PostHeaderIcon Lr. Vladimír Schwandtner

Uznávam, je to naozaj blbý nadpis, no dúfam, že sa mi podarí dostatočne zdôvodniť príčiny jeho vzniku.

Keď sa mi niekedy zdá, že už som naozaj na konci so silami, že sa na mňa všetko rúca a keď si myslím, že horšie to už nemôže byť, vtedy siahnem po osvedčenej metóde, ktorá sa mi vždy osvedčila. Začnem si robiť zo všetkého srandu, vysmievať sa „neriešiteľným“ problémom, ktoré sa zrazu už nezdajú byť také strašné.
Začalo sa to na konci apríla 2010, keď som mal ísť do nemocnice a všetko nasvedčovalo tomu, že budem musieť absolvovať pomerne závažnú operáciu srdca. Taká záležitosť dokáže človeku poriadne skomplikovať život a ani mne nebolo všetko jedno. Zmysel pre humor som si však samozrejme zachoval a na posledný víkend som si pozval 13 -ročnú Simonku, nech sa môžem vyblázniť so seberovnou bytosťou.

Nevedel som, ako to celé skončí, tak som tam išiel až vtedy, keď som si mohol s čistým svedomím pustiť domov dve dievčatá, ktoré som tu ešte mal. Aj moja lepšia polovička mala „nervy“, lebo po dlhých rokoch spoločného veľmi neštandartného života , nás možno čakal ťažký úder v podobe mojej neschopnosti postarať sa o rodinu. Prežila so mnou veľmi ťažké situácie a trvalo to príliš dlho, takže aj ona už má rôzne zdravotné problémy. Možno sa aj v duchu tešila, že mi doktori zakážu robiť moju prácu a ona bude mať po dlhých rokoch trochu súkromia a voľnosti. Tieto veci sú u nás nedostatkovým tovarom, lebo stále máme plný dom „cudzích“ detí a aj ich príbuzných.

Z nemocnice som sa vrátil ešte v ten istý týždeň. Srdce mám naozaj zničené, no cievy mám v poriadku, jazva na srdci sa zahojila tak, že tam nemám žiadnu špáru, preto mi nič netreba zaplátať a keď sa budem trochu lepšie šetriť, hltať lieky a dávať si pozor na cukrovku, tak bude všetko v relatívnom poriadku. Aj tak som im tam urobil celkom slušný poplach, lebo pri vstupných vyšetreniach mi zistili, že hladinu cukru mám 30. Hneď mi napichli infúzky a každú chvíľu mi brali z prsta krv a hneď potom pribehla sestrička s inzulínom.

Keď som sa vrátil domov, hneď mi bolo lepšie, no nastali iné komplikácie. Najprv to začalo s Ľudkou, no neskoršie sa pridala aj dcéra Renátka, syn Vlado a potom už hocikto. Vraj takto to už ďalej nemôže fungovať, lebo sa načisto zničím a bude po mne. To v preklade znamenalo, že už sa nemám starať o deti, nevysilovať sa, nestresovať a „šetriť“ sa. Teda skončiť s mojou prácou.

Darmo som im všetkým vysvetľoval, že to by bolo najhoršie, čo by ma mohlo stretnúť. Na svoje deti a aj na tie, čo ešte ani nepoznám by som myslel ešte viac, ako keby som ich mal pri sebe. Trvalo to asi dva týždne a boli to najhoršie dni v mojom živote. Ťažko sa mi to vysvetľuje, lebo to sa dá iba cítiť a prežívať. Za tie roky som si rozdal vlastné srdce a teraz, keď všetko dáva zmyslel, keď to prináša ovocie, tak mám len tak skončiť a stať sa nejakým šetričom života, ktorý mi je aj tak na nič. Nič iné ma nenapadlo, tak som sa rozhodol emigrovať do Zeme zasľúbenej, teda do Brezovej pod Bradlom. Tam sa cítim ako v inom svete a keď prejdem cez železničné priecestie pred Brezovou, všetky starosti a bolesti zrazu zmiznú. Srdce sa začne správať normálne a cukor je v normále. Je to naozaj zázračná krajina.

Tam som bez stresu a v pokoji premýšľal, čo urobím. Rozprával som sa v duchu sám so sebou, s Ľudkou, deťmi a načisto som sa do ich mysle prevteľoval. Rozmýšľal som ich rozumom, v duchu som používal ich argumenty a každú chvíľu som bol niekým iným a zároveň sám sebou. Zdá sa to byť somarina, no dokážem to a často to používam, keď riešim cudzie problémy. Je to taký stav meditácie, empatie a možno aj telepatie.

Nakoniec som dospel k riešeniu, ktoré by vyhovovalo všetkým. Budem svoju prácu robiť ďalej a tiež v našom dome, no bude to prebiehať inak. Všetko zostane navonok rovnaké, len sa pri tom všetkom budem oveľa menej ničiť a likvidovať. Samozrejme nielen ja ale aj ostatní členovia našej čudnej rodiny. Všetko som domyslel do detailov, sadol som do auta a letel to oznámiť Ľudke a deckám. Ani som neveril, že to bude mať taký úspech. Všetky kozy zostali celé a vlci boli sýti.

Už mesiac robím ako otrok. Začínam asi o siedmej ráno a niekedy končím aj po polnoci. Všetko je hore nohami a ja sám ako prst sťahujem, vláčim ťažké kusy nábytku, robím murára, stolára, podlahára, montéra, maliara a všeličo iné. Keď už idem odpadnúť, tak si na chvíľu oddýchnem a robím ďalej. Okrem toho ešte aj debatujem celý špinavý a neoholený s návštevami, no je mi dobre, ako už mi dlho nebolo. Zajtra príde Veronika a Dorka. Vraj im je už za mnou dlho. Veľmi sa teším, keď im ukážem, aké super veci som už dokázal urobiť a ako geniálne som všetko vymyslel.

Je to trápenie, takto sám robiť  a mať iba dve ruky, no Ľudka je spokojná, lebo si stále pískam ako voľakedy, keď som makal doma v dielni. Neviem, kedy skončím, lebo okrem práce je treba aj dosť peňazí, ktoré budem musieť niekde nejako zohnať. Lenže keď sa do niečoho pustím, tak to určite aj dorobím a ak je veľký problém, tak ho vyriešim a ešte si z neho budem robiť aj srandu, tak ako som to vždy robil. Ako z neba sa objavilo pred našim domom auto a priviezlo nám darček od jednej pani, ktorú ani nepoznám. Kúpila nám nové postele. Alebo prišiel synovec a priniesol mi špeciálny koberec, ktorý má pre mňa cenu zlata. Už je položený na podlahe a je super.

A ešte k tomu nadpisu. Je to tiež jeden z mojich strelených nápadov, no napodiv aj Ľudka mi to odobrila. Stále sa mi opakuje jeden a ten istý problém. Hocikto, hlavne novinári  ma stále jedujú tým, že zo mňa robia niečo, čo nie som a ani nechcem byť. Vraj som terapeut, dokonca niekedy som aj doktor, riaditeľ, psychológ a podobne. Vždy ma dorazí to, ak mi niekto povie, že som ľudový liečiteľ. Ja sa však cítim byť iba tatkom, čo si ratuje deti a to je najvyššia funkcia a titul, aký existuje na mojom rebríčku hodnôt. Darmo stále opakujem, že závislosti sa nedajú liečiť, nie sú na to lieky. Také stavy a problémy sa dajú iba riešiť a to robím a chcem robiť.

Dal som si vyrobiť vizitky a pred meno som si dal aj titul, aby to pochopil každý a aby to obsahovalo aj povinnú dávku recesie. Kto by predsa nevedel, čo ten titul (Lr.) znamená, otočí si vizitku na druhú stranu a urobí to, čo je tam nakreslené. Hneď sa prebojuje k tomuto článku a na samom konci sa dozvie, že Lr. Znamená ľudový riešiteľ. Nemám to síce ešte prejednané s akedemickou obcou, no myslím, že proti takému titulu nebudú nič namietať.

Prvá strana vizitky
Obrázok-01

Druhá strana vizitky
Obrázok-02

Vladimír Schwandtner
 

Vaše meno (povinné)

Váš email (povinné)

Predmet

Vaša správa

Súhlasím s anonymným použitím tohoto textu

Prepáčte, ak ihneď neodpoviem


Vyhľadávanie na stránkach
Ulovte si svoju tému
Zaujímavé odkazy
Prihlásenie, registrácia
Aké máme počasie
Kalendár
September 2018
P U S Š P S N
« Dec    
 12
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930
Kto je práve pripojený