Moje stretnutie s marihuanou v STV

Včera sme s chlapcami robili moje ARO – „prepadový stíhač“, či „hĺbkový bombardér“ ako ho s láskou volám. Je to teda, vlastne tridsať ročný rumunský terénny stroj s pohonom na všetky štyri kolesá, na ktorý som veľmi hrdý. Máme totiž veľa spoločného. Aj on je už vo veku dedka, stále sa na ňom niečo pokazí, nesmie sa príliš naháňať a veľa žerie. No má aj svoje dobré stránky. Napríklad to, že sa všade dostane, aj keď pomaly, a všetci si ho obľúbia, keď sa s ním bližšie zoznámia.
Keď už tento deduško automobil dostal všetko, po čom túžil, tak sme dnes my, dvaja páni v najlepších rokoch, spolu vyrazili, na naše pomery na dlhšiu trasu, do Bratislavy. Poobede o tretej som mal byť v STV. Podľa zmluvy, ktorú som tam podpísal za protihodnotu dvoch tisícok, som tam mal vyprodukovať umelecký výkon.

PRE A PROTI. Tak sa volá relácia, že vraj diskusná, kde som mal účinkovať. Ľudka, moja žena, mi bez možnosti protestu nachystala oblečenie podľa jej predstáv, nech tam nevyzerám ako „obesenec“ a nezabudla mi ako vždy dať aj potrebné inštrukcie. Vždy to robí, keď idem niekde do vysielania, či na besedu. Napríklad keď som šiel Pod lampu, tak mi prikázala, nech poviem tomu Hríbovi, aby si stále nestrkal tie prsty do huby, lebo mu nič nerozumie. Hneď po príchode som mu to aj tlmočil a vyvolal som všeobecnú veselosť. Išli sa tam popučiť.

Dnes sa Ľudka obmedzila iba na všeobecné pokyny, teda, aby som si nevyťahoval nohavice až nad kolená, ako obyčajne a nech tam netrepem somariny, lebo to je taká relácia, ako ušitá na tie moje „blbosti“. Ona ma vraj dobre pozná, vie, čoho som schopný, tak nech tam nerobím „ostudu“. Moja zlatá, čo by som si ja počal bez týchto jej inštrukcií….
Vedel som iba to, že téma má byť o legalizácii marihuany. Vôbec som však nevedel ako to bude prebiehať, s kým tam budem, či ako dlho to bude trvať. Prišiel som asi o pol hodiny skorej, lebo pri tom mojom „prepadovom stíhači“ človek nikdy nevie…
Po krátkej dobe sa mi prihovorila jedna z tvorkýň relácie. Pozdravili sme sa a oboznámila ma s podrobnosťami. Stále si ma obzerala a už som začínal mať dojem, že Ľudka niečo prehliadla. Asi som mal ten pocit oprávnene, lebo ma odvliekla do „maskérne“. Nič nepomáhali moje protesty, že mne už nebude nič platná ani plastika. Mali tam na mňa nachystanú takú tenkú blondínu a tá ma poriadne zapudrovala. Neviem, čo si od toho sľubovala, no ja som po pár kýchnutiach na sebe žiadnu pozitívnu zmenu nepostrehol. O tento zbytočný zákrok sa pokúšali aj v prípade pána MUDr. Okrúhlicu – riaditeľa Centra pre liečbu drogových závislostí v Bratislave na Hraničnej. Tiež to bohvie ako nedopadlo. Pán doktor Okrúhlica – môj úhlavný kamarát, s ktorým máme rozdielne názory v profesionálnej oblasti, mal byť mojim spolupáchateľom na strane PROTI.
Vždy ma na ňom zaujalo to, že má jednu funkciu, ktorej názov ma fascinoval. Je hlavný odborník na drogy MZSR. V súvislosti s tým som sa vždy chcel spýtať, na dve veci. Či by neakceptoval, že najlepší odborníci na drogy sú narkomani, ako to presadzujem ja. Druhá moja otázka by bola, či tí ostatní odborníci, pod tým hlavným, by mohli byť pohlavní, keď on je hlavný. Nikdy som však nenašiel odvahu, aby som sa na to spýtal. Nakoniec som radšej zostal v nevedomosti. Tak sme ako spojenci odchádzali po chodbe STV do jamy levovej – do štúdia č.3.
Naši oponenti boli v presile, lebo boli traja. Ako prvý šiel s kožou na trh pred kamery Daniel Húlka. Nech mi láskavo odpustí prznenie jeho mena, no nemám tu k dispozícii ten krúžok na písmeno „u“. Viem, že preto neskolabuje, lebo som zistil, že je to príjemný človek a veľmi tolerantný. Možno aj preto, lebo fajčí tú marišu a ona má také mierumilovné účinky. Skrátka, je také dieťa kvetov a takým nezáleží na nejakých krúžkoch.
Druhá z našich súperov bola veľmi dobre stavaná slečna, či mladá pani, no pri mojom veku a vzdelaní som si nezapamätal ako sa volá. Táto informácia však bola pre mňa iba taká okrajovo nepodstatná. Omnoho zaujímavejšie sa mi zdali jej exteriéry a hlavne okuliare. Veľmi sa mi na ženách páčia okuliare, aj keby mali mať 16 dioptrií. Najprv som aj dúfal, že ju pošlú ku mne, no nakoniec ju pridelili Danymu. Po chvíli som prestal banovať, lebo stále rozprávala o nejakých medzinárodných štatistikách a pán hlavný odborník, môj „komplic“ ju v tej debate stále presviedčal o opačných údajoch v tých štatistikách. Potom si začali rozprávať, kde kto z nich pred týždňom bol a akej sa zúčastnil prestížnej konferencie. Moderátorke sa pri opakovaných pokusoch o nadýchnutie a skoku do reči vzdúvala hruď v impozantnom výstrihu. Nakoniec sa jej šikovným manévrom podarilo dostať sa k slovu a jednoducho ich zrušila.
Daniel H. (ďalej iba DH, aby som sa vyhol tej potvorskej guličke) sa snažil všetkých presvedčiť o tom, ako je rozumné likvidovať si mozgové závity marišou a nie alkoholom. Viackrát ma vyzval, nech poviem, že alkohol je horší. Celé som to uzavrel vetou, že „ čo je komu milé, aj napoly hnilé“. Dúfam, že som dobre povedal, no nie?
Tak skončila relácia, ktorá sa mala začať vysielať až od budúceho roka. Pani Vadkerti, u ktorej som tiež bol v jednej z prvých relácií, už stráca dych a toto by mala byť pravdepodobne náhrada.
Odfotil som si D.H. a on mi napísal pozdrav pre deti. Ukázal som to doma Ľudke, aby mi verila, že som tam naozaj bol. Teraz sa už len spolieham na to, že som tam nič hrozné „netrázgal“, čo by Ľudku rozzúrilo.
Dokonca ani nohavice som si počas toho umeleckého výkonu nevyhŕňal, lebo sme tam celý čas stáli . Bola to moja prvá relácia na „stojáka“, lebo tam mali navlas také isté stoly, ako v Šenkviciach v staničnom bufete. Že by to dovliekli do STV-čky odtiaľ? Spomínam si, že nedávno v Šenkviciach robili nové priecestie a závory. Možno modernizovali aj bufet. Teraz, keď sa v STV šetrí a dávajú tam koncesionárom miliónové pokuty, tak sa mi to zdá byť celkom logická dedukcia. Zajtra odbehnem do Šenkvíc, pozrieť na ten bufet a potom vám napíšem.

Vladimír Schwandtner
[contact-form 2 „formulár2“]