Fet story

Pred pár rokmi mi priviedli rodičia dcéru, lebo si nevedeli dať rady s jej drogovaním a tiež s ostatnými vecami, ktoré fetovanie sprevádzajú. Frčala na heroíne, ktorý bol v tých časoch doslova hitom. Keď vystúpili z auta, bolo vidieť, že cesta bola náročná. Tatko sedel za volantom, vzadu mama a na mieste spolujazdca Elena, ich dcéra. To preto, aby na niektorej križovatke nezdrhla.
Mama bola uplakaná, tatko nazúrený, Elena, tá dievčina, mala tiež červené oči a na líci otlačené tatkove prsty. Snažili sa ovládať, no veľmi sa im to nedarilo. Hlavne tatko svojim výrazom tváre, výhražnými gestami a neustálym trasením ramenami svojej dcéry pôsobil hrozivo.
Takéto situácie u nás nastávajú často, tak to zachraňujem žoviálnym, veľmi expresívnym a dúfam aj vtipným prístupom. Decká, ktoré mi takto za uši, proti ich vôli privedú, obyčajne pristúpia s radosťou na takúto komunikáciu. Vo veľa prípadoch je to rozhodujúci faktor. Ľudka mi síce vždy „mrkoce“, nech sa „chovám ako človek“ a nech sa o seba lepšie starám. Vraj vyzerám ako bezdomovec a tie návštevy sa ma zľaknú. Jej prognózy však nevychádzajú a dokonca si myslím, že ak by som ju poslúchol, nedopalo by to dobre.
Decká sú zvyknuté na to, že ich takto privlečú psychiatrom, či psychológom, ktorí sú kultivovaní ľudia a nosia na bielych plášťoch menovky. Môj výzor a rétorika, ktorej ja hovorím „nedbalá elegancia“ pôsobia, na Ľudkino prekvapenie, na tých mladých vystresovaných hriešnikov veľmi dobre. Dokonca aj na rodičov v takomto prevedení pôsobím nejako ľudskejšie a naše rozhovory spočiatku prebiehajú v takom tóne, že normálny človek by sa prežehnával.
Lenže všetkého len do času.
Kým sa rodičia „vyzúria“, tak ja si to ich mláďatko zatiaľ pred nimi ochraňujem. Vôbec sa nemusím premáhať, či pretvarovať, lebo tieto veci beriem inak ako rodičia. Sám som taký istý hriešnik a preto nemám ani právo odsudzovať druhých. Okrem toho mám ešte tú výhodu, že mne tie deti neublížili, ako ich rodičom, nemám príčinu sa „jedovať“.
Potom som poslal rodičov, nech sa idú pozrieť do budmerického kaštieľa, či do Častej na Červený Kameň – stredoveký hrad s tým, že keď sa porozprávam s tou ich nepodarenou praslicou, tak im „brnknem na mobil“.
Elene som od začiatku padol do oka. Decká fascinuje, že veľmi dobre poznám všetko, čo sa týka problematiky drog. Viem, kde sa predáva aký „tovar“, na ktorej výpadovke začali baby šľapať, ktorých dílerov zavreli, ktorých zase pustili….
Doktori tomu hovoria že anamnéza, no toto je viac ako obyčajná anamnéza. Poznám veľa ľudí v rôznych mestách čo berú drogy a tak sa vždy nájde niekto, koho poznáme obaja. To je potom už o inom. Vyprofiluje sa vecná debata v priateľskom duchu a ja sa dozviem aj to, čo nechcem. Viem presne, ako na tom to decko je, koľko, ako dlho a čo všetko berie, čo vyviedlo, čo mu hrozí, no skrátka všetko.
Tak to bolo aj s touto Elenou. Získal som si ju na celej čiare. Keby som to iba predstieral, či cielene „profesionálne“ navodzoval, poznala by to.
Po dlhom rozhovore mi zrazu so smútkom povedala, že by pri mne chcela zostať, no ja ju určite nebudem chcieť u nás nechať. Je vraj najväčšia feťáčka a kurva v celej Petržálke, že sa môžem tých našich spoločných známych opýtať. Na tom pomyselnom prvom mieste sa striedajú s jednou Zuzou, ktorú aj ja poznám a aj tak by som sa to dozvedel.
Veľmi mi to bolo ľúto, že to takto musela o sebe povedať a bolo mi to zároveň aj smiešne, ako sa skrúšene pri tom tvárila, lebo pevne verila, že „ucuknem“.
Mal milú, detskú tvár a naozaj úprimné oči, veselý smiech, keď som jej rozprával „žartovné príbehy“ z mojich opileckých čias. Nič na nej na mňa nepôsobilo nečisto, či falošne. Tak som si ju iba privinul k sebe a povedal som, že ak toto dokázala povedať, tak v mojich očiach nie je žiadna kurva! Robím totiž rozdiel medzi narkomankou, ktorá musí zarobiť na dávku, lebo „skapíňa od krízy“ a medzi babou, ktorá si ide zarobiť na nové čižmy. Toto si aj naozaj myslím.
Elena zostala u nás a po krátkej dobe sa dostala do dobrej kondície po fyzickej a aj psychickej stránke. Trápil ju síce trochu kašeľ, no stále sa to zlepšovalo a ani doktori nič nezistili. Videl som však na nej, že ju aj na duši niečo užiera a myslel som si že to súvisí s tými podnikateľskými aktivitami na chodníku. Porozprávala mi všetko, dopodrobna, ako všetci a už to mala u mňa dávno odpustené. Nakoniec mi to napísala:
Vlado, nechcela som ti o tom hovoriť, ale vieš, nemôžem prestať myslieť na J.
Proste to nejde! Ja na neho nechcem zabudnúť! Ja ho ľúbim! Je to také hrozné, keď viem, že fetuje.
Čo keď zomrie?! Chcela by som mu pomôcť a ja nemôžem! Tak čo mám robiť? Nikto mi s tým nepomôže!
Lenže najhoršie je, že aj keby že ho nevidím rok, aj tak ho budem ľúbiť. Je to hrozné, úplne ma to užiera.
Keby tak bol v poriadku, keby, keby…
Je to nefér! Celý tento svet je nefér! Kto hraje podľa pravidiel? NIKTO!
Vlado, prečo sa toto muselo stať akurát mne, prečo! Nenávidím toto slovo.
Píšem tu samé depresívne veci. PREPÁČ, ale ja to tak cítim. Neustále si kladiem milión otázok. A nenachádzam odpovede, ale raz ich určite nájdem. Koniec koncov, kto hľadá, NÁJDE!
Stará známa pesnička, tisíc krát obohraná – FET STORY. Ona zbožňuje jeho, on ju a obaja zbožňujú heroín. Stále chcela, aby som toho jej J. zachránil, nech niečo urobím…
Nebol to prvý prípad a už viac krát som bol hľadať nejakého „čáva“ a ponúkať mu pomoc a pár krát to aj vyšlo a on sa pokúsil…..
Onedlho po tejto udalosti sme s Elenou išli do Petžrálky. Boli sme v Kultúrnom dome Zrkdlový Háj, kde bývajú Protidrogové fóra. Keď sme po pár hodinách odchádzali, obidvaja sme boli hladní a smädní. Pod terasou za kulturákom sme mali zaparkované auto. Poslal som Elenu do potravín na tej terase, nech ide niečo kúpiť. Bolo chvíľu po poludní a na ulici bolo veľmi málo ľudí. Elena vybehla ako srnka na terasu. Bola celá šťastná, lebo to bolo jej prostredie, jej domovina a ona bola po dlhej dobe čistá. Poskakovala, ako poskakujú malá dievčatá, rozhadzovala rukami a zrazu sa rozbehla k skupine chlapcov na terase, ktorí stáli tesne nado mnou.
Všetko som videl a počul.
Jeden z tých chlapcov bol J. , ktorý jej tak ležal na srdci. Netešil som sa tomu, že sa stretnú, no stál som kúsok od nich a celú situáciu som sledoval. Elena už z diaľky kývala a kričala to petržálske „ahojtéééé“. Chlapci sa obrátili a Elena k nim prihopkala a zostala naširoko usmiata stáť pred svojim „čávom“. Čakala jeho radostné reakcie, no on iba pozeral, zamračený, nevrlý. Potom povedal dve vety!
-Čo tu hučíš, ty šľapka vy….ná?-
-Vypadni, kurva špinavá!-
Z potravín, kde mala Elena namierené vyšli dievčatá  – „čajky“ . Jedna z nich sa takým vlastníckym spôsobom oprela rukami o toho „čáva“.
Radšej by som strpel bitku, ako sa na toto pozeral!
Elena pomaly zišla zo schodov, prišla ku mne a sadla si do auta. Ja som bez slova naštartoval a ani mi nenapadlo opýtať sa aké dobroty nakúpila. Takto sme išli a mlčali. Elena pozerala prázdnym pohľadom pred seba a ja som sa modlil, nech začne plakať.
NIČ, ani slza!
Za Svätým Jurom ešte pred Grinavou  je taký kúsok starej cesty a tam som zastavil. Pri betónových zátarasoch ešte od poslednej vojny sme zastali a vystúpili z auta. Tam sme spolu stáli pri starom Žiguláku a Elena kropila svätojurskú pôdu svojimi horkými slzami.
Možno by sa medzi tými slzami našla aj moja.
Vladimír Schwandtner
[contact-form 2 „formulár2“]