Pohľad za oponu

Pre tých, čo to nezažili, je treba priblížiť východiskovú situáciu v rodinách s drogovo závislými deťmi. Ako sú na tom deti pri príchode ku nám? Celý ich život vo všetkých jeho oblastiach je v krachu. V takej situácii sa človek nemá šancu dostať do dobrého psychického stavu, lebo jeho problémy sú také veľké, že zdanlivo nemajú riešenie. Ak si k tomu primyslíme ešte fakt, že napriek láske k týmto deťom aj rodičia už neveria vo vyriešenie a nápravu, tak je to situácia na zaplakanie. Rodičia si nevedia vysvetliť konanie ani pohnútky ich detí. Obviňujú sa navzájom z výchovných chýb a nedokážu, aj napriek svojim životným skúsenostiam a niekedy i vzdelaniu, tento problém riešiť v rámci rodiny. Každému je dúfam jasná tragickosť takejto situácie. Dieťa im zomiera pred očami a oni sa môžu iba bezmocne prizerať. Všetci potrebujú novú nádej, pre nich akceptovateľnú. Hlavné však je, aby sa presvedčili o pozitívne vyriešených podobných, či ešte horších prípadoch.
Pozitívne vyriešených prípadov máme neúrekom, no vždy im poviem i o tých neúspešných. Závislosť je veľmi dobrá choroba, lebo kto chce, tak ten sa jej veľmi ľahko zbaví. Problém je v tom, že nikto nechce. Teda na začiatku. Zdá sa mu to veľmi ťažké, dlho to trvá a výsledky sú v nedohľadne.

Najdôležitejší princíp pri riešení problémov s drogami (ale platí to aj u iných detí a nielen detí) je začať dosahovať viditeľné výsledky v extrémne krátkom čase. Pane Bože daj, ale hneď! Ešte dôležitejšie je však presvedčiť zlomeného človeka, ktorý má navyše práve bolestivý absťák, že to je vôbec možné. Pekne sa im počúvajú moje reči, no či to aj naozaj dokážem spraviť!?
Vtedy vyhlásim, že z momentálnej hroznej situácie dokážem najneskôr za dve hodiny človeka nielen dostať, no bude sa navyše úplne bezstarostne smiať a nebude mu nič. Za skúšku nič nedajú a ak to nebude tak, môžu kľudne odísť a všade rozprávať, že Vlado Schwandtner je tlčhuba.

Možno sa to zdá byť veľmi odvážne a riskantné tvrdenie, no naozaj to dokážem. Dokonca to nie je žiadne umenie. Klasika! Špeciálny kúpeľ, masáž, akupunktúra. Po dvoch hodinách a niekedy i oveľa skôr je ten ubolený človek pri mojom počítači už v poriadku a schuti sa rehoce na „perlách“ z adresára SOMARINY, kde mám rôzne smiešnosti, videá, animácie a iné blbosti, ktoré by rozosmiali aj pohrebný sprievod. Niektoré sme robili my, niektoré som stiahol z internetu, no hlavne mi ich posielajú všetci kamaráti a budem za ne vďačný aj hocikomu z Vás.
To, čo sa zdalo nemožné pred dvoma hodinami, je zrazu realitou a nikto nebude o mne šíriť reči, že som tlčhuba.

Týmto ľuďom najviac pasuje, že s nimi rozprávam ich rečou. Poznám dokonale feťácku hantýrku, poznám miesta kde si chodia kupovať, tiež poznám niektorých ich kamarátov a kde boli na liečeniach. Ktorá baba už začala šľapať, ktorých dílerov chytili, ktorých zase hneď prepustili… Nikto by neveril, aký zázrak dokážu urobiť napríklad nadávky a vulgarizmy. To už s hrmotom padajú i posledné bariéry a rozprávajú sa vlastne dvaja lumpi – mladý feťák a starý opilec.

Získal som plnú dôveru a naraz sa karta obráti. Už nepresvedčujem ja, aby som mohol pomáhať, ale presvedčujú oni mňa. A ja robím drahoty. Ukážem im naše vzdelávacie plány,  hotové produkty, referencie a začnem naoko pochybovať, či by to ten dotyčný vlastne chcel, či zvládol. Presvedčujú ma odušu. Každý by chcel byť macher do počítačov. Niektorých osloví samotná schopnosť počítače skladať a opravovať, či navrhovaťich architektúru, niektorí sú vo vytržení z grafiky, fotografie, videa, či multimédií. Už sa vidia, ako ich všetci obdivujú, ako budú na nich rodičia hrdí a nebudú musieť chodiť po kanáloch a hanbiť sa za svoje hriechy. Možno to dopadne ako s Ivanom, či Romanom a budú mať počítačové firmy. Významní ľudia im budú ďakovať v priaznivých referenciách a vedecké pracoviská ich budú prosiť o pomoc, tak ako to u nás aj naozaj prebieha. Splní sa to, čo je v Biblii, že tí, čo boli ponižovaní, budú povýšení. No treba tej Biblii trocha pomôcť.
Vtedy sa zmení ten strašiak liečenia v najväčšie lákadlo. Pravdepodobne prežijú najkrajšie obdobie svojho doterajšieho spackaného života. Vtedy sa už aj rodičia zmenia a tiež do stanú elán. Je cesta ako všetko dobehnúť a dokonca predbehnúť ostatných. Ak by ešte aj pretrvávali nejaké bolesti, už sú zrazu úplne nepodstatné. Odhrnul som im oponu, za ktorou uvideli to, čo vidieť potrebovali!
Môj cieľ je, aby začala platiť tá veta, ktorú som používal v mojich prvých článkoch.

Ďakujem Ti pane Bože, že si ma doviedol k drogám, lebo už nemusím prežiť fádny život blbečka.Paradoxne drogy spôsobili, že sa museli zastaviť, všetko prehodnotiť a dostať sa na vyššiu úroveň. Len tak dokážu prežiť.
Vladimír Schwandtner
[contact-form 2 „formulár2“]