PostHeaderIcon Makovienka 6

Ani pokračovanie príbehu Makovienky neoplýva pozitívnymi zážitkami. Život ju poriadne povláčil po bahne. Doma sa jej nedalo vydržať a vonku bolo príliš veľa nástrah pre také mláďa, akým vtedy bola ona. Dostávala hrozné bitky od svojho nevlastného „otca“. On to vtedy prezentoval ako vychovávanie. Zabudol však na to, že prevýchovu by potreboval hlavne on. Ani náhodou by nikto nemohol povedať, že by on mohol byť pre niekoho pozitívnym vzorom.

Domáce väzenia, surové bitky a stráženie nemali samozrejme nijaký pozitívny účinok. Matka sa pokúšala niekedy zasiahnuť, keď bola niektorá bitka príliš surová, no sama mala strach.
 
Doma bolo peklo, keď som prišla o päť minút neskoršie, dostala som bitku, keď som prišla presne, tiež som dostala, že čo provokujem, či nemôžem prísť aspoň o päť minút skôr. Aj keď som nič nespravila, vždy sa nejaký dôvod našiel, len aby sa na mne mohol vyzúriť. Poštval proti mne brata, jednoducho doma to bolo na nevydržanie. Stále som unikala von, vyhýbala som sa škole, ale prospech som mala dobrý. Na polroku osmičky som mala päť dvojok a dvojku zo správania za absencie. Doma z toho boli veľké ofuky.
 
Potom sa robili príjmačky na školu. Na jeden odbor ma nezobrali pre nedostatok miesta. Na druhom odbore som bola prijatá ako prvá. To ho na pár dní ukludnilo.
 
Stále som sa snažila dostať čo najčastejšie von. Často som mávala domáce väzenie. Bolo to väzenie od slova do písmena.
 
Keď som sa po dlhom čase dostala opäť von, natrafila som na Zdenku. So Zdenkou sme sa poznali už dlho. Robili sme spolu žúry, flákali sme sa spolu. Na jednom takomto žúre u Zdenky som sa predávkovala diazepamom. Nechodila som totiž do školy, tak si predvolali mamu. Už toho bolo veľa a otčim by ma už určite dorazil. Tak som prišla k záveru, že radšej skončím ten bezvýznamný život. Zavrela som sa do izby a vodkou som zapila 60 diazepamov. Lenže keď som v tej izbe zamdlela, decká ma tam našli a odniesli domov. Skončila som na Kramároch a potom mesiac na psychiatrii.
 
Keď som sa vrátila domov, bolo to ešte horšie. No a s touto Zdenkou, ako som už spomínala sme sa po dlhej dobe stretli. Zdenka medzitým začala fetovať. Pichala si heroín. Keď sme sa stretli, akurát som za niečo dostala bitku. Mala som strašné nervy, lebo viem, že som ju vtedy dostala opäť bezdôvodne. Otčim strašne pil a nedokázal sa ovládať. Tak som si to vždy odniesla ja. V tejto situácii som bola schopná urobiť hocičo, len aby som mala od neho pokoj. Vtedy mi Zdenka ponúkla heroín. Popísala mi účinky drogy, no zabudla mi povedať dôsledky. Keby mi ich aj vtedy povedala, bolo by mi to asi úplne jedno. Vtedy som si prvý krát pichla.
 
Začala som si pichať každý deň. Brala som z domu peniaze, popredávala som si veci, začala som kradnúť. S kým mi bolo momentálne najlepšie, alebo kto mal peniaze, s tým som fetovala. Išlo to so mnou dolu vodou. Doma nič nevedeli, len som stále potrebovala na niečo peniaze. Čo sa dialo doma mi bolo úplne jedno, lebo som to ani nevnímala. A presne tak mi to vyhovovalo. Tak sa postupne skončil školský rok a bolo vysvedčenie. Skončila som vyznamenaná.
 
Po prázdninách som nastúpila na strednú školu. Ale preto, že sme sa s otčimom nenávideli, musela som ísť na internát. Mama nevidela iné východisko, tak s tým súhlasila. Ďalší rok som strávila na internátoch.
 
Makovienka bola z Bratislavy a na strednú školu chodila v mieste bydliska. Napriek tomu musela bývať na internáte a nesmela chodiť domov ani cez víkend. Mama ju videla iba sem –tam, na chvíľu, keď si dohodli stretnutie, aj to sa dialo iba tajne, aby sa to nedozvedel matkin „partner“. Keď som si čítal tento jej výtvor, myslel som, že preháňa, no skutočnosť bola oveľa horšia ako napísala. Sám som sa o tom neraz presvedčil.
 
Pretože boli so mnou stále problémy, vyhodili ma najprv z jedného internátu a potom aj z druhého. Celú túto dobu som si pichala, takže som nemala čas chodiť ani do školy. Na konci školského roka som bola vylúčená pre neustálu absenciu. Vtedy sa mama dozvedela, že fetujem. Povedala jej to suseda. Mama prepadla panike a odviedla ma na Hraničnú. Akúkoľvek pomoc som odmietala a mame som povedala, že prestanem sama, keď budem chcieť. Ale problém bol v tom , že ja som už aj chcela, ale nešlo to. Na liečenie som ísť nechcela, lebo som bola presvedčená o tom, že je to absolútne neúčinné. Nepoznala som totiž nikoho, kto keď prišiel z liečenia, prestal fetovať.
 
Tieto pokusy o riešenie problému sa tiež odohrávali na internáte a ani v takej vážnej situácii Makovienka nemohla ísť domov.
 
Prišli prázdniny a ja som musela ísť k babke. Mama bola toho názoru, že tam prestanem. Omyl. Zobrala som si tam tovar a pokiaľ mi vydržal, tak som tam bola. Keď sa minul, odišla som do Bratislavy so zámienkou, že tam mám brigádu. Na brigádu som síce chodila, ale iba 4 dni. Zvyšok prázdnin som bola u kamarátky a fetovali sme. Peniaze sme získavali rôznymi podvodmi a krádežami. Nastala situácia, že ak ma nezoberú do žiadnej školy, tak pôjdem do ústavu. A to z toho dôvodu, že domov som sa vrátiť nemohla. Otčim to nedovolí a matka sa ho bojí. Ak by odišiel, mama stratí syna a vlastne by prišla o všetko.
 
Bola to zo strany matky účelová výhovorka. Ju jej partner nebil, aj keď pri ňom žila na povel, brával ju na dovolenky, kupoval jej honosné oblečenie a v ich byte fungovala ako opatrovateľka ich spoločného syna. Právomoci mala nulové, no ona po právomociach ani netúžila. Takto jej to vyhovovalo. Keď som jej oznámil, že má u nás dcéru, tiež trvalo pár dní než sme sa stretli. Od nástupu Makovienky na internát, až do jej príchodu ku nám, mama skoro vôbec nevedela, kde má dcéru a v akom je stave.  


Našťastie sa našla jedna škola, ktorá ma podmienečne prijala. Začala som chodiť na novú školu a nastúpila som na nový internát. Na túto školu chodí veľa feťákov, ktorých poznám. Takže som vo svojej kariére feťáčky stále pokračovala. V tejto dobe som sa rozišla so svojím chlapcom, na ktorom mi veľmi záležalo. Náš rozchod bol viacmenej kvôli heroínu. On totiž žiadne drogy nebral.
 
 
PIKI, jej chlapec, ktorý ju očaril, jej dal kopačky. Drogovala a to on nedokázal akceptovať. Dával jej rôzne šance, snažil sa jej pomáhať, no vždy to skrachovalo. Potom prišla posledná šanca a Makovienka prišla na rande nadrogovaná. Bol koniec!
 
Rozhodla som sa , že s heroínom skoncujem. Prvý pokus bol neúspešný, po 4 dňoch som utekala do Petržalky. Chcela som si zase pichnúť. Môj plán mi nevyšiel, ale prišla mi do cesty Zdenka. Ona bola v tom čase čistá. Rozprávala mi o Budmericiach. Dúfala som, že tam by sa mi to mohlo podariť.
 
Znovu sme u nás, v našej kôlni na fare v dedine D. Makovienka už nemá tie hrozné krízy, no je slabá, leží v mojej posteli, ja si robím „papierovačky“ a Ľudka s ostatnými deťmi varí a upratuje. Po obede pôjdu von, do lesa na prechádzku a my s Makovienkou budeme robiť plány, ako na tie jej galiby. Takto presne do najmenších detailov si viem všetko vybaviť v mysli.

Makovienka k nám prišla ako 16. dieťa, ak nepočítam naše vlastné. Stalo sa to 21.9.1996, keď som ju bol čakať v Častej pri autobusovej zastávke. Po dvoch mesiacoch sa stretla u nás so svojou kamoškou Zdenkou, ktorá jej to prvýkrát pichla. Zdenka po sedemmesačnom pobyte u nás a trojmesačnom doma znova začala drogovať. Teda dvakrát si pichla a už som to vedel.

Postupne prichádzali a odchádzali deti, odišla aj Zdenka, ktorá je už desať rokov v poriadku, no Makovienka zostávala stále u nás. Strávila u nás 1774 dní a 31.7.2001 odišla do Bratislavy, kde je dodnes. Už dva roky nás chodí navštevovať so svojim chlapcom, ktorý ju nekonečne ľúbi. Už uvažujú aj o svadbe, spoločnom byte, spoločnom živote a o spoločných deťoch.

Keby som mal opísať všetky okolnosti premeny Makovienky do jej dnešnej nádhernej podoby, tak by som na to potreboval niekoľko kníh. Opíšem preto iba jednu udalosť, na ktorú nedokážem zabudnúť do smrti.

Po roku u nás nastúpila Makovienka do svojej pôvodnej školy. Pani riaditeľka najprv nechcela ani počuť jej meno. Bála sa a ja som sa jej ani nečudoval. Vysvetlil som jej, že Makovienka je odteraz už moja dcéra, ľúbim ju nekonečnou otcovskou láskou a nikdy by som ju nepustil do ničoho, o čom by som nebol presvedčený, že zvládne. Žiadna škola mi nestojí za to, aby som prišiel o dcéru. Makovienka je však po všetkých stránkach pripravená. Má aj dobrých a starostlivých rodičov, ktorí jej predtým chýbali. Pani riaditeľka privolila. Strach sme však mali obaja.

Makovienka sa stala pýchou školy. Dobre sa učila a aj správala. Neboli žiadne problémy, ja som veľmi úzko spolupracoval s tou školou a pomáhal som im riešiť problémy s drogami na škole, ak sa vyskytli.

Prešli zhruba dva roky, čo Makovienka nastúpila znova do školy. Raz som bol s niekoľkými deťmi v Pezinku, nakupovať nejaký materiál. V obchode mi zazvonil mobil. Bola to pani riaditeľka. Hystericky vrešťala do telefónu dokola to isté, že Makovienka umiera.

Zdrapil som decká za goliere, nahádzal do „Žiguláka“ a na plný plyn som letel do Bratislavy. Ignoroval som všetky dopravné predpisy a na Bajkalskej pri autobusovej stanici som asi dvesto metrov prebehol cez park, aby som sa vyhol kolóne.

V škole som našiel Makovienku ležať na dvoch spojených laviciach v triede. Bola bledá, dezorientovaná a po kútoch okolo nej stáli spolužiačky s vystrašenými pohľadmi. Práve odtiaľ odišla záchranka. Už dýchala a vraj bola stabilizovaná. Riaditeľka trvala na tom, aby ju zobrali do nemocnice, no vraj sa nebudú zaťažovať s každou skurvenou feťáčkou.

Do tej školy prišla nová žiačka, ktorá brala drogy a ja blbec som to nezistil. Bol som tam často a mal som o týchto veciach dobrý prehľad. No to som si iba ja tak myslel.

Makovienka tú babu hneď odhalila. Spriatelili sa a ona neodolala. Dala si s ňou na záchode jednu dávku. Po troch rokoch abstinencie si telo už odvyklo a v takom prípade stačí iba troška na predávkovanie. Z toho záchodu prešla ešte do triedy a skolabovala. Všetci iba stáli a vrešťali. Aj učiteľky. Viem to pochopiť, mne by sa to síce nestalo, no to je niečo iné. Našťastie išla náhodou okolo ich školská zubárka. Dodnes som jej vďačný a navždy budem, že si chcela skrátiť cestu cez chodbu, kde sa to odohralo.

Pani riaditeľka sa nezmohla na slovo, len sa celá triasla. Neskoršie, po pár dňoch, mi u nej v kancelárii povedala s vážnou tvárou, že s učiteľovaním končí. Drogy sa budú dostávať do škôl stále a ona už nikdy nechce zažiť takú situáciu. Našťastie som jej to neskoršie vyhovoril.

Naložil som Makovienku do auta a viezol som si ju domov. Po ceste sa mi začala dusiť a ja som ju pri krajnici v narýchlo zaparkovanom aute preberal k životu. Než sme prišli do Budmeríc, ešte sa to raz zopakovalo. Doma som si ju uložil ku mne na gauč v pracovni a musel som ju preberať ešte raz k životu. No potom už bolo dobre a niekoľko hodín sa tie záchvaty neopakovali. Preniesol som Makovienku na svoju posteľ vedľa Ľudky. Potreboval som si na chvíľu oddýchnuť od tej hrôzy.

Bolo už po „večierke“, keď som sa prebral. Išiel som si ľahnúť na svoju posteľ k Ľudke. Potichu som otvoril dvere a uvidel som, ako Makovienka spí vedľa Ľudky, vzájomne v objatí. Spokojne obidve oddychovali, tak som sa presunul do pivnice, do mojej pracovne. Ustlal som si na gauči.

Už som asi zaspával, no zrazu som zbadal ležať Makovienku na tých školských laviciach, uvidel som tie spolužiačky chrbtami nacapené na stene, s vypleštenými očami a riaditeľku, ako mi hovorí že Makovienka umiera. Vystrelilo ma z postele a chytil ma hrozný záchvat plaču. Celý som bol roztrasený, ešte horšie, ako tá riaditeľka.

Sedel som na dvore, fajčil som a pozeral na hviezdy. Už ma ten záchvat plaču prešiel, len občas sa mi tlačili slzy do očí. Neviem, ako dlho som sedel v záhradnom kresle, možno som tam aj občas zdriemol, no až ranný chlad ma vyhnal na môj gauč do pracovne.

Po niekoľkých rokoch sme na stužkovej s pani riaditeľkou preberali tento prípad. Odvtedy sa tam nič podobné nestalo, riaditeľka je vo svojej funkcii stále a dúfam, že ešte dlho bude. Makovienke som povedal, nech na stužkovú pozve aj svoju mamu. Prišla, no veľmi dobre sa tam necítila. Asi po dvoch hodinách odišla. Partnerom Makovienky na stužkovej bol PIKY. Už ho neľúbila, no priatelili sa. Rozprával mi, ako ho nechce za frajera. Možno si iba potrebovala niečo dokazovať, keď si ho pozvala na stužkovú. Myslím, že to tak bolo správne, lebo obnovovať staré vzťahy nie je správne. Sú veľmi pošpinené drogami, a to nejde umyť!

Vladimír Schwandtner

Vaše meno (povinné)

Váš email (povinné)

Predmet

Vaša správa

Súhlasím s anonymným použitím tohoto textu

Prepáčte, ak ihneď neodpoviem

 

Vyhľadávanie na stránkach
Ulovte si svoju tému
Zaujímavé odkazy
Prihlásenie, registrácia
Aké máme počasie
Kalendár
Február 2019
P U S Š P S N
« Nov    
 123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728  
Kto je práve pripojený