Ľúbim ju, podpaľačku

Keď som zdvihol telefón, moja mladšia sestra mi vzrušene oznámila, že u našej mamy horí, sú tam hasiči, policajti a všetci susedia.
Hneď som vyrazil k mame do Častej. Už podľa smradu som vedel, že to nebol len planý poplach. Vybehol som po schodoch ako mladík a vošiel som do maminho bytu cez dokorán otvorené dvere. Bola celá špinavá od sadzí, v byte bolo plno ľudí, ktorých som nepoznal a ešte viac ľudí, ktorých som poznal. Mama bola v poriadku, len bola vyľakaná a trochu pridusená od spalín. Byt bol celý zničený od ohňa, hlavne v kuchyni, no aj ostatné izby niesli stopy požiaru, lebo hustý dym sa dostal cez notoricky pootvárané dvere všade.

Mama si podpálila byt a to veľmi ťažko niesla. Bola to pre ňu veľká hanba a ako mi povedala, cíti sa ako nesvojprávna stará baba, čo je horšia ako decko. Vraj si zapálila v kuchyni sviečku na starej Singerke, čo nám na nej v mladosti obšívala handry a už dlhé roky ju používala iba ako stojan na kvety a príručný stolík v kuchyni. Vlastne to ani nebola sviečka, ale kahanček, ktorých má vždy dosť do zásoby. Ten vraj z ničoho nič len vyprskol a chytila sa horieť záclona na kuchynskom okne. Za malú chvíľu bolo všetko okolo v plameňoch.

Mama sa snažila uhasiť ten požiar, no našťastie s tým rýchlo skončila. Našťastie preto, lebo by pri tom asi zahynula. Vybehla teda z bytu a volala o pomoc. Na dverách bytu mala však „guličku“ a kľúče si v tom zhone nezobrala. Sused preto preskočil  na jej balkón, odomkol a s ostatnými susedmi začali hasiť. Niekto však zavolal aj hasičov a tí prišli spolu s políciou. Už ani nebolo veľmi čo hasiť, no policajti mamu ešte poriadne vyobracali a spísali aj zápisnicu. Taká hanba!

Najhoršie však mama znášala svoje predstavy, ako mohla všetkých v bytovke podusiť, či spáliť a len nad sebou lamentovala a nadávala si.

Už uplynulo sedem rokov odvtedy, ako sa zrútili po teroristických náletoch dvojičky v New Yorku. Je to dostatočne dlhá doba na to, aby som odtajnil podiel mojej mamy na týchto udalostiach.
Vždy bola veľmi empatická a napriek jej vtedajšiemu veku (77) mala dobrý prehľad o dianí vo svete a aj doma. Keď som k nej prišiel na návštevu a v televízii mala byť nejaká spravodajská relácia, alebo žrebovanie športky, bez okolkov mi povedala, že si to ide pozrieť a ja nech idem s ňou, alebo nech už idem domov.

S mamou sme si vždy všetko hovorili narovinu, až sa možno niekomu mohlo zdať, že sme boli k sebe navzájom nejakí necitliví. Lenže nám to takto vyhovovalo, a keď ostatní súrodenci niečo chceli pred mamou utajiť, aby ju uchránili od stresu, tak sa hneď dožadovala mňa, nech jej to poviem ja, potom uverí.

Bol som u nej aj vtedy, keď sa stala tá udalosť s dvojičkami. Mama stále v našom rozhovore odbočovala k tejto téme a len opakovala, ako jej to „nejde do hlavy, že niekto môže byť taký „hnusný“ a končila vetou v rôznych obmenách hovoriacou o tom, akí sú tí ľudia chudáci, keď boli v práci a nejakí teroristi ich pozabíjali. Vtedy sa hovorilo o niekoľkých desaťtisícoh obetí, no nakoniec sa ich počet rapídne znížil.

Tak sa stalo, že na tej starej Singerke sa rozhorel  kahanček zapálený za tých „chudákov Američanov“.
Mama mi to povedala až o pár dní.
Vraj :„Chlapče, poviem ti ako to bolo s tým ohňom“.

Byt už bol v poriadku, tak som si dovolil aj zasrandovať na mamin účet. Ona sa pridala a tak sme spriadali všelijaké možné scenáre. Ako sa mama mohla dostať do Guantanáma, ako možná členka AL-Kaidy  a pomohlo by jej iba svedectvo samotného Usámu bin Ládina, že v Častej žiadny teroristický útok neplánoval.

Dnes už má moja mama 84 rokov a je to jediná teroristka na svete, ktorú nekonečne ľúbim. Stále je čiperná, zdravá a jej rozum jej môžem iba závidieť. Neviem ako dopadnem, keď jej dám prečítať tento článok. Zaviazala ma vtedy pri našom rozhovore mlčaním, lenže to bolo už tak dávno…
Tento článok som publikoval na blogu SME už dávnejšie. Dnes má naša mama už 87 rokov a pred dvoma dňami bolo 10. výročie útokov na „dvojičky“. Mama je však stále taká istá, len o trošku staršia.
Vladimír Schwandtner
[contact-form 2 „formulár2“]