MADr. Jano

Keď som prišiel zo školy, alebo lepšie povedané odišiel, pretože sa mi tam za žiadnych okolností nechcelo počúvať triedneho drísty, sadol som na autobus a šiel k Murkovi. Po ceste som vybral z bankomatu desinu a stretli sme sa buď pri jeho dome, alebo na pešej zóne pri telefónnych búdkach. Šli sme spolu za dealerom, a dohadovali sme sa kam pôjdeme búšiť. Najčastejšie sme chodili k nemu, lebo často nemával nikoho doma. Prešli sme takou zarastenou uličkou na ľavý bok domu. Tam mal sud na dažďovú vodu a za ním mal schované „vodné“.

Varil“ on a ja som dával pozor, či niekto nepôjde. Zvykol „variť“ fajnovo tučné bongá. Pritisol som pery k hrdlu fľaše, začal ťahať a cítil, ako sa mi pľúca napĺňajú dymom. Tučné bongá strašne štípali v pľúcach, preto som hneď nato začal kašlať takým spôsobom, že mi sliny tiekli z huby a pripravoval som sa na tyčku. Zodvihol som sa, Murko už ťahal. Oči mi slzili, a sem tam som si odkašlal.

M: „Chceš ďalšie?“
Ja : „Dáme na pol!“
M: „Na…“

Ťahal som prvý, ,,zodpovedne,, mu nechal polovicu a hneď som si zapaľoval cigaretu. Začali ,, pekné“ stavy. Svet sa mi zdal, akoby som pozeral film so
mnou v hlavnej úlohe a s očami ako hlavnou kamerou. S telom som nevedel prestať hýbať, akoby som mal nejaké dojazdy. Ani stáť, ani sedieť, ani rozprávať a ani mlčať. Cigaretu som ani nedofajčil a prosil ho, nech ideme do vnútra. V izbe som sa zvalil na pohovku, chytil do ruky pero a papier, a chcel som písať text novej piesne. Stavy boli ale mocnejšie než ja a tak som to rýchlo odložil a v hlave rozoberal, čo sa so mnou deje. Ruku som si kládol na srdce, ktoré sa mi strašne rýchlo rozbúchalo a začal som mať obrovský strach. V hube som mal sucho aj po tom, čo som sa napil vody. Začalo mi byť zle. Ruky sa mi triasli a ja som pregĺgal sucho v ústach.

Ja: „Murko mne je strašne na piču.“
M: „Jak ti je na piču? Zlé stavy?“
Ja: „Tlačí mi na oči, tak divne vidím a rýchlo mi bije srdce.“
M: „Tak ja neviem, donesiem ti ešte vodu.“

Bol som naozaj v koncoch. Zodvihol som telefón a volal kamarátovi do Popradu. Popísal som mu moje pocity.
Ten bol značne vyhúlený tak isto, tak som rozhovor ukončil v strede jeho vety. Nechcelo sa mi počúvať jeho reči mimo mojej témy, chcel som len odstrániť tie stavy.
Ja: „Murko poď sa so mnou prejsť prosím, pôjdeme ku mne, možno mi bude lepšie.“
M: „Dobre, dobre, len si ešte niečo vybavím.“

Naklonil som sa cez okno a snažil sa dýchať čerstvý vzduch. Bol strašne výrazný. Zdalo sa mi, že som mám pľúca veľkej kapacity. Cítil som každú vôňu, každú molekulu rozdielneho pachu, benzín, cigarety, parfumy. Pozrel som sa na ruky, ktoré boli zrazu obrovské!

Keď sme vyšli von, kráčal som ako posraný a snažil sa rozprávať s Murkom. Všetko bolo ostré, nebol som to ja čo kráča, ale prevtelil som sa do iného tela. Nebola mi ani zima, ani teplo. Od Murka bývam asi tri kilometre a každým kilometrom sa strach stupňoval a ja som začal hysterčit

Ja: „Do piče, keď zomriem, tak pôjdeš so mnou!“ – kričal som
M: „Veď dobre! Kľud, nezomrieš!“ – pokojne mi odvetil.

Naozaj som mal pocit že, každú chvíľku by som mal skapať. Keď sme prišli ku mne strašne ma smädilo. Doma som nemal nič na pitie, no zrazu som zazrel mlieko a hneď som sa naň vrhol. Malo takú dobrú teplotu, že som vypil asi pol litra.
Chcel som ísť na vzduch. Keď sme sedeli vonku na stoličkách, ja smutný zo zlých stavov a Murko ten akoby mal svoj svet, žiadny záujem, nič. Zrazu som mal pocit, že mi to začína ustupovať. Rozmýšľal som, čo som urobil správne. Prechádzka, premýšľanie, pokoj, či to mlieko. Mlieko! Jasné, môže zato mlieko. Vbehol som do vnútra a vypil ho do dna. Pomohlo. Stavy začali ustupovať a mne bolo lepšie. Murko sa tiež vrátil do reality, keď videl, že ožívam.

Neskôr som zistil, že mlieko naozaj dokáže akoby, priťahovať THC v tele na jedno miesto, a pomôcť ho vylúčiť. Búchanie srdca nebolo tiež nič extra. Bola to prirodzená reakcia tela na značne väčšiu dávku z oveľa silnejšieho bonga. Jednoducho, bol to iba strach. Po čase som si z toho vôbec nič nerobil a vedel som tieto stavy ľavou zadnou zvládnuť. Môj postup bol taký, že som sa napil mlieka, snažil sa myslieť na niečo úplne iné ako na strach. Jednou vetou, naučil som sa tie stavy užívať, veď o to aj šlo, či nie!?

Neskôr som bol akoby doktorom huličov. Všetci mi volávali, keď mali zlé stavy a ja som im cez telefón, hoci aj v autobuse radil, čo majú robiť. Cez myšlienky, prechádzky až po mlieko, Alebo potom spánok. Lenže ako donútiť človeka, aby si šiel pospať vtedy , keď si myslí že každú chvíľu zomrie? Keď je človek zhúlený, ľahko sa na niečo namotá, na hocičo, a tak som im rozprával príbehy aby som ich odpútal od tých myšlienok a namotal ich na niečo ľahšie. Strašne mi pomohol aj klavír, pretože sa namotali na jemnú hudbu a skoro vždy sa mi podarilo človeka uspať.

Ja: „Ľahni si na posteľ, prikry sa, a zavri oči. Ja ti budem hrať na klavíri, ty si predstavuj, maj stavy, vyži sa v nich. Ja budem dávať pozor, aby si nezaspal.“

Keď niekto robil tento môj postup naozaj si myslel, že budem dávať pozor, aby nezaspal, tak tomu nevenoval nijakú pozornosť. Chvíľku sa koncentroval, potom uvoľnil a o chvíľku spal ako batoľa. Keď sa zobudil, už dávno bolo po stavoch. Tak som získal svoj titul MADr. Marihuanový doktor.

(Jano 19)

Vladimír Schwandtner

[contact-form 2 „formulár2“]