Kto hľadá v žite

Okrem malej záhradky sme nikdy nevlastnili žiadnu pôdu. Moja mama síce pochádzala z roľníckej rodiny a kým sa nevydala, tak pracovala so svojimi súrodencami a rodičmi stále na poli. Môj otec však bol z drevorubačskej rodiny, ktorá do Malých Karpát prišla z Nemecka a veľa generácií mojich predkov od doby Márie Terézie prežilo svoj život v lese. Aj ja som sa ešte ako posledný narodil, v horárni mojich starých rodičov. Preto som veľmi rád v lese, rozumiem mu, cítim sa tam bezpečne a považujem ho za svoju pravú domovinu.
Polia však tiež majú pre mňa veľké čaro. Na rozdiel od lesa vidím široko-ďaleko, môžem pozorovať reliéf krajiny, nádherné farby, ktoré sa neustále menia, ako vietor vlní obilím a slnečnice kontrujú svojou žltou farbou rozkvitnutej repke a dozrievajúcemu žitu. V čase žatvy mi však prídu na myseľ vždy rovnaké myšlienky. Bez zjavnej logiky ma napadajú veci, ktoré sa nijako nehodia do takého krásneho ročného obdobia. Je to požehnaná doba hojnosti, tepla, krásnych dní a ešte krajších nocí, kedy každý tvor môže dosýta užívať všetkých možných plodov prírody. Kto by vtedy rozmýšľal nad vážnymi a smutnými vecami?! Nemôžem si pomôcť, no na mňa v tomto období prichádzajú chvíle melanchólie.
Začiatkom prázdnin pred troma rokmi mi volali z STV, či nerobíme nejaké zaujímavé akcie s deckami, lebo by sa im hodila nejaká reportáž v tej uhorkovej sezóne. U nás sa stále dejú všelijaké zaujímavé veci, no práve vtedy sme dokončovali nejaká stavebné úpravy. Porozprával som sa s pani produkčnou, popýtala sa na deti, ktoré u nás pri poslednej návšteve spoznala a ja som jej na oplátku pochválil jednu reláciu spojenú s benefičným koncertom. V pamäti mi utkvela scéna, keď deti na vozíkoch rozprávali moderátorke, aké majú plány do života. Chlapec na vozíku hovoril o tom, ako sa stane hokejistom, a jedno dievča zase chcelo byť modelkou a fotografkou. Zavolal som k televízoru aj naše decká, lebo som chcel, aby to videli a hlavne počuli. Niekto, odkázaný na pomoc druhých si dokáže robiť plány a oni , ktorí sú zdraví, so všetkými fungujúcimi údmi, mozgom bez obrny, či bez vrodenej vady akéhokoľvek druhu majú problém už s tým, že trávia leto „na liečení“. Pani produkčnej som povedal, že u nás robíme presne to, o čom sníva to dievča na vozíčku. Fotografiu, film a video, multimédiá, prezentácie. Keby bola u nás, tak by si svoj sen veľmi priblížila.

Táto milá pani z STV-čky bola profesionálka v svojom fachu a okamžite ma zobrala za slovo. Asi o hodinu mi volali z TV Košice a po krátkej dobe i rodičia toho dievčaťa. Musím priznať, že takýto vývoj udalostí som neočakával, no potom som si povedal, že je to vlastne veľmi dobre. Prečo by sme nemohli medzi seba zobrať i dievča na vozíku. Jediná moja podmienka bola, že nechceme žiadnu reláciu, ani nič v súvislosti s televíziou.

Majka mala sedemnásť rokov a prekonala mozgovú obrnu. Rodičia ju k nám priviezli a dostal som inštruktáž, ako sa o ňu postarať. Bolo to podrobné školenie a aj dosť obsiahle. Už sme tu raz mali na pár dní jedno dievča na vozíku, tiež skoro bezvládne, no Lucka, tak sa volala, mala iba 38 kilov. Táto – Majka mala šesťdesiat. Aj spôsob opatery bol úplne iný. Každá z nich mala iné problémy a tie sa aj odlišne riešili.
Hneď po jej príchode Ivanovi spadla z vozíka. Vlastne sa iba zošuchla, keď prednými kolieskami narazil do prahu. Všetci sme zamrzli, len Majka sa na zemi začala schuti smiať, ako nešikovne ju Ivan viezol a aký je z toho vystrašený. Vraj sa jej to často stáva, keď ju vezie nejaký „amatér“ a toto bola iba taká žartovná príhoda. Raz ju na letnom tábore vykydol vojak na civilke a potom jej museli vyberať z tváre kamienky, ktoré sa jej pri páde pozarážali do kože.

Bolo všelijako, hlavne zo začiatku. Keď sme išli prvý krát cikať, tak som myslel, že sa to už nikdy nepodarí. Naše wecko nie je vymyslené pre dve osoby. Podarilo sa nám s Majkou presadnúť z vozíka na dosku záchoda, no zabudli sme na gate. Keď sme aj to zvládli, tak gatiam sa zas nechcelo naspäť. Večer bolo treba Majku vykúpať. Najprv som vyzvedal, ako to robievajú doma. Ochotne mi popísala niekoľko spôsobov kúpania doma, na internáte, v škole v prírode, no ani jeden sa nehodil na naše pomery. Dolu, v našej dielničke som mal také zbytky hrubého molitanu, tak som ušil nepremokavé návleky a tými som vystlal vaňu, aby v prípade kolízie Majka neprišla k úrazu. Pri týchto mojich nemotornostiach som vždy za odmenu dostal o Majky salvy veselého smiechu. Rozprávala nám svoje zážitky z takýchto situácií a postupne sme začali tieto úkony zvládať s ohromnou bravúrnosťou.

Majkin život bol z jej pohľadu veselý, šťastný, aj keď si uvedomovala, že ju o veľa vecí pripravil. Vedela sa tešiť tuším zo všetkého! Veci, ktoré by boli pre nás tragédiou, ona brala normálne. Každá vec, ktorá bola navyše javila sa v jej očiach krásna. Ten pobyt u nás brala ako super prázdniny, veľmi sa jej páčili fotky, ktoré sme jej robili, prezentácie s hudbou, všetky tie prípravy, prezliekanie vecí, maľovanie a pudrovanie, vyberanie póz a pozadí na fotenie.

V tom čase naše decká, nejako zmäkli. Ochotne prevlačovali Majku z kuchyne do suterénu k počítačom a zasa naspäť, najesť sa, či vycikať. Nadávali na prahy, schody, hrbatú cestu, na úzku bránu do hraného nádvoria na Červenom Kameni. Tešili sa, keď sa nám podarilo Majku natlačiť do auta, poskladať vozík a potom ho znova rozložiť, keď sme ju z auta vykladali. Takto stále dokola.
Ani náznak protestu som nepobadal, keď som deckám povedal, nech sa predo mnou nikdy neopovážia stonať, akí sú chudáci, lebo sú závislí, majú nevyliečiteľnú chorobu – rakovinu duše, alebo musia byť cez prázdniny na „liečení“. Majka by si to s nimi rada vymenila a bola by najšťastnejšia na svete, lebo s takou prkotinou, ako je nejaká rakovina duše si poradí ľavou zadnou.

Neviem, kto prvý povedal vetu, že niekto hádže flintu do žita. Hádzanie flínt do žita je jedna z najhlúpejších ľudských činností. Najčastejšie to robia ľudia, ktorí majú na to najmenšie dôvody. Majka má svoju flintu pevne v rukách a bojuje! Našim deckám sa snažím tie ich flinty zo žita vyhadzovať naspäť a ukazujem im, ako sa nimi bojuje, veď v žite by iba zavadzali kombajnistom pri žatve. Ak ste si náhodou tú svoju zahodili, bežte si ju rýchlo pohľadať, nech sa vám Majka nemusí čudovať. Aj my chodíme do lesa na huby a do žita na flinty.
Vladimír Schwandtner
[contact-form 2 „formulár2“]