PostHeaderIcon Makovienka 5

Aj s Makovienkou sme krízovali, no vo veľmi zlom prostredí. Boli sme síce na svätom mieste, teda na fare v D. a to by malo byť na prospech veci. Opak bol pravdou. S Ľudkou sme bývali v kôlni, ktorú som scivilizoval, a deti vo fare. Každý deň sa u nás zastavil pán farár Gáborík, s ktorým sme dokonca používali spoločnú kanceláriu. Napriek tomu, že sa pán farár vystavil neľúbosti domorodcov, poskytol nám útočisko na tej fare, ktorá bola vtedy prázdna. Bol farárom v Budmericiach a v tej dedine iba zastupoval. Predtým nám poskytol útočisko v dome sestričiek v Budmericiach, no odtiaľ sme sa museli po skončení prenájmu koncom júna 1996 vysťahovať. Sestričky nechceli mať vo svojom prázdnom dome feťákov, no nevadilo im, že sme okrem platenia prenájmu celý dom opravili.

Keď sme sa sťahovali do tej fary, tak som vedel, že tam nebudeme vítaní, no čo sa skutočne neskoršie dialo, som naozaj nepredpokladal. Bolo to naše najhoršie obdobie, čo sa odrazilo aj na stave našich detí a nás dvoch s Ľudkou. Oplzlé nadávky do telefónu, ktoré neustávali ani v noci, rozbité sklá na autách, zastrelený pes pred dverami, hádzanie delobuchov do dvora a rôzne iné zákerné útoky mi tú dedinu a jej obyvateľov zhnusili do konca života. Hlavne mi vadili rôzne špinavosti, ktoré boli namierené na nášho pána farárka Gáboríka. On to vtedy s nadhľadom znášal, no viem, že ho to ničilo. Darmo svojim ovečkám čítal z Biblie príbehy o samaritánovi, o láske k blížnemu! Bola to ich fara a oni do nej nepustia ani BOHA! Radšej nám večer po omši porozbíjali okná na autách. Nemali to napokon ani ďaleko, lebo fara je vedľa kostola. Stihli to urobiť „pri jednej špine“.
 

V takejto situácii a do takejto atmosféry prišla Makovienka  koncom septembra v roku 1996. Všetky moje postupy, ktoré som popisoval v predchádzajúcich dvoch článkoch, majú za cieľ dostať človeka v kríze do pohody, dobrej nálady, elánu a kľudnej mysle. Lenže to tam bol vtedy veľký problém! Deti boli nervózne, ja nahnevaný a obával som sa eskalácie tých pogromov. Ľudka s naším, vtedy dvanásť ročným synom sa báli. 

Mali sme viacero nových detí, ktoré boli tiež tesne po kríze, ešte v zlom stave a aj oni potrebovali, aby som sa o ne viacej staral. Namiesto toho som bránil deti pred „križiakmi“, aj keď som bol unavený z predchádzajúceho boja so sestričkami. Cítil som sa vysilený, rozčarovaný a znechutený.

Jediný človek z môjho okolia, pán farár Gáborík sa zachoval podľa svojho kresťanského presvedčenia a v praxi realizoval to, čo hlásal z kazateľnice. Bol však tiež unavený zo služby v piatich farnostiach, najviac z konania svojich ovečiek. Nakoniec prišla na pomoc pani Kopecká, rodáčka z taj dediny, ktorá viedla Katolícku jednotu Slovenska v Trnave. Mala dlhú debatu so svojimi rodákmi a po jej odchode sa situácia omnoho zlepšila a upokojila.

 Všetky tieto okolnosti zapríčinili to, že naša práca stagnovala, vyskytovali sa všelijaké problémy a neviem, čo mi vtedy dávalo silu a vôľu pokračovať. Raz som si dokonca vyhnal deti.  Možno tie naše vyplakané slzy, ktoré sme prelievali s deťmi pred tou farou, keď sa nechceli dať vyhnať, to pomohli zvládnuť.

 Napriek všetkému sa nám podarilo s Makovienkou zahnať jej obrovskú krízu. Celú dobu bola so mnou a Ľudkou v tej našej drevárni a tam sme preberali popri krízovaní jej životný príbeh.

Keď som sa narodila, mama mala 25 rokov. Vyrastala na vidieku, odkiaľ vo svojich 20 rokoch odišla do Bratislavy. Neskôr sa vydala za môjho vlastného otca. Už od začiatku ich manželstva si spolu nerozumeli, čo malo aj svoje následky. Začal mamu biť a inak jej fyzicky ubližovať. Mama sa rozhodla pre rozvod. Začal sa jej vyhrážať, že ju obleje kyselinou, keď to spraví. Pil a bol agresívny. Bála sa ho a chcela sa s ním rozviesť. Vtedy som mala tri roky.

Z tohto problému jej pomohol istý človek, ktorý sa neskôr stal mojím nevlastným otcom.   

Počas rozvodového konania sa mama nasťahovala k nemu do bytu. Bola dosť psychicky poznačená. Mojich rodičov definitívne rozviedli v roku 1986. Ja som bola prisúdená do opatery matky. Počas celej tejto doby boli medzi otcom a mamou neustále konflikty. Medzi mamou a otčimom bol už dlhšiu dobu citový vzťah. Začali spolu žiť. Najprv som mu hovorila ujo, ale po dlhšej dobe mi bolo vysvetlené, že je to môj nový tato. Pomaly som mu začala hovoriť oco, aj keď mi to spočiatku bolo proti srsti. Lenže  äbabka mi hovorila, aby som mu hovorila oco a neskôr aj mama. Bola som ešte malá a bolo mi to v podstate jedno, kto je môj otec.

Najprv bol na mňa dobrý, kupoval mi hračky, chodieval so mnou von. Podľa mňa to všetko bolo len preto, aby si získal mamu.

Do tejto doby so mnou neboli žiadne problémy.

Keď som začala chodiť do prvej triedy, mama bola znova tehotná. Musela som si začať utierať prach a vysávať. Vtedy začali prvé problémy. Chodil za mnou ako pes a prstom kontroloval, ako je utretý prach a ako je povysávané. Ak to nebolo dobre spravené, nakričal na mňa. Pomaly som sa ho začala báť. Mama mu nadávala, že prečo ma stále buzeruje, no on to komentoval tým, že mi chce len dobre.

Potom sa narodil môj nevlastný brat. Mala som ho a aj mám veľmi rada. Ale môj vzťah s otčimom sa podstatne zhoršil. Začal vo všetkom uprednostňovať môjho brata. Mama mi hovorila, že to sa mi len zdá a robí to len preto, lebo on je ešte malý. Ale môj brat vyrástol a stále bol on prednejší ako ja. V škole som vždy bola najlepšia žiačka, takže som po druhom ročníku prestúpila na jazykovú školu. Neboli so mnou žiadne problémy. Tie začali až neskôr, keď som na vysvedčenie doniesla domov dvojky. Otčim mi vynadal, že sa vôbec neučím a stále sa iba flákam po vonku.

Mala som najlepšiu kamarátku Marcelu. Chodievali sme spolu von, spolu sme sa učili, no proste veľa času sme trávili spolu. Jemu to evidentne liezlo na nervy, tak mi zakázal telefonáty, návštevy a mávala som často domáce väzenie, čo sa mne vôbec nepáčilo. Začala som neskoro chodiť zo školy, čo sa zase nepáčilo jemu, takže boli doma rozruchy. Tieto problémy sa neustále opakovali a nálada doma bola stále viac a viac dusná.

V siedmej triede som si našla svoju prvú veľkú lásku. Vtedy sa začali prvé väčšie problémy. Začala som chodiť do partie skínov, následkom toho boli moje neskoré príchody domov, prestala som chodiť na tréningy atletiky, na výtvarný krúžok. Začala som doma klamať a vymýšľať si dôvody , len aby som sa dostala von. S nimi mi bolo dobre, mala som pocit, že ma majú všetci radi, mala som tam svojho chlapca, nikto ma tam nebuzeroval, stále tam vládla dobrá atmosféra. Mne sa to veľmi páčilo. Bola som schopná urobiť čokoľvek, len aby som mohla byť s nimi. Následkom toho všetkého bolo aj zhoršenie môjho prospechu. Začala som dostávať trojky a často som chýbala v škole. Na konci siedmeho ročníka som dostala tri trojky. Moja absencia zostala bez odozvy, vždy som to šikovne zamaskovala, aby na to nik neprišiel. Doma boli stále hádky medzi mnou a otčimom. Hádali sme sa stále, veľa krát aj bez príčiny. Začala som dostávať bitku. Nenávideli sme sa. Jedného dňa mi bolo povedané, že ak budem mať horšie vysvedčenie ako šesť dvojok, tak nech si ho neželám. Dostala som strach.


Už vtedy som vedela, že vysvedčenie nebude podľa jeho predstáv. V deň vysvedčenia som neprišla domov. Zostala som vonku a rozmýšľala, čo budem robiť. Došla som k záveru, že doma sa neukážem ani keby čo bolo. Vonku všetci rozmýšľali, čo bude so mnou a kam pôjdem spať. No na nič rozumné sme neprišli. Dohodli sme sa tak, že ostanem spať jednu noc vo viadukte a potom uvidíme. Niektorí chalani tam zostali so mnou, aby sa mi niečo nestalo. V tú noc som prišla o to jediné, čo som mala. Bola som strašne naivná a všetko sa to tak rýchlo zomlelo, že som pomaly ani nevedela, ako sa to stalo. Bola som z toho znechutená.

Po dvoch dňoch ma mama vystopovala pomocou mojej bývalej najlepšej kamarátky. Telefonovala som s mamou a povedala mi, aby som sa ničoho nebála, že je všetko v poriadku. Ale museli sme ísť na políciu, pretože bolo po mne vyhlásené celoštátne pátranie. A pretože som bola maloletá (13), musela som ísť aj na gynekologickú prehliadku. Na polícii ma vypočúval otčimov kamarát. Mala som pred ním zábrany, povedať mu pravdu. A okrem toho otčim bol pri tom, keď ma vypočúvali. Pýtali sa prečo som to spravila. Povedala som, že som sa bála prísť domov. Pýtali sa, prečo som sa bála. K tomu som sa nevyjadrila. Ďalšia otázka znela, či som mala pohlavný styk. Povedala som, že nie. Už to chceli uzavrieť, ale otčim trval na tom, aby som išla na tú prehliadku. A tam to všetko prasklo. Na polícii mi povedali, teda mojej mame, že sa to musí udať.


Ja som nechcela, ale povedali mi, že musím, lebo oni to budú vyšetrovať a keď budem klamať, zatvoria mamu. Dostala som strach a povedala som aj to, čo som nemusela.

Vtedy sa môj vzťah s otčimom, už aj tak dosť porušený, zmenil na peklo. Celý zvyšok prázdnin som bola doma zamknutá. Odvtedy som nepočula od neho vysloviť moje meno, stále iba nadávky. Prestúpila som od septembra na základnú školu, kam som chodila prvé dva ročníky. Veľa mojich spolužiakov som už poznala z videnia z ulice, alebo so mnou už chodili do triedy . Do kolektívu som rýchlo zapadla. A začalo to všetko od znova. Bola som v novej partii, predtým som ich už zväčša poznala, ale nechodievala som s nimi von. Stretávali sme sa pod barákom. Tam som mala dovolené chodiť, lebo doma mali pocit, že ma tam majú pod dohľadom.

Čo dodať! Možno iba to, že niektorí ľudia by nemali mať deti. Tie bitky, čo spomína Makovienka boli naozaj drastické. Jej otčim bol výbušnej povahy a odchovaný bol ako pouličný bitkár. Takí sa vyznajú! Odsedel si nejakú dobu vo väzení za ublíženie na zdraví s následkom smrti. Neskoršie som sa musel s ním zoznámiť, lebo sa Makovienke vyhrážal. Po počiatočných  „oťukávačkách“ sme si dohodli prímerie.

Toto dievča je typický príklad tej teórie odborníkov, ktorí vidia príčinu drogovania detí v rozbitej rodine a zúfalstve detí. No musím poznamenať, že okrem Makovienky to vo veľa prípadoch neplatí. Aspoň čo sa týka toho zúfalstva.

Je to dlhý a smutný príbeh, no so šťastným koncom, lebo Makovienka našla svojho tatka vo mne a ja som veľmi hrdý, že mám takú dcérenku.

Dúfam, že v budúcom článku sa mi konečne podarí dokončiť popis tých udalostí zo života malej Makovienky.

Vladimír Schwandtner

Vaše meno (povinné)

Váš email (povinné)

Predmet

Vaša správa

Súhlasím s anonymným použitím tohoto textu

Prepáčte, ak ihneď neodpoviem



Vyhľadávanie na stránkach
Ulovte si svoju tému
Zaujímavé odkazy
Prihlásenie, registrácia
Aké máme počasie
Kalendár
Február 2019
P U S Š P S N
« Nov    
 123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728  
Kto je práve pripojený