ešte horšie riešili a zvládli ich. S týmto nemám problém, lebo lepšie príklady ako úspešne žijúci a dobre fungujúci človek, ktorý bol v porovnateľnej situácii, je najlepší doping pre zlomeného človeka, ktorý je na začiatku.

Kto nemá nádej a neverí, že sa niečo dá vykonať, ten so sebou nič nedokáže urobiť!

Potrebujem však ďalšie silné tromfy a okamžite fungujúce postupy, aby sa tá iskrička nádeje rozhorela a ten motor naskočil. Očakáva sa zázrak a ak sa v tej situácii nestane, iskra zhasne! Nastane znovu tma!

Je na mne, aby som ten zázrak urobil! Čaká sa to odo mňa, tak to aj urobím!

Robiť zázraky pre ľudí na dne nie je veľký problém. Aj malé zlepšenie stavu, zmiernenie bolesti, či náznak úsmevu na tvári zničeného človeka je v tej situácii zázrakom. Ja však zatnem vyššie. Sľúbim, že BEZ LIEKOV, NÁHRADNÝCH DROG, TEDA „NA SUCHO“ dokážem zahnať aj tú najhoršiu krízu, odstrániť neznesiteľné bolesti a vyčariť spokojný úsmev. Dokonca rehot! Ak nie, tak som podvodník a tlčhuba. Potrebujem na to iba sprosté dve hodiny. To stojí za skúšku.

Celý postup môžem rozdeliť do troch etáp, kde každá prinesie úľavu, zmierni, alebo načisto odstráni bolesť a všetky tri postupy svojím vzájomným prepojením dokážu nastoliť ten stav zázračnej premeny.

Veľmi dôležité je, aby som podrobne vysvetlil, čo budeme robiť, aký postup použijem, aby som niekomu zbytočne nerobil nervy a neprehlboval tak stres. Každý má právo vedieť, čo sa s ním má diať. Sám neznášam neistotu a nerád som stavaný do úlohy štatistu. Často som sa s tým stretol u doktorov. Možno by sa im lepšie liečilo, ak by s pacientom o svojich postupoch trošku podebatovali.

Môj spôsob odstraňovania bolestí a celkovo zlých stavov je založený na jednoduchom princípe. Ak niekoho bolí hlava a poriadne mu buchneme po palci na nohe, tak ho tá hlava zázračne prestane bolieť. Ak sa ho spýtame, či ho ešte bolí hlava povie nám, že nie, lebo ho začala bolieť noha. Odvrátili sme jeho pozornosť od hlavy a sústredili sme ju na nohu. Prišiel som na to, že pozornosť môžem odvrátiť nielen novou väčšou bolesťou na inom mieste. Dá sa to urobiť tisíckami iných vecí, ktoré však nemusia byť nepríjemné. Môžu byť, naopak, veľmi príjemné.

Začneme tak, že najprv použijem najdôležitejší a najúčinnejší terapeutický prostriedok. Vyrába ho firma Minolta a typové označenie má A2. Digitálny fotoaparát! Je to kvalitný foťák a bude vidieť každý detail. Nikto veľmi netúži, aby som ho v tých jeho boľačkách fotil, no ak mám robiť zázraky, musím mať aj voľné ruky a robiť podľa seba. O dve hodiny budeme fotiť znovu, no to už sa nebudem obávať o objektív, už nebude hroziť, že pukne.

Tou fotkou sa celý proces premeny odštartuje.

Nemusím byť žiadny génius, aby som zistil, ako je tomu človeku. Každý z nich je napätý ako struna, vystresovaný, má strach, všetko ho bolí, psychicky je rozbitý. Chvíľu ich ničí zimnica, chvíľu horúčava, má spotené dlane a rozšírené zrenice!

Najviac však bolí duša.

Prvá etapa sa odohráva v kúpeli. Najprv si pripravím potrebné komponenty, aby som pomocou nich nastolil „rovnováhu“. Niektorí sú apatickí a tých treba „rozbehnúť“, niektorí agresívni a tých zasa musím „pribrzdiť“ a okľudniť. Namiešam si zmes esenciálnych olejov podľa stavu toho človeka, čo nie je veľké umenie. Stačí sa trošku zaujímať o účinky týchto darov prírody, ktoré navyše tak tajomne voňajú, že ak sa dobre trafím, tak jeden zo zázrakov mám istý. Týmto sú prípravy skončené a ide sa do kúpeľa!

Do tretiny vane napustím vodu, ktorá je trošku horúcejšia, ako má byť a môj čakateľ na zázrak sa má vyzliecť a vstúpiť do tej, pre neho horúcej vody. Väčšine to vyzliekanie nerobí žiadne problémy, no aj tak sa ich pozornosť sústredí na tento akt. Som presvedčený, že nikto to neurobí iba tak, bez najmenšieho zaváhania, vyzliecť sa pred cudzím človekom, ktorého prvýkrát v živote vidíme. Nielen dievčatá, ale aj chlapci sú na vážkach, no nikdy som nikoho nemusel prehovárať. Stačilo zastaviť vodu a ukázať na napustenú vodu vo vani. Nikto by sa takto dobrovoľne neodhaľoval, keby mi neveril! Viem, že im je to v tej chvíli nepríjemné a sú v rozpakoch, no nakoniec každý z nich do vane ide. Keď sa neskoršie o tejto situácii rozprávame, tak sa dozviem, že nie nahota, ale to, ako vyzerajú, im je trápne.

Nech už je to akokoľvek, kríza je v tom okamihu druhoradá. Prvý je problém s vyzliekaním. Lenže udalosti veľmi rýchlo napredujú a už je na svete nová situácia – namočiť si najprv nohu do vody, ktorá sa zdá pri tej spomínanej zimnici príliš teplá. Vtedy už ani nahota nie je žiadny problém. Postupne sa podarí do vane vliezť obidvoma nohami, kľaknúť si, sadnúť a nakoniec ľahnúť.

V tom momente prichádza veľká úľava a uvoľnenie. Každý zatvorí oči, maximálne sa uvoľní. To je pocit, ktorý si tí ľudia v krízach už dávno nezažili. Celé telo im začne červenieť, lebo prudká zmena teploty zapríčinila masívne prekrvovanie pokožky. Samozrejme, že tá krv sa musí odniekiaľ zobrať, aby sa vyriešila situácia s prehrievaním. Najväčší odberateľ krvi je mozog. Musí zabezpečovať nespočetné množstvo rôznych vecí v organizme. Keď príde o také veľké množstvo krvi, ktorá sa presunie do pokožky, musí nastúpiť úsporný režim. Mozog začne odpájať rôzne menej dôležité funkcie a medzi ne patrí aj signalizačná sústava. Človeku prejdú bolesti, aj keď v skutočnosti to nie je pravda. Veci sú pokazené, no mozog nám to neoznamuje bolesťou, lebo má tie funkcie vypnuté.

Vtedy pridám do kúpeľa esenciálne oleje a oči toho môjho prehriateho decka sa na chvíľu otvoria. Exotické vône sa stali novým stimulom. Prinášajú efekt nielen účinkami, ale aj arómou.

Vždy sa vtedy opýtam toho vo vani, aké bolesti cíti. Odpoveď je vždy rovnaká – NIJAKÉ, JE MU SUPER!

Nasleduje ešte bodová masáž chodidiel a masírovanie prstov a priehlavku. To už vyvoláva aj pocity rozkoše a naplňuje sa sľub, ktorý som dal na začiatku. Kríza zmizla!

Aby som si detičky náhodou neuvaril, tak opatrne ich postavím a rozmasírujem im stuhnutý chrbát, bedrá, ruky a nohy.

Nakoniec ich poriadne vyšúcham uterákom, oblečú si niečo ľahké a opatrne sa presunieme do vzdychárne. Je to jednoducho, no veľmi pekne a účelne zariadená miestnosť, kde krízujeme ďalej.

Nasleduje detoxikačná akupunktúra. Spočíva v tom, že do každého ucha sa vpichne päť jednorazových, tenkých ihličiek a v horizontálnej polohe deti relaxujú päťdesiat minút.

Ako funguje táto procedúra popíšem inokedy. Funguje však zázračne.

Nakoniec vmasírujem deťom do potenciálne bolestivých miest masážne emulzie a rôzne masti podľa potreby.

To, čo som na začiatku sľúbil, sa stalo realitou. Keď už sedíme pri mojom počítači, kde si prezeráme všelijaké smiešne programčeky, videá a aplikácie, ozýva sa z mojej pracovne uvoľnený a veselý smiech. Všetko to mám v spoločnom adresári SOMARINY. Znovu príde na rad Minolta a neskoršie aj prezeranie a porovnávanie tých fotografií.

Zmena je dokonalá. Zlomený feťák na začiatku a po dvoch hodinách….

Už mám plnú dôveru, nič nie je tabu, všetko môžem vedieť a vidieť. Samozrejme, že sa kríza bude chcieť vrátiť, no bude už oveľa slabšia. Takú zvládneme veľmi ľahko, keď sme ju zlikvidovali v jej plnej sile. Takto som pri deťoch dovtedy, kým nie je všetko vporiadku. Vo dne, v noci! Netrvá to však viac ako dva dni. Lenže počas tých dvoch dní existovala ozajstná kríza iba chvíľu na začiatku. Neskoršie sme ju zlikvidovali hneď, ako začala vystrkovať rožky.

Teraz som Vám odhalil svoje metódy, jednoduché a primitívne. Problém bol iba prísť na tieto postupy. Realizovať ich môže každý, aj Vy.

Vladimír Schwandtner

Makovienka 5

admin — Sun, 20 Nov 2011 20:41:46 +0000

Aj s Makovienkou sme krízovali, no vo veľmi zlom prostredí. Boli sme síce na svätom mieste, teda na fare v D. a to by malo byť na prospech veci. Opak bol pravdou. S Ľudkou sme bývali v kôlni, ktorú som scivilizoval, a deti vo fare. Každý deň sa u nás zastavil pán farár Gáborík, s ktorým sme dokonca používali spoločnú kanceláriu. Napriek tomu, že sa pán farár vystavil neľúbosti domorodcov, poskytol nám útočisko na tej fare, ktorá bola vtedy prázdna. Bol farárom v Budmericiach a v tej dedine iba zastupoval. Predtým nám poskytol útočisko v dome sestričiek v Budmericiach, no odtiaľ sme sa museli po skončení prenájmu koncom júna 1996 vysťahovať. Sestričky nechceli mať vo svojom prázdnom dome feťákov, no nevadilo im, že sme okrem platenia prenájmu celý dom opravili.

Keď sme sa sťahovali do tej fary, tak som vedel, že tam nebudeme vítaní, no čo sa skutočne neskoršie dialo, som naozaj nepredpokladal. Bolo to naše najhoršie obdobie, čo sa odrazilo aj na stave našich detí a nás dvoch s Ľudkou. Oplzlé nadávky do telefónu, ktoré neustávali ani v noci, rozbité sklá na autách, zastrelený pes pred dverami, hádzanie delobuchov do dvora a rôzne iné zákerné útoky mi tú dedinu a jej obyvateľov zhnusili do konca života. Hlavne mi vadili rôzne špinavosti, ktoré boli namierené na nášho pána farárka Gáboríka. On to vtedy s nadhľadom znášal, no viem, že ho to ničilo. Darmo svojim ovečkám čítal z Biblie príbehy o samaritánovi, o láske k blížnemu! Bola to ich fara a oni do nej nepustia ani BOHA! Radšej nám večer po omši porozbíjali okná na autách. Nemali to napokon ani ďaleko, lebo fara je vedľa kostola. Stihli to urobiť „pri jednej špine“.

V takejto situácii a do takejto atmosféry prišla Makovienka koncom septembra v roku 1996. Všetky moje postupy, ktoré som popisoval v predchádzajúcich dvoch článkoch, majú za cieľ dostať človeka v kríze do pohody, dobrej nálady, elánu a kľudnej mysle. Lenže to tam bol vtedy veľký problém! Deti boli nervózne, ja nahnevaný a obával som sa eskalácie tých pogromov. Ľudka s naším, vtedy dvanásť ročným synom sa báli.

Mali sme viacero nových detí, ktoré boli tiež tesne po kríze, ešte v zlom stave a aj oni potrebovali, aby som sa o ne viacej staral. Namiesto toho som bránil deti pred „križiakmi“, aj keď som bol unavený z predchádzajúceho boja so sestričkami. Cítil som sa vysilený, rozčarovaný a znechutený.

Jediný človek z môjho okolia, pán farár Gáborík sa zachoval podľa svojho kresťanského presvedčenia a v praxi realizoval to, čo hlásal z kazateľnice. Bol však tiež unavený zo služby v piatich farnostiach, najviac z konania svojich ovečiek. Nakoniec prišla na pomoc pani Kopecká, rodáčka z taj dediny, ktorá viedla Katolícku jednotu Slovenska v Trnave. Mala dlhú debatu so svojimi rodákmi a po jej odchode sa situácia omnoho zlepšila a upokojila.

Všetky tieto okolnosti zapríčinili to, že naša práca stagnovala, vyskytovali sa všelijaké problémy a neviem, čo mi vtedy dávalo silu a vôľu pokračovať. Raz som si dokonca vyhnal deti. Možno tie naše vyplakané slzy, ktoré sme prelievali s deťmi pred tou farou, keď sa nechceli dať vyhnať, to pomohli zvládnuť.

Napriek všetkému sa nám podarilo s Makovienkou zahnať jej obrovskú krízu. Celú dobu bola so mnou a Ľudkou v tej našej drevárni a tam sme preberali popri krízovaní jej životný príbeh.

Keď som sa narodila, mama mala 25 rokov. Vyrastala na vidieku, odkiaľ vo svojich 20 rokoch odišla do Bratislavy. Neskôr sa vydala za môjho vlastného otca. Už od začiatku ich manželstva si spolu nerozumeli, čo malo aj svoje následky. Začal mamu biť a inak jej fyzicky ubližovať. Mama sa rozhodla pre rozvod. Začal sa jej vyhrážať, že ju obleje kyselinou, keď to spraví. Pil a bol agresívny. Bála sa ho a chcela sa s ním rozviesť. Vtedy som mala tri roky.

Z tohto problému jej pomohol istý človek, ktorý sa neskôr stal mojím nevlastným otcom.

Počas rozvodového konania sa mama nasťahovala k nemu do bytu. Bola dosť psychicky poznačená. Mojich rodičov definitívne rozviedli v roku 1986. Ja som bola prisúdená do opatery matky. Počas celej tejto doby boli medzi otcom a mamou neustále konflikty. Medzi mamou a otčimom bol už dlhšiu dobu citový vzťah. Začali spolu žiť. Najprv som mu hovorila ujo, ale po dlhšej dobe mi bolo vysvetlené, že je to môj nový tato. Pomaly som mu začala hovoriť oco, aj keď mi to spočiatku bolo proti srsti. Lenže äbabka mi hovorila, aby som mu hovorila oco a neskôr aj mama. Bola som ešte malá a bolo mi to v podstate jedno, kto je môj otec.

Najprv bol na mňa dobrý, kupoval mi hračky, chodieval so mnou von. Podľa mňa to všetko bolo len preto, aby si získal mamu.

Do tejto doby so mnou neboli žiadne problémy.

Keď som začala chodiť do prvej triedy, mama bola znova tehotná. Musela som si začať utierať prach a vysávať. Vtedy začali prvé problémy. Chodil za mnou ako pes a prstom kontroloval, ako je utretý prach a ako je povysávané. Ak to nebolo dobre spravené, nakričal na mňa. Pomaly som sa ho začala báť. Mama mu nadávala, že prečo ma stále buzeruje, no on to komentoval tým, že mi chce len dobre.

Potom sa narodil môj nevlastný brat. Mala som ho a aj mám veľmi rada. Ale môj vzťah s otčimom sa podstatne zhoršil. Začal vo všetkom uprednostňovať môjho brata. Mama mi hovorila, že to sa mi len zdá a robí to len preto, lebo on je ešte malý. Ale môj brat vyrástol a stále bol on prednejší ako ja. V škole som vždy bola najlepšia žiačka, takže som po druhom ročníku prestúpila na jazykovú školu. Neboli so mnou žiadne problémy. Tie začali až neskôr, keď som na vysvedčenie doniesla domov dvojky. Otčim mi vynadal, že sa vôbec neučím a stále sa iba flákam po vonku.

Mala som najlepšiu kamarátku Marcelu. Chodievali sme spolu von, spolu sme sa učili, no proste veľa času sme trávili spolu. Jemu to evidentne liezlo na nervy, tak mi zakázal telefonáty, návštevy a mávala som často domáce väzenie, čo sa mne vôbec nepáčilo. Začala som neskoro chodiť zo školy, čo sa zase nepáčilo jemu, takže boli doma rozruchy. Tieto problémy sa neustále opakovali a nálada doma bola stále viac a viac dusná.

V siedmej triede som si našla svoju prvú veľkú lásku. Vtedy sa začali prvé väčšie problémy. Začala som chodiť do partie skínov, následkom toho boli moje neskoré príchody domov, prestala som chodiť na tréningy atletiky, na výtvarný krúžok. Začala som doma klamať a vymýšľať si dôvody , len aby som sa dostala von. S nimi mi bolo dobre, mala som pocit, že ma majú všetci radi, mala som tam svojho chlapca, nikto ma tam nebuzeroval, stále tam vládla dobrá atmosféra. Mne sa to veľmi páčilo. Bola som schopná urobiť čokoľvek, len aby som mohla byť s nimi. Následkom toho všetkého bolo aj zhoršenie môjho prospechu. Začala som dostávať trojky a často som chýbala v škole. Na konci siedmeho ročníka som dostala tri trojky. Moja absencia zostala bez odozvy, vždy som to šikovne zamaskovala, aby na to nik neprišiel. Doma boli stále hádky medzi mnou a otčimom. Hádali sme sa stále, veľa krát aj bez príčiny. Začala som dostávať bitku. Nenávideli sme sa. Jedného dňa mi bolo povedané, že ak budem mať horšie vysvedčenie ako šesť dvojok, tak nech si ho neželám. Dostala som strach.

Už vtedy som vedela, že vysvedčenie nebude podľa jeho predstáv. V deň vysvedčenia som neprišla domov. Zostala som vonku a rozmýšľala, čo budem robiť. Došla som k záveru, že doma sa neukážem ani keby čo bolo. Vonku všetci rozmýšľali, čo bude so mnou a kam pôjdem spať. No na nič rozumné sme neprišli. Dohodli sme sa tak, že ostanem spať jednu noc vo viadukte a potom uvidíme. Niektorí chalani tam zostali so mnou, aby sa mi niečo nestalo. V tú noc som prišla o to jediné, čo som mala. Bola som strašne naivná a všetko sa to tak rýchlo zomlelo, že som pomaly ani nevedela, ako sa to stalo. Bola som z toho znechutená.

Po dvoch dňoch ma mama vystopovala pomocou mojej bývalej najlepšej kamarátky. Telefonovala som s mamou a povedala mi, aby som sa ničoho nebála, že je všetko v poriadku. Ale museli sme ísť na políciu, pretože bolo po mne vyhlásené celoštátne pátranie. A pretože som bola maloletá (13), musela som ísť aj na gynekologickú prehliadku. Na polícii ma vypočúval otčimov kamarát. Mala som pred ním zábrany, povedať mu pravdu. A okrem toho otčim bol pri tom, keď ma vypočúvali. Pýtali sa prečo som to spravila. Povedala som, že som sa bála prísť domov. Pýtali sa, prečo som sa bála. K tomu som sa nevyjadrila. Ďalšia otázka znela, či som mala pohlavný styk. Povedala som, že nie. Už to chceli uzavrieť, ale otčim trval na tom, aby som išla na tú prehliadku. A tam to všetko prasklo. Na polícii mi povedali, teda mojej mame, že sa to musí udať.

Ja som nechcela, ale povedali mi, že musím, lebo oni to budú vyšetrovať a keď budem klamať, zatvoria mamu. Dostala som strach a povedala som aj to, čo som nemusela.

Vtedy sa môj vzťah s otčimom, už aj tak dosť porušený, zmenil na peklo. Celý zvyšok prázdnin som bola doma zamknutá. Odvtedy som nepočula od neho vysloviť moje meno, stále iba nadávky. Prestúpila som od septembra na základnú školu, kam som chodila prvé dva ročníky. Veľa mojich spolužiakov som už poznala z videnia z ulice, alebo so mnou už chodili do triedy . Do kolektívu som rýchlo zapadla. A začalo to všetko od znova. Bola som v novej partii, predtým som ich už zväčša poznala, ale nechodievala som s nimi von. Stretávali sme sa pod barákom. Tam som mala dovolené chodiť, lebo doma mali pocit, že ma tam majú pod dohľadom.

Čo dodať! Možno iba to, že niektorí ľudia by nemali mať deti. Tie bitky, čo spomína Makovienka boli naozaj drastické. Jej otčim bol výbušnej povahy a odchovaný bol ako pouličný bitkár. Takí sa vyznajú! Odsedel si nejakú dobu vo väzení za ublíženie na zdraví s následkom smrti. Neskoršie som sa musel s ním zoznámiť, lebo sa Makovienke vyhrážal. Po počiatočných „oťukávačkách“ sme si dohodli prímerie.

Toto dievča je typický príklad tej teórie odborníkov, ktorí vidia príčinu drogovania detí v rozbitej rodine a zúfalstve detí. No musím poznamenať, že okrem Makovienky to vo veľa prípadoch neplatí. Aspoň čo sa týka toho zúfalstva.

Je to dlhý a smutný príbeh, no so šťastným koncom, lebo Makovienka našla svojho tatka vo mne a ja som veľmi hrdý, že mám takú dcérenku.

Dúfam, že v budúcom článku sa mi konečne podarí dokončiť popis tých udalostí zo života malej Makovienky.

Vladimír Schwandtner

Makovienka 6

admin — Sun, 20 Nov 2011 20:40:06 +0000

Ani pokračovanie príbehu Makovienky neoplýva pozitívnymi zážitkami. Život ju poriadne povláčil po bahne. Doma sa jej nedalo vydržať a vonku bolo príliš veľa nástrah pre také mláďa, akým vtedy bola ona. Dostávala hrozné bitky od svojho nevlastného „otca“. On to vtedy prezentoval ako vychovávanie. Zabudol však na to, že prevýchovu by potreboval hlavne on. Ani náhodou by nikto nemohol povedať, že by on mohol byť pre niekoho pozitívnym vzorom.

Domáce väzenia, surové bitky a stráženie nemali samozrejme nijaký pozitívny účinok. Matka sa pokúšala niekedy zasiahnuť, keď bola niektorá bitka príliš surová, no sama mala strach.

Doma bolo peklo, keď som prišla o päť minút neskoršie, dostala som bitku, keď som prišla presne, tiež som dostala, že čo provokujem, či nemôžem prísť aspoň o päť minút skôr. Aj keď som nič nespravila, vždy sa nejaký dôvod našiel, len aby sa na mne mohol vyzúriť. Poštval proti mne brata, jednoducho doma to bolo na nevydržanie. Stále som unikala von, vyhýbala som sa škole, ale prospech som mala dobrý. Na polroku osmičky som mala päť dvojok a dvojku zo správania za absencie. Doma z toho boli veľké ofuky.

Potom sa robili príjmačky na školu. Na jeden odbor ma nezobrali pre nedostatok miesta. Na druhom odbore som bola prijatá ako prvá. To ho na pár dní ukludnilo.

Stále som sa snažila dostať čo najčastejšie von. Často som mávala domáce väzenie. Bolo to väzenie od slova do písmena.

Keď som sa po dlhom čase dostala opäť von, natrafila som na Zdenku. So Zdenkou sme sa poznali už dlho. Robili sme spolu žúry, flákali sme sa spolu. Na jednom takomto žúre u Zdenky som sa predávkovala diazepamom. Nechodila som totiž do školy, tak si predvolali mamu. Už toho bolo veľa a otčim by ma už určite dorazil. Tak som prišla k záveru, že radšej skončím ten bezvýznamný život. Zavrela som sa do izby a vodkou som zapila 60 diazepamov. Lenže keď som v tej izbe zamdlela, decká ma tam našli a odniesli domov. Skončila som na Kramároch a potom mesiac na psychiatrii.

Keď som sa vrátila domov, bolo to ešte horšie. No a s touto Zdenkou, ako som už spomínala sme sa po dlhej dobe stretli. Zdenka medzitým začala fetovať. Pichala si heroín. Keď sme sa stretli, akurát som za niečo dostala bitku. Mala som strašné nervy, lebo viem, že som ju vtedy dostala opäť bezdôvodne. Otčim strašne pil a nedokázal sa ovládať. Tak som si to vždy odniesla ja. V tejto situácii som bola schopná urobiť hocičo, len aby som mala od neho pokoj. Vtedy mi Zdenka ponúkla heroín. Popísala mi účinky drogy, no zabudla mi povedať dôsledky. Keby mi ich aj vtedy povedala, bolo by mi to asi úplne jedno. Vtedy som si prvý krát pichla.

Začala som si pichať každý deň. Brala som z domu peniaze, popredávala som si veci, začala som kradnúť. S kým mi bolo momentálne najlepšie, alebo kto mal peniaze, s tým som fetovala. Išlo to so mnou dolu vodou. Doma nič nevedeli, len som stále potrebovala na niečo peniaze. Čo sa dialo doma mi bolo úplne jedno, lebo som to ani nevnímala. A presne tak mi to vyhovovalo. Tak sa postupne skončil školský rok a bolo vysvedčenie. Skončila som vyznamenaná.

Po prázdninách som nastúpila na strednú školu. Ale preto, že sme sa s otčimom nenávideli, musela som ísť na internát. Mama nevidela iné východisko, tak s tým súhlasila. Ďalší rok som strávila na internátoch.

Makovienka bola z Bratislavy a na strednú školu chodila v mieste bydliska. Napriek tomu musela bývať na internáte a nesmela chodiť domov ani cez víkend. Mama ju videla iba sem –tam, na chvíľu, keď si dohodli stretnutie, aj to sa dialo iba tajne, aby sa to nedozvedel matkin „partner“. Keď som si čítal tento jej výtvor, myslel som, že preháňa, no skutočnosť bola oveľa horšia ako napísala. Sám som sa o tom neraz presvedčil.

Pretože boli so mnou stále problémy, vyhodili ma najprv z jedného internátu a potom aj z druhého. Celú túto dobu som si pichala, takže som nemala čas chodiť ani do školy. Na konci školského roka som bola vylúčená pre neustálu absenciu. Vtedy sa mama dozvedela, že fetujem. Povedala jej to suseda. Mama prepadla panike a odviedla ma na Hraničnú. Akúkoľvek pomoc som odmietala a mame som povedala, že prestanem sama, keď budem chcieť. Ale problém bol v tom , že ja som už aj chcela, ale nešlo to. Na liečenie som ísť nechcela, lebo som bola presvedčená o tom, že je to absolútne neúčinné. Nepoznala som totiž nikoho, kto keď prišiel z liečenia, prestal fetovať.

Tieto pokusy o riešenie problému sa tiež odohrávali na internáte a ani v takej vážnej situácii Makovienka nemohla ísť domov.

Prišli prázdniny a ja som musela ísť k babke. Mama bola toho názoru, že tam prestanem. Omyl. Zobrala som si tam tovar a pokiaľ mi vydržal, tak som tam bola. Keď sa minul, odišla som do Bratislavy so zámienkou, že tam mám brigádu. Na brigádu som síce chodila, ale iba 4 dni. Zvyšok prázdnin som bola u kamarátky a fetovali sme. Peniaze sme získavali rôznymi podvodmi a krádežami. Nastala situácia, že ak ma nezoberú do žiadnej školy, tak pôjdem do ústavu. A to z toho dôvodu, že domov som sa vrátiť nemohla. Otčim to nedovolí a matka sa ho bojí. Ak by odišiel, mama stratí syna a vlastne by prišla o všetko.

Bola to zo strany matky účelová výhovorka. Ju jej partner nebil, aj keď pri ňom žila na povel, brával ju na dovolenky, kupoval jej honosné oblečenie a v ich byte fungovala ako opatrovateľka ich spoločného syna. Právomoci mala nulové, no ona po právomociach ani netúžila. Takto jej to vyhovovalo. Keď som jej oznámil, že má u nás dcéru, tiež trvalo pár dní než sme sa stretli. Od nástupu Makovienky na internát, až do jej príchodu ku nám, mama skoro vôbec nevedela, kde má dcéru a v akom je stave.

Našťastie sa našla jedna škola, ktorá ma podmienečne prijala. Začala som chodiť na novú školu a nastúpila som na nový internát. Na túto školu chodí veľa feťákov, ktorých poznám. Takže som vo svojej kariére feťáčky stále pokračovala. V tejto dobe som sa rozišla so svojím chlapcom, na ktorom mi veľmi záležalo. Náš rozchod bol viacmenej kvôli heroínu. On totiž žiadne drogy nebral.

PIKI, jej chlapec, ktorý ju očaril, jej dal kopačky. Drogovala a to on nedokázal akceptovať. Dával jej rôzne šance, snažil sa jej pomáhať, no vždy to skrachovalo. Potom prišla posledná šanca a Makovienka prišla na rande nadrogovaná. Bol koniec!

Rozhodla som sa , že s heroínom skoncujem. Prvý pokus bol neúspešný, po 4 dňoch som utekala do Petržalky. Chcela som si zase pichnúť. Môj plán mi nevyšiel, ale prišla mi do cesty Zdenka. Ona bola v tom čase čistá. Rozprávala mi o Budmericiach. Dúfala som, že tam by sa mi to mohlo podariť.

Znovu sme u nás, v našej kôlni na fare v dedine D. Makovienka už nemá tie hrozné krízy, no je slabá, leží v mojej posteli, ja si robím „papierovačky“ a Ľudka s ostatnými deťmi varí a upratuje. Po obede pôjdu von, do lesa na prechádzku a my s Makovienkou budeme robiť plány, ako na tie jej galiby. Takto presne do najmenších detailov si viem všetko vybaviť v mysli.

Makovienka k nám prišla ako 16. dieťa, ak nepočítam naše vlastné. Stalo sa to 21.9.1996, keď som ju bol čakať v Častej pri autobusovej zastávke. Po dvoch mesiacoch sa stretla u nás so svojou kamoškou Zdenkou, ktorá jej to prvýkrát pichla. Zdenka po sedemmesačnom pobyte u nás a trojmesačnom doma znova začala drogovať. Teda dvakrát si pichla a už som to vedel.

Postupne prichádzali a odchádzali deti, odišla aj Zdenka, ktorá je už desať rokov v poriadku, no Makovienka zostávala stále u nás. Strávila u nás 1774 dní a 31.7.2001 odišla do Bratislavy, kde je dodnes. Už dva roky nás chodí navštevovať so svojim chlapcom, ktorý ju nekonečne ľúbi. Už uvažujú aj o svadbe, spoločnom byte, spoločnom živote a o spoločných deťoch.

Keby som mal opísať všetky okolnosti premeny Makovienky do jej dnešnej nádhernej podoby, tak by som na to potreboval niekoľko kníh. Opíšem preto iba jednu udalosť, na ktorú nedokážem zabudnúť do smrti.

Po roku u nás nastúpila Makovienka do svojej pôvodnej školy. Pani riaditeľka najprv nechcela ani počuť jej meno. Bála sa a ja som sa jej ani nečudoval. Vysvetlil som jej, že Makovienka je odteraz už moja dcéra, ľúbim ju nekonečnou otcovskou láskou a nikdy by som ju nepustil do ničoho, o čom by som nebol presvedčený, že zvládne. Žiadna škola mi nestojí za to, aby som prišiel o dcéru. Makovienka je však po všetkých stránkach pripravená. Má aj dobrých a starostlivých rodičov, ktorí jej predtým chýbali. Pani riaditeľka privolila. Strach sme však mali obaja.

Makovienka sa stala pýchou školy. Dobre sa učila a aj správala. Neboli žiadne problémy, ja som veľmi úzko spolupracoval s tou školou a pomáhal som im riešiť problémy s drogami na škole, ak sa vyskytli.

Prešli zhruba dva roky, čo Makovienka nastúpila znova do školy. Raz som bol s niekoľkými deťmi v Pezinku, nakupovať nejaký materiál. V obchode mi zazvonil mobil. Bola to pani riaditeľka. Hystericky vrešťala do telefónu dokola to isté, že Makovienka umiera.

Zdrapil som decká za goliere, nahádzal do „Žiguláka“ a na plný plyn som letel do Bratislavy. Ignoroval som všetky dopravné predpisy a na Bajkalskej pri autobusovej stanici som asi dvesto metrov prebehol cez park, aby som sa vyhol kolóne.

V škole som našiel Makovienku ležať na dvoch spojených laviciach v triede. Bola bledá, dezorientovaná a po kútoch okolo nej stáli spolužiačky s vystrašenými pohľadmi. Práve odtiaľ odišla záchranka. Už dýchala a vraj bola stabilizovaná. Riaditeľka trvala na tom, aby ju zobrali do nemocnice, no vraj sa nebudú zaťažovať s každou skurvenou feťáčkou.

Do tej školy prišla nová žiačka, ktorá brala drogy a ja blbec som to nezistil. Bol som tam často a mal som o týchto veciach dobrý prehľad. No to som si iba ja tak myslel.

Makovienka tú babu hneď odhalila. Spriatelili sa a ona neodolala. Dala si s ňou na záchode jednu dávku. Po troch rokoch abstinencie si telo už odvyklo a v takom prípade stačí iba troška na predávkovanie. Z toho záchodu prešla ešte do triedy a skolabovala. Všetci iba stáli a vrešťali. Aj učiteľky. Viem to pochopiť, mne by sa to síce nestalo, no to je niečo iné. Našťastie išla náhodou okolo ich školská zubárka. Dodnes som jej vďačný a navždy budem, že si chcela skrátiť cestu cez chodbu, kde sa to odohralo.

Pani riaditeľka sa nezmohla na slovo, len sa celá triasla. Neskoršie, po pár dňoch, mi u nej v kancelárii povedala s vážnou tvárou, že s učiteľovaním končí. Drogy sa budú dostávať do škôl stále a ona už nikdy nechce zažiť takú situáciu. Našťastie som jej to neskoršie vyhovoril.

Naložil som Makovienku do auta a viezol som si ju domov. Po ceste sa mi začala dusiť a ja som ju pri krajnici v narýchlo zaparkovanom aute preberal k životu. Než sme prišli do Budmeríc, ešte sa to raz zopakovalo. Doma som si ju uložil ku mne na gauč v pracovni a musel som ju preberať ešte raz k životu. No potom už bolo dobre a niekoľko hodín sa tie záchvaty neopakovali. Preniesol som Makovienku na svoju posteľ vedľa Ľudky. Potreboval som si na chvíľu oddýchnuť od tej hrôzy.

Bolo už po „večierke“, keď som sa prebral. Išiel som si ľahnúť na svoju posteľ k Ľudke. Potichu som otvoril dvere a uvidel som, ako Makovienka spí vedľa Ľudky, vzájomne v objatí. Spokojne obidve oddychovali, tak som sa presunul do pivnice, do mojej pracovne. Ustlal som si na gauči.

Už som asi zaspával, no zrazu som zbadal ležať Makovienku na tých školských laviciach, uvidel som tie spolužiačky chrbtami nacapené na stene, s vypleštenými očami a riaditeľku, ako mi hovorí že Makovienka umiera. Vystrelilo ma z postele a chytil ma hrozný záchvat plaču. Celý som bol roztrasený, ešte horšie, ako tá riaditeľka.

Sedel som na dvore, fajčil som a pozeral na hviezdy. Už ma ten záchvat plaču prešiel, len občas sa mi tlačili slzy do očí. Neviem, ako dlho som sedel v záhradnom kresle, možno som tam aj občas zdriemol, no až ranný chlad ma vyhnal na môj gauč do pracovne.

Po niekoľkých rokoch sme na stužkovej s pani riaditeľkou preberali tento prípad. Odvtedy sa tam nič podobné nestalo, riaditeľka je vo svojej funkcii stále a dúfam, že ešte dlho bude. Makovienke som povedal, nech na stužkovú pozve aj svoju mamu. Prišla, no veľmi dobre sa tam necítila. Asi po dvoch hodinách odišla. Partnerom Makovienky na stužkovej bol PIKY. Už ho neľúbila, no priatelili sa. Rozprával mi, ako ho nechce za frajera. Možno si iba potrebovala niečo dokazovať, keď si ho pozvala na stužkovú. Myslím, že to tak bolo správne, lebo obnovovať staré vzťahy nie je správne. Sú veľmi pošpinené drogami, a to nejde umyť!

Vladimír Schwandtner