Prečo začne mysliaci človek onanovať

Ten, kto písal náš program, vtedy keď sa rozhodol, že nami – ľuďmi osídli túto planétu, si najskôr všetko odskúšal na rastlinách a zvieratách. Najprv to boli iba „jednoduché“ programy napísané pre prvé biologické stroje – rastliny. Aj tie boli iba v základnej konfigurácii s možnosťou rôznych mutácií v budúcich generáciách, lebo sa jednalo a jedná o ich dlhodobé prežívanie a prispôsobovanie sa zmenám podmienok, v ktorých majú existovať. Na stavbu ich tela a jednotlivých orgánov sa na zemi nachádza množstvo stavebného materiálu. Minerály, prvky a zlúčeniny, ktoré sa rozpustia v zázračnom univerzálnom rozpúšťadle – vode. Tak vznikla tá pra-polievka, ktorá dodnes živí všetky rastliny a buduje ich telá. Z tej istej polievky a z toho istého stavebného materiálu vznikli sladké plody jahôd, obrovské telá sekvojí i jedovaté plody durmanu. Toto platí i o zvieratách, ľuďoch a vlastne o všetkom živom, schopnom rásť, deliť svoje bunky, či existovať len v jedinej bunke. Počas života takéhoto biologického stroja sa rôznymi metódami dostane k svojmu dielu žitia potomstvo jednotlivých druhov, ktoré je vždy a v každom jednotlivom prípade jedinečné. Nie vždy lepšie, či dokonalejšie, no dostane šancu presadiť sa, prežiť. Ak to nezvládne, tak zanikne.
Neustále hľadanie nových foriem života, prispôsobovanie toho základného programu novým podmienkam, snaha o zdokonaľovanie, vznik  nových foriem, to je život vo svojich nekonečných podobách. O baktériach, spórach, lišajníkoch, či hubách si dovoľujeme rozprávať, ako o primitívnych formách života, no naša namyslenosť spľasne pri konfrontácii s nepriaznivými podmienkami. Primitívne prežije a koruna ľudstva – človek zahynie.
Ak sa na seba pozrieme ako na jednu z foriem života, tak tento pohľad do zrkadla prírody nie je veľmi lichotivý. Nie sme veľmi dobre pripravení na život a nepriaznivé podmienky. Nie sme mocní ako levy, ani rýchli ako gepardi, otrlí ako spóry, nedokážeme prespať zimu ako medvede…..
Predsa máme niečo, čo nám pomáha dostať sa na piedestál. Máme rozum. Veľmi sme na túto našu mocnú zbraň hrdí a práve náš rozum nás odlišuje od tých, podľa nás nižších kolegov na tejto zemi – od ostatných biologických strojov.
Rozum je mocná zbraň, ale iba vtedy, ak ho využívame správne. A tu je náš najväčší problém. Čím viac túto našu exkluzívnu výsadu uplatňujeme vo svojom živote, tým sme na tom horšie. Od samého začiatku ľudských dejín sme rozum používali proti vlastnej ľudskej rase. Začali sme si vyrábať zbrane na vzájomné zabíjanie a na tento účel boli vždy využívané najlepšie mozgy ľudstva. V prestávkach medzi zabíjaním sme vymýšľali rôzne iné zariadenia na uľahčenie a spríjemnenie života, no vždy sme nakoniec prišli na to, že sme si uplietli na seba bič. Máme elektrinu, autá, komunikačné prostriedky, domáce spotrebiče, no máme i neriešiteľný problém – prežiť bez nich. Naša civilizácia sa stala takou zraniteľnou, že pri výpadku elektriny sme na tom horšie ako voľakedy v jaskyni. Aby sme sa cítili dobre, potrebujeme stále viac a viac všetkého. Keď to dosiahneme a považujeme za samozrejmé, objavia sa nové produkty nášho myslenia a zrazu sme presvedčení, že bez nich nedokážeme žiť.
Náš život je neustále naháňanie sa za pocitmi. Ak sa máme rozhodnúť medzi racionálnym a emocionálnym, vždy sa rameno váh prikloní na stranu pocitov. Hlad po nich nás dokonca dovedie k tomu, že sa odvážime zasahovať umelými prostriedkami do centra nášho mozgu, len aby sme sa dostali k našim rozkošiam.
V tom našom základnom programe sa počítalo s príjemnými pocitmi, ako s hnacím motorom vývoja. Pri každej našej činnosti, ktorá pomôže zachovať naše bytie, alebo smerovať k vzniku nového života, sme za námahu mali určené nejaké množstvo rozkoší. To nás má nútiť „pracovať v potu tváre a dorábať chlieb každodenný“. Odmenou nám bude krásny pocit sýtosti, vďačnosť našej samičky a našich mláďat za to, že môžu s nami prežiť. Čím väčšia zásluha, tým väčšia odmena – rozkoš, dobrý pocit. Najväčšia priorita pre prírodu je vznik nového a pravdepodobne dokonalejšieho života – nášho mláďatka. Za takúto bohumilú činnosť je najväčšia odmena – orgazmus, teda rozkoš, za ktorú Bill Clinton vymení i svoju vedúcu pozíciu prezidenta najmocnejšej krajiny. Touto rozkošou budú vždy na nás útočiť médiá, lebo ona vždy zaberie. Bude sa nám páčiť bulvár, pohľad na nahé telo, na cudzí orgazmus….
Potiaľto je to ešte kóšer a pre väčšinu nás – biologických strojov aj normálne a ľudské.
Príroda a ten autor nášho základného programu nás núti rozmýšľať nad novými spôsobmi ako si privodiť rozkoše, lebo ľudstvo bude po nich stále hladné. Vtedy nastal čas na novú dimenziu rozkoší, ktoré sú omnoho silnejšie, ako tie obyčajné ľudské, ktoré majú byť odmenou za naše snaženie sa o dokonalosť. Tie nové z druhej dimenzie sú omnoho silnejšie a nemusí sa pre ne pracne orať, vymýšľať, zdokonaľovať sa.
Človek by mal podľa toho, mnou tak sprofanovaného základného programu, byť šťastný a spokojný z prirodzených vecí, zo svojej rodiny, práce, výsledkov svojho umu.
Cesta ľahšieho odporu sú drogy – látky, ktoré spôsobujú maximálne rozkoše a nejaký orgazmus je proti nim len slabý odvar. Sú však umelé a iba dočasné. Môj výraz pre tento stav je „DUŠEVNÉ ONANOVANIE“. Je síce príjemné, no nič pozitívne z neho nemôže vzniknúť. Pri takomto druhu orgazmu nie je ani najmenšia nádej, že by sa narodilo niečo nové a dokonalejšie. Navyše spôsobuje to, že o normálny orgazmus už nie je záujem, Je jednoducho príliš slabý, než aby sa niekto chcel k nemu vrátiť. Nikomu sa nechce orať, loviť mamutov, či vymýšľať nové vynálezy pre ľudstvo, lebo odmena za takú ťažkú prácu je malá. Načo sa namáhať, keď si stačí streknúť do žily trochu heroínu a vzápätí sa ocitneme v siedmom nebi? Alebo si šňupneme jednu čiarku a zo zakomplexovaného chudáka je v okamihu rambo, najsilnejší a najúspešnejší.
Tieto zázračné koncentráty šťastia sú rôzne. Ako ich rozdeľujem ja, čo spôsobujú a ako sa dá pred nimi a proti nim brániť, by som chcel napísať neskoršie.
Vladimír Schwandtner
[contact-form 2 „formulár2“]