Princeznička Zdenka a Johannka z Arcu

„To nerob, Vlado, zničíš dobrý projekt, Zdena sa u mňa liečila šesť týždňov, skoro sme sa tu z nej zbláznili a doma vydržala bez heráku necelé tri hodiny“. Toto mi povedal môj odborný garant o Zdenke – mojej neskoršej favoritke, keď som si ju večer 10. januára 1996 doviedol do Budmeríc.
V dome ma už čakal Ivan – bezdomovec, ktorý v dome prespával a ktorého som si tam i nechal. To bola partia. Alkoholik, bezdomovec a feťáčka! S Ivanom a dvoma farárkovými civilkármi sme dávali dom do poriadku tri týždne. Keď mi ten dom farárko prvý krát ukázal, videl som na ňom, že je v rozpakoch v akom je stave. Bolo to do plaču! Som z dediny, som na všetko zvyknutý, no keď sme ukončili prehliadku v pivnici, bolo mi do grcu. Keď sme ten dom upratovali, tak som ani doma nespával, lebo som bol taký špinavý a smradľavý, že som sa ani nemohol doma ukázať. Ľudka to brala už tak, že začal ten polrok, čo mi dala dovolenku. Manuálna a hlavne remeselná práca ma teší a relaxujem pri nej. Viem robiť naozaj všetko a nielen mužské, ale aj ženské roboty.
Bola streda večer a ja so si doviedol Zdenku, aj keď roboty bolo ešte vyše hlavy. Najdôležitejšie veci však boli v poriadku. Zdenka bola nadutá a iba odvrkovala. Nevšímal som si to a prešli sme do domu. Ivan nás prišiel uvítať. Po poslednom alkoholickom ťahu však vyzeral ako zle vyrezaný svätý a na Zdene bolo vidieť, že sa jej Ivan hnusí. Mimochodom ona tiež nevyzerala na pomilovanie, no to som jej povedal až neskôr, keď bola arogantná a povýšenecká.

Vtedy však som zažil prvý krát potvrdenie svojich teórií. Bol som zvedavý, ako bude reagovať takáto sprostá Zdena na niečo pekné. Pripravil som jej totiž nádhernú izbu na poschodí. Bola žiarivo biela, čerstvo vymaľovaná, na strope prekrásny krištáľový luster, ktorý som našiel v hroznom stave medzi vrecami s cementom v jednej miestnosti v suteréne. Teraz bol zrekonštruovaný a jeho svetlo sa rozlievalo po celej izbe. Vytváralo na stene nádherné odrazy sklíčok s dúhovými okrajmi. V strede miestnosti bol štorcový plyšový koberec s pekným vzorom. Oproti dverám bola nádherná vyrezávaná posteľ s nebesami, starodávne asi meter vysoké nočné stolíky so skrinkami na šperky a kozmetiku. Dokonca aj zásuvky a vypínače boli nastriekané zlatou farbou. Na stene bol veľký obraz v zdobenom zlatom ráme. Na obraze bola Johannka z Arcu na koni s oštepom v ruke na čele svojho vojska. Celá izba voňala od éterických olejov, ktoré sme pridali do vody na umývanie. Bola to nádherná izba!

Zdenke padla sánka. Najprv len stála, potom chodila po izbe a dotýkala sa všetkých kusov nábytku, až prišla k obrazu. Pohladila jeho zlatý rám, pozrela sa na mňa a konečne prehovorila: „To je všetko moje, tu budem bývať“? Takto som si to predstavoval. Som presvedčený o tom, že ak je človek schopný vnímať krásne veci, tak sa ešte dokáže bez problémov vrátiť do života. Všeobecne sa má za to, že narkoman je odpad a aj jeho prípadné liečenie má byť vlastne trest. Ja hovorím presný opak. To perpetum mobile dobra a lásky, čo som už niekde opisoval, potrebuje nejakú počiatočnú energiu. Narkomani ju však nemajú, ako ho potom majú rozbehnúť. Narkoman má v duši iba špinu. Preto potrebuje lásku, veľa, veľa lásky, aby ju neskoršie dokázal produkovať a rozdávať ďalej.

Do noci sme sedeli s Ivanom a Zdenkou v jej princezničkovej izbičke. Rozprával som im o Johanke z obrazu, o nábytku, o dejinách, o všeličom. Potom sme šli spať, Ivan – trojtýždňový abstinent, ktorý vytriezvel pri Okene, ktorú prvý krát používal na čistenie okien, Zdenka, čerstvá princeznička s výrazom stareny v očiach, no šťastná. A aj ja šťastný s nimi!

Spal som asi dve hodiny a zrazu ma zobudil neľudský škrek na poschodí. Vyletel som v teplákoch, ktoré som si prezieravo na noc obliekol, do Zdenkinej izby. Ležala na posteli, oči mala zatvorené, celá spotená a neľudsky škriekala. Snívalo sa jej. Musel to byť horor, napriek tomu, že spala v posteli s nebesami. Poutieral som jej spotenú tvár a držal som ju za ruku skoro celú noc. Sedel som vedľa vo fotelke a dlho som rozmýšľal, či som dobre urobil, keď som sa na toto dal.

Ráno bolo tiež rozpačité. Boli sme ako dolámaní obidvaja so Zdenkou. Ivan už urobil raňajky a išli sme sa ešte na dvor pozrieť, ako je vonku. Keď sme sa vrátili s Ivanom do jedálne, tak Zdenka už vstávala od stola. Zo všetkých chlebov zožrala salám a vajíčka, lebo ona to má rada a maslový chlieb nechce. Ivan sa pozrel na mňa, ja na neho a dojedali sme to, čo nám Zdenka nechala. Na obed boli zemiaky, s mäsom na šťave. My s Ivanom sme zase popredu zmastili všetko mäso, aj keď na silu a Zdenke zostali suché zemiaky. Tiež sme jej povedali to isté, čo ráno ona nám. Už sme to mali nacvičené a veľmi sme sa na to tešili. Zdenka sa veľmi zle a nespisovne vyjadrila k tejto situácii. Povedal som jej, že ešte si môže dať  maslový chleba, čo sme jej nechali od rána, no len v tom prípade, ak si nás nepohnevá a nebude sa o nás nespisovne vyjadrovať. Trucovala, že zostala bez obeda. Asi po dvoch hodinách sa prišla udobrovať. Ja som naoko nereagoval a išiel som robiť do pivnice. Vedel som, že dobrák Ivan to nevydrží a urobí Zdenke praženičku….

Po dvoch týždňoch, keď už bola Zdenka po krízach sa Ľudka už nevrátila z pravidelnej návštevy od nás domov. Zobrala deti a prišla za mnou. Veľmi ju ľúbim a nie len za to. Náš dom v Častej zostal prázdny. Malo to tak byť pol roka a po tejto dobe som chcel dať k dispozícii výsledky tohto môjho výskumu do rúk odborníkov, aby už nerobili také nezmysly s tými deťmi v blázninci. Teraz prešlo  už 9 rokov od tej chvíle a nie je jasné, ako to skončí. Rozmýšľam, či by bola Ľudka vtedy prišla a zostala, keby vedela, že to nebude iba na pol roka. Myslím že áno! Ľúbila ma ako svojho frajera, keď som bol tri roky na vojne, ľúbila ma ako beštiu a viem, že ma ľúbi aj teraz.
Vlado Schwandtner

[contact-form 2 „formulár2“]