Príbeh Danky narkomanky

Všetko mi musí dávať zmysel. Niekedy veci vyzerajú tak, že žiadny zmysel nemajú a potom sa pýtame PREČO !? Keď som si nevedel vysvetliť zmysel toho, prečo som si prepil dvadsať rokov zo života nedokázal som ho ani žiť.
Jeden môj priateľ z liečenia to mal ľahšie ako ja. Bol veriaci človek a mal univerzálnu odpoveď – Boh si to tak želá, vie čo robí a ja pozemský červík nemám šancu pochopiť jeho zámery. Lenže, čo keď ja neuznávam autority a chcem všetko pochopiť, aj keď zdanlivo nemám šancu. Zo začiatku som sa musel stále pýtať zrkadielka, no potom som už nachádzal odpovede aj sám. Smrť Sáry sa tiež zdala nezmyselná a zbytočná. Zomrela opustená, opovrhovaná, len jej najbližší za ňou smútili a ja medzi nich tiež patrím. Teraz, po rokoch, už úplne chápem zmysel jej tragédie. Bola v trinástej komnate, zistila, že je to slepá ulička a už je iba na mne, aby som jej odkaz tlmočil všetkým, ktorí by chceli ísť na misiu do takej slepej uličky. Budú mať na ceste Sárine výstražné tabule : Nemusíš ísť ďalej, už som to preskúmala a zomrela som za Teba, aby si ty mohol žiť!
Danku som si doslova na rukách priniesol 15.3.1996 po Sárinom avíze. O tri mesiace, presne 22.6.1996 večer zomrela Sára. Vtedy po nej zostal iba krátky článoček, tuším vo Večerníku. Možno si niekto ten článoček, napísaný drobným písmom aj všimol a prečítal, možno niekto aj súcitil so Sárou, možno mu to bolo ľahostajné a možno ju aj odsúdil….. Nikto netušil, kto to vlastne dodýchal a čo po sebe zanechal.
Danka bola na tom zle. Kŕmil som ju piškótami a šťavou z mandarínky, aj tak všetko vyvrátila. Chcela zomrieť, vedel som to! Keď som ju bral z domu, zobral som jej z izby krabicu od banánov, v ktorej boli všelijaké lístočky, servítky, zošity. Všetko bolo počmárané, pokreslené a popísané. Boli to jej výtvory, ktoré písala, keď sa nemala komu vyžalovať.

U nás sa nechcela do ničoho zapojiť, chcela to už ukončiť!  Tak som jej povedal, že nech aspoň roztriedi a prepíše tie svoje výtvory, lebo nikto sa v tom po jej smrti nebude vyznať. Od tej doby to začalo vyzerať lepšie. Danka začal znova žiť. Keď to konečne dopísala a roztriedila, tak sa mi to zapáčilo, že som začal rozmýšľať nad jej knižkou. Veľmi ju to nadchlo.
3.11.1998 sa v Zrkadlovom háji konal krst jej knihy „Sen môjho života“. Krstný otec bol pán Snopko, bývalý minister kultúry a na klavíri jej hral Marián Varga, ktorý o závislosti vie tiež svoje.

Nechce sa mi popisovať ako sme to s Dankou prežívali, tak Vám sem nakopírujem môj epilóg, ktorý som jej vtedy písal do jej knižky:
10.3.1996 …keď malá Danka dovŕšila štyri roky stalo sa niečo,… a nevie sa s tým vysporiadať  dodnes… …jej milovaná mama a ocko sa od seba oddelili nenávratne… …často potajme, utiahnutá v kúte a tme plakala za ockom a chcela ich spojiť… / fragmenty z denníka D./
V Auguste roku 1994 Danka zažila pravdepodobne najväčší šok vo svojom živote. Prišiel som do Petržalky, aby sme jej mame oznámili, že v žilách jej okrem krvi koluje aj HEROÍN.

Potom sa dva krát liečila bez viditeľného úspechu, až sa z nej stala 36 kilogramová troska. Štvrtý marcový deň roku 1996 nastal koniec – DANKA ZOMRELA ! Nie na dlho. Na druhý deň sa narodila nová Danka navlas podobná tej starej, ale ČISTÁ.
Aby sa mohla znovu narodiť, musela zomrieť iná narkomanka – SÁRA. Dodnes neviem kde odpočíva, ale často na ňu myslím. Táto Sára mi poslala odkaz, že DANKA JE NA KONCI S DYCHOM, NECH NIEČO UROBÍM… O mesiac sa Sára otrávila Heroínom a skutočne zomrela. NAVŽDY !

14.3.1996 Vlado, ja neviem… JA MÁM STRACH !!! že sa z toho blúdiaceho kruhu nedostanem a preto by bolo lepšie to všetko ukončiť. / fragmenty z denníka D./
S Dankou som strávil 163 dní, ktoré presmerovali jej život, ten nový, bez drogy na novú dráhu. Presekla ten „blúdiaci“ kruh. Táto knižka sa rodila rovnako bolestivo ako nová Danka. Keď sa ostatné moje závislé deti, ktoré v našej rodine trávili svoje ťažké dni, zabávali, ona si vylievala dušu na papier. Písala si svoje básničky, alebo maľovala nekonečne depresívne obrázky. Keď som už strácal nádej na zlepšenie aj ja, rozhodol som sa pre nezvyčajný postup, ktorý doslova z hodiny na hodinu všetko zmenil. Predstavil som si jej stav ako kontamináciu tela i duše.

Po mesačnom pobyte u nás som ju podrobil telesnej i duševnej očiste, tak radikálne, že od tej chvíle sa veci vyvíjali iba pozitívnym smerom. Začali sme tým, že som jej ostrihal vlasy, v ktorých bol nazhromaždený všetok heroín, ktorým si za dva roky otravovala svoje biedne telo. Nasledoval kúpeľ, ktorý ju dokonale zbavil všetkej špiny, ktorú si za svoj život na seba nakydala. Túto špinu sme potom vypustili do „kanála“, kam aj správne patrila a v kúpeľni zostala iba čistá Danka. Bola bez vlasov a bez šatov, no čistá – ZNOVUZRODENÁ. Na toto čisté telo sme obliekli šaty, ktoré nosila ešte keď bola normálne dievča. Boli to šaty, ktoré sme si pre túto chvíľu priniesli z jej šatníka a celú dobu sme obidvaja vedeli, kedy si ich smie obliecť. Keď bola takto vystrojená, musel som sa i ja vystrojiť na jej obraz. Dvaja hriešnici a polepšení lumpi sa 22.3.1996 viedli spolu ruka v ruke cez celé Budmerice – na faru. Tam farárko, náš spojenec vykonal s Dankou posledný úkon, ten najťažší – osprchoval jej dušu, ako sám povedal.

22.3.1996 Vladko, dnes, teda teraz mám takú super náladu, tak veľmi by som ťa vystískala, až by si pukol. Celý deň som bola taká selavá(?), ale ako sme sa boli prejsť som chytila takú náladu… Ten farár je super človek. Myslíš, že by mi potom poukazoval tie knihy…. /fragmenty z denníka D./
Ak sa podarí vydať túto knižku, verím, že zachráni veľa mladých životov a tiež smrť SÁRY nebude v takomto svetle vyzerať až taká nezmyselná. V rodinnom magazíne SLOVENKA bola uverejnená reportáž pani redaktorky Remiášovej o Danke. Tá reportáž sa volala “ AJ Z PEKLA SA DÁ DOSTAŤ “ a o tomto to všetko je !
P.S. Aj tak si myslím, že v DANKE je aj SÁRA. Všetkým sa zdá, že pribrala. V skutočnosti sa jej telo zväčšilo preto, aby sa do neho obidve zmestili./koniec epilógu/
Teraz po tej dobe, keď si takto znova vybavujem v mysli tieto udalosti. Musím dať za pravdu nášmu farárkovi Gáboríkovi, ktorý bol náš večný spojenec a ktorého cirkevná vrchnosť za to aj patrične potrestala. Vždy hovoril, že v modlitbe je sila a sústredené sily modliacich pomôžu vyriešiť všetky bolesti. Ja si to predstavujem ako pozitívnu energiu, ktorá sa spojí.
Danka napísala vo svojich ťažkých chvíľach feťácku modlitbu, ktorú som si presadil i do jej knižky. Bola napísaná pôvodne iba na takom zdrape papiera, no keď ju vtedy písala myslela ju úprimne. Možno bola vyslyšaná a zachránila jej život. Chcel by som, aby ste pri jej čítaní mysleli na Sáru, nech nájde pokoj a aj na ostatné deti, ktoré možno potrebujú takúto intervenciu.

PÁN môj, otče náš, požehnaj všetkým feťákom. Daj im silu dýchať. Odpusti im hriechy, ktoré spáchali v slepej uličke, na ktorú sa dostali. Sú chorí. Osvieť im cestu a uveď ich správnym smerom. Oni vedia byť vďační. Pomôž im prosím ťa! Za všetkých mŕtvych, ktorí už nie sú medzi nami, ktorí nevedia nájsť pokoj. Jedna horiaca sviečka a ticho, v ktorom ich môžeš počuť. Daj ich dušiam pokoj a lepší nový život. ĎAKUJEM.

Ja sa k vďake pripájam !
Vlado Schwandtner

[contact-form 2 „formulár2“]