Posledná veta

Bolo to pred pár rokmi. V ten deň som sa zastavil na fare, lebo s našim farárkom – Tajomným mužom z iného sveta sme mali naše životy veľmi úzko prepojené a často sme sa vzájomne navštevovali. Mal nejakú neodkladnú prácu, tak som čakal vonku pred farou, než bude mať na mňa čas. Bolo krásne, tak som bol vlastne aj rád, že mám chvíľu pre seba a nemusím si to ani veľmi vyčítať. Bol som tam predsa služobne a deti boli s Ľudkou – mojou ženou – doma.
Po chvíli z fary vyšlo dievča, mohla mať nejakých dvadsať rokov. Na prvý pohľad bolo na jej tvári vidieť že, „trpí mentálnou poruchou“. Bola „ postihnutá“. Chuderka!
Pozdravila okamžite ako ma uvidela. Ja som k môjmu pozdravu hneď pridal aj pár zdvorilostných viet. Prisadla si teda na farské schody ku mne a začali sme bez dlhých ceremónií srdečnú debatu. Rozprávala hlavne ona. Že je u pána farárka na návšteve, volá sa Evička, že mama išla do obchodu, že má nové sandále, že sa má dobre…..
Prerušil nás miestny rozhlas. Vždy mi liezol na nervy, lebo každú chvíľu hučí na plné pecky, až zalieha v ušiach, jednotlivé „tlampače“ sú rozostavené tak, že zvuk sa prelína, skreslenie je neskutočné, tak človek, ktorý chce aj rozumieť oznamu, musí poriadne natŕčať ušiská. Najprv začala hrať „hudba“ – Krásne dievča z Budmeríc – asi jediná pesnička čo tam vlastnia, a potom začala Ivona z obecného úradu čítať správu pre občanov. Než začne samotné vysielanie ešte pred hudobným hitom, tak sa rozhlas ozve známym brumom päťdesiatich hertzov a tento zvuk rozdráždi všetkých psov v dedine. Tí potom zavýjajú ako besní počas celého vysielania.
Keď sa ozval ten prvý zvuk, čo tak dráždi psov, Evička momentálne ukončila prílev informácií, bleskovo sa postavila a maximálne zbystrila pozornosť. Ivona nám všetkým oznamovala, že v sobotu poľovníci zorganizujú majáles, že do tanca bude hrať dychovka Vištučanka a o občerstvenie je postarané. Na Evičku tieto informácie pôsobili priam elektrizujúco. Po každej vete sa začala nesmierne tešiť, tlieskala bucľatými rukami a svojou trochu ťažkopádnou výslovnosťou opakovala za stáleho poskakovania a tlieskania konce všetkých viet.

Potom nasledovala znova „hudba“ a ja som chcel nadviazať s Evičkou dialóg. Chcel som sa opýtať, či ju mama pustí na tancovačku, keď sa tak strašne teší už pri čítaní tej správy. Začala mi odpovedať, no nedokončila. Ivona sa znova ozvala a vyhrážala sa, že bude tú správu opakovať. Evička reagovala znovu tak isto, ako prvýkrát. Znova poskakovala ako kozľa, tlieskala a opakovala s nadšením konce viet. Tak nadšene, akoby to počula prvýkrát v živote. Som si istý, že keby bola Ivona vytrvalejšia a zopakovala to znovu, tak Evička by bola znova v extáze.

S Evičkou sme ten rozhovor dokončili, teraz už za prítomnosti farárka, keď bolo jasné, že vysielanie skončilo a nové radostné správy už neprídu. Bolo počuť prasknutie a zmĺkol i zvuk tej nevyfiltorvanej striedavej zložky, čo tak dráždi budmerických psov.

Potom sme sa vo farskej knižnici ešte dlho rozprávali s farárkom o šťastnej Evičke, ktorá sa dokáže tešiť z nových sandálkov, ktoré jej mama kúpila na trhu od Vietnamcov za 130 SK. Feťák Maťo, ktorý bol u nás mal od malička všetko! Nebol by si obul na nohy nič, čo by nemalo originálnu značku Adidas, či Nike. Tiež sa tešil, keď mu rodičia kúpili tenisky za päťtisíc, no tešil sa iba dve hodiny. Vežu za dvadsať „litrov“ po týždni rozobral a už nezložil, tak chcel novú. Keď už mu rodičia pokupovali všetko, tak už sa nemal z čoho tešiť a radosť neprichádzala. Tak si dal heroín!
Dostal všetko, napriek tomu, že nebol schopný vydržať v žiadnej škole a rodičia mu vždy „museli“ vybaviť novú, až sa zásoby škôl minuli a už nebola žiadna náhradná na vybavenie. Rodičom sa minuli riešenia a ja som si šiel pre Maťka k nim do Bratislavy. Otca i mamu som poznal od mlada, tak som sa nechal prehovoriť. Ten jeho tatko plakal do telefónu, prosil ma nech prídem ku nim, lebo oni sa šestnásťročného Maťka boja. Každý z rodičov bol zamknutý v jednej izbe, obaja sa triasli a plakali.
Maťo robil „bojové rozdelenia“.
Na normálne argumenty nereagoval. Nadával aj mne, tak som ho musel oboznámiť so zákonmi gravitácie a až potom sme sa dohodli.
V predchádzajúcom článku som na záver napísal jednu vetu, ktorá sa zdala byť mojim čitateľom nezrozumiteľná.
Ďakujem Ti pane Bože, že si ma doviedol ku drogám, lebo už nemusím prežiť fádny život blbečka.
Táto veta je hlavne o mne. Neviem, prečo som sa dal na pijatiku, prečo mi nestačilo k šťastnému životu to, čo mojim piatim súrodencom. Asi to bolo veľmi prízemné, čo mi ten môj život ponúkol, možno som si myslel, že to môže stačiť mojim súrodencom, či Evičke, čo rada počúvala miestny rozhlas…
Povýšil som sa nad nich a zostal som dokonale ponížený. Moja droga ( buď jej za to vďaka), ma prinútila rozpoznať, čo je dôležité a čo mi je na nič. Musel som veľmi zoskromnieť, aby som pochopil, že tá Evička je vlastne šťastnejšia a múdrejšia ako ja, že mi našimi rozhovormi dokázala „namerať rozumu“ a naučiť sa učiť aj od ľudí, ktorí sú tými „normálnymi“ nazývaní rôznymi označeniami. Prečo „postihnutí“, prečo „mentálna porucha“ alebo „invalidní“ a podobné nadávky. Sú iba iní, veľmi často lepší ako my, čo si o sebe namýšľame, že sme tí normálni. Teraz, keď som prestal mať „veľké oči“, naháňať sa po úspechu, uznaní, výnimočnosti, tak sa mi to samé od seba dostavuje. Lenže to všetko už stratilo pre mňa cenu a dokonca mi to prekáža.
V článku Laca Zachara som objavil v diskusii postoj jedného chlapca, čo sa nazval „zas neskoro“. Tvrdí, že vie recept na odstránenie drog. Jednou vetou povedal viacej, ako ja všetkými článkami.
Ukáž, že tvoj život je lepší!
Potom naozaj netreba drogy. Niekedy ich však potrebujeme na to, aby sme videli ten rozdiel a pochopili. Tak ako ja.
Cez víkend prišla Monika, ktorá to za ten rok u nás tiež pochopila a priviedla si so sebou aj svoje dve sestry. Ako krásne je teraz u nás!
Vladimír Schwandtner
[contact-form 2 „formulár2“]