Príbeh o silnej slabosti

Mira k nám priviedla mama a staršia sestra. Mal dvadsať rokov a bol vyučený automechanik. Už na prvý pohľad to bol sympatický chlapec, taký blonďavý Hary Potter. Asi dva roky si pichal heroín a bolo ta na ňom riadne poznať. Vychudnutý, s prázdnym pohľadom, ktorý nijako nepasoval k jeho veku. V škole bol slabší žiak, no na praxi bol „pán majster“. Tiež veľmi dobre plával a po skončení školy dokonca dostal ponuku, aby robil inštruktora.
Počas svojho heroínového obdobia sa vyskytol na niekoľkých liečeniach, no vždy po pár dňoch odišiel. V nemocnici nedokázal byť ani niekoľko hodín, lebo „neznášal doktorský smrad“. Veľmi ľúbil svoju mamu. Keď išiel s kamošmi na stanovačku a chlapci si so sebou brali dievčatá, on prehováral mamu, aby šla s ním. V máji, keď mala mama narodeniny, tak ráno skorej vstal, našklbal v parkoch orgován a rozložil ho okolo jej postele, lebo vôňu orgovánu mala najradšej.
Od mladosti vyrastal bez otca, lebo rodičia sa rozviedli. Mirova sestra bola tvrdšia nátura a „strata“ otca ju až tak veľmi nepostihla. Miro, aj keď si to ani za svet nechcel priznať, bol v tomto smere veľmi ukrátený. Bol jediný z našich detí, ktorý ma volal tatkom. Pre všetkých som vždy bol Vlado, aj keď ma za tatka zobrali asi všetci.

Nebol vodca, chlap s tvrdými lakťami, aj keď sa vyznal v tlačenici. Nebol ani podrazák a gauner, aj keď vykrádal autá, robil podvody a všetky tie svinstvá, ktoré musia narkomani robiť, keď si potrebujú v kríze šľahnúť. Viem, polícia, súdy a ostatné inštitúcie by so mnou nesúhlasili, no mne je to v tomto prípade jedno. Ja viem, aký bol človek! Bol pracovitý, ochotný, múdry a tolerantný – keď nebral drogy. Aj ten jeho pohľad zmäkol a bol úprimný. Škoda, že som nemohol byť od začiatku jeho tatko, všetko by bolo inak.

Miro bol veľmi slabý a veľmi silný! Možno sa zdá, že už mi z tých našich detí šibe, keď dávam do jedného postavenia slabosť a silu, no je to tak! Každé z našich detí bolo iné, a ja som rád poznával aké sú. Vždy som hľadal dobré veci a vždy som ich aj našiel. V prevažnej väčšine prípadov som dosiahol, aby dobrota prerástla to zlé. Je to jednoducho tak, že v každom sa dá nájsť, čo v ňom hľadáme. Záleží však – čo chceme nájsť!

Miro prišiel hneď na začiatku v roku 1996, keď sme mali najväčšie problémy. Všetci boli noví, mali krízy, bolesti a o všetkých som sa musel starať vo dne – v noci. V takomto stave každému narkomanovi „šibe“ a tak som musel byť pripravený na podrazy, klamstvá, úteky a hysterické reakcie. S jedným, či dvoma to ešte ujde, no ja som ich mal šesť, niekedy osem naraz. Už som bol taký zničený, že som schudol a mal som len 62 kilogramov. Spal som iba chvíľami a tak sa raz stalo, že som si od únavy kľakol pred gauč, položil som si naň hlavu a zaspal som ako poleno. Niekto mi cez chrbát hodil deku, aby som neprechladol a nechali ma v takej polohe, nech si oddýchnem. Prebudil som sa asi o jednej po polnoci s otlačenými kolenami. Ani som poriadne nevedel, kde som! Keď som sa ako – tak prebral, hneď som išiel popozerať deti. Miro s jeho izbovým spoločníkom – Rišom neboli v posteli. Už som vedel, ktorá udrela. Nikde som ich nenašiel, no v noci som nič nemohol urobiť. Sadol som si do kresla v ich izbe a zadriemal som znova. Okolo tretej som sa zobudil na šramot. Títo dvaja turisti sa vracali z nočnej vychádzky
.
Miro, keď k nám išiel, tak si niekde v Modre schoval štvrťku heroínu. Povedal to svojmu parťákovi, v noci tajne zmizli a šli peši 12 kilometrov!!!! Potom ešte 12 kilometrov naspäť. Vedeli, že som sa zosypal od únavy a to bola dobrá príležitosť na takúto misiu.

Ráno som to musel všetkým povedať. Decká veľmi zle znášali takéto veci. Aj oni boli na tom zle, no odolávali. Keď sa takéto niečo vyskytne, tak ostatní dokážu byť nekompromisní.
Vyhodiť ich!!!!!

Takto to chodí na všetkých liečeniach. Je to svojim spôsobom správne, lebo aj ostatní, čo sa veľmi, veľmi usilujú môžu zlyhať, ak zlyhá jeden. Neznášam takéto situácie, z celej duše ich nenávidím, lebo ma nútia hrať sa na cisára a dvíhať, alebo spúšťať palec. Musel som vymyslieť spôsob, ktorý im dá novú šancu a pritom neublíži ostatným. Z terapeutického hľadiska je to jasná situácia, no na šťastie ja nie som terapeut.

Nevedel som dlho prísť na nič rozumné, no nechcel som sa len tak ľahko tých mojich turistov vzdať. Aj Ľudka si ich obľúbila, lebo to boli jej dobrí stravníci, ktorí nikdy nezabudli pochváliť obed a navyše to boli i jej obľúbení pomocníci v kuchyni. Dlho mi trvalo, kým som ostatné decká presvedčil, že nech im dáme príležitosť prejaviť sa lepšie. Čakalo sa, ako rozhodnem.

Môj verdikt bol krátky. Všetkým som vysvetlil, že to, čo urobili je niečo hnusné. Odporné voči ostatným deťom , ale aj nám rodičom. Nedokážem byť celé dni a noci hore, nespať, starať sa o všetkých, lebo nefungujem na naftu, ako stroj. Ak chcú ostať, musia si podobné výčiny znemožniť. Dal som im aj typy, keď nevedeli prísť na to, ako sa to dá urobiť. Čakal som na ich nápady, veď je to ich problém. Navrhol som im, aby si vzájomne zlomili jeden druhému nohu, no to nechceli. Chvíľu som ich naťahoval, aby opadlo napätie a potom som pred všetkými povedal svoje riešenie. Ak chcú zostať, budú priviazaní na noc reťazou o radiátor. Odvtedy viem, že aj ticho sa dá počuť a dráždi uši viacej ako rev. Toto nikto nečakal! Tento nápad nebol nový, lebo rodičia sa im často vyhrážali v zúfalstve práve týmto! Pomaličky sa začali dostávať na svetlo Božie prvé názory. Pre aj proti!

Nakoniec tí dvaja hriešnici súhlasili. Aj ostatným sa takéto riešenie pozdávalo a ako dostatočný trest za ich útek. Prišiel večer a všetci sme sa postupne začali schádzať v ich izbe. Mal nastať výkon exekúcie! Chlapci otrčili každý jednu nohu a čakali. Ja som sa však k ničomu nemal a keď to už trvalo dlho, tak mi Miro povedal, že nech začnem u neho. Presne na to som čakal!

Najprv som mu povedal, že ho mám naozaj rád, dokonca tak, že som išiel proti všetkým ostatným, len aby som ho nemusel poslať preč. Rozprával som dosť dlho a skončil som tým, že by som pre neho urobil hocičo, no žalárnika nebudem robiť nikomu, ani jemu, nech radšej odíde! Ja sa heroínu nebojím, ani pijatiky a určite tajne nezdrhnem. Kto sa bojí a je slabý, nech sa sám bráni a uviaže sa! Nechcel som ich ponižovať tým, že ich uviažem ako telce. Navyše by to aj tak nebolo na nič! Len ak sami dokážu čeliť vlastnej slabosti, tak sa môžu stať silnými.

Konečne mu zaplo. Zobral reťaz, omotal si ju okolo členka, zacvakol zámku a podal mi kľúče.

TU MÁŠ TAŤKO!

Vtedy bol náš Miro silný i slabý súčasne.
Vladimír Schwandtner
[contact-form 2 „formulár2“]