Keď som vyšiel z blázninca 2. časť

V marci (2005) uplynulo 12 rokov odvtedy, ako som naposledy pil alkohol. Vtedy v deväťdesiatom treťom som sa vrátil k svojej milovanej rodine z blázninca. Tento názov si pezinská Nemocnica Filipa Pinnela nezaslúži. Slovo blázninec bolo mojou morou. Už sa ho nebojím a už sa nebojím ani alkoholu. Viem, že z alkoholu a blázninca majú nočné mory celé zástupy ľudí a hlavne pre týchto píšem svoje skúsenosti
.
Už ako dieťa som si chcel sám určovať cestu a neznášal som autority. V štyridsiatke som zistil, že môj život si neriadim ja, ale riadi mi ho alkohol. Navyše ho riadi tak, že robím veci, ktoré sa mi za normálnych okolností hnusia. Strašne som sa za to nenávidel, nedokázal som sa na seba ani pozerať a začal som nenávidieť aj zrkadlá. Prestal som sa holiť, aby som sa nemusel na seba pozerať. Nosil som bradu. Odvtedy nemám v láske bradáčov, lebo pre mňa je brada symbol mojej slabosti.

Ani brada nič nevyriešila!

Rozhodol som sa, že svojho nepriateľa zničím.  Najprv som si zistil, čo to vlastne je, ten alkohol. Stačilo mi, že som si ho definoval ako C2H5OH. Bola to iba sprostá chemická látka!
Nezvládli ma rodičia, učitelia, autority…. teraz by mal pravidlá určovať nejaký chemický zlepenec?  V denníku, ktorý sme si písali na liečení  na prvej strane som napísal hanlivý veršovaný pamflet na alkohol a bol som veľmi spokojný. Po týždni mi už alkohol nestál ani za to, aby som sa ním zaoberal. Zaoberal som sa iba sebou. Mal som šancu získať silu na to, aby som si veci upratal v hlave a našiel spôsob ako svoje chyby napraviť. Nejednalo sa mi o mňa, ako takého, bol som iba prostriedok na to, aby som svinstvá, ktoré som napáchal – po sebe  upratal. Nechcel som plakať nad rozliatym mliekom ako väčšina mojich kolegov, neľutoval som sa.  Základná podmienka bola nebyť naložený v liehu.

Ešte počas liečby som na víkendovej priepustke založil v Častej abstinetský klub za výdatnej pomoci vtedajšieho starostu pána Smieška – otca mojej spolužiačky. Na prvú schôdzu som pozval všetkých mojich kamarátov opilcov. V krčme mali veľkú srandu. Neskoršie som sa dozvedel, ako si ukazovali pozvánky a chytali ich od smiechu kŕče.

Ešte než som sa vrátil domov, jeden z týchto posmeškárov zomrel na následky pitia. Bol to môj kamarát a inak veľmi dobrý človek. Ešte aj teraz mi to je naozaj ľúto. Prejavil som to tak, že som mu od bezmocnosti nadával do debilov ožratých, no to mi bolo iba ľúto, že mu nebolo pomoci.

Najdôležitejšie moje rozhodnutie bolo motivované tým, že som nemal vo svojom okolí silnú osobnosť, ktorú by som rešpektoval. Jediná silná osobnosť som pre seba bol ja! Iba seba som bol ochotný rešpektovať. Dal som si teda sám seba na starosť. Jednalo sa o to, že čo bude ak zlyhám. Sformuloval som si to zhruba takto:
Dobre, si alkoholik, si v blázninci, kde aj právom patríš, došiel si sám od seba, nedoviedol ťa nikto za uši. Si tu posledný krát ako pacient – alkoholik! Ak to zahodíš, tvoja prvá cesta povedie do obchodu , kúpiš si silné lano a bez pardónu sa obesíš!!!! Bola to slučka na krku, ultimátum, ktoré som si dal sám a preto ho MUSÍM SPLNIŤ.
Zomrieť som nechcel a tobôž takýmto spôsobom, no bol by som to urobil. Zo začiatku som sa aj bál tohoto svojho sľubu, no postupne som si hovoril, že dnes si to nemusel urobiť a nemusíš to ani zajtra, veď piť nebudeš! Jeden deň určite vydržíš!

Tých dní už bolo veľa a keby som o tom nepísal, ani si na to ultimátum nespomeniem, no platí stále.
Vlado Schwandtner

[contact-form 2 „formulár2“]