Prípad preplakaných košiel

Pre alkoholičky a narkomanky, podobne ako pre deti na dorastovom oddelení, som sa po mojom odchode z „blázninca“ stal spovednou vŕbou. Na obidvoch oddeleniach som založil skupiny pre pacientov. Bol som jedným z nich, teda závislým človekom, ktorý dokázal to, čo ich iba čakalo. Absolvoval som celú základnú odvykaciu liečbu, čo sa na začiatku tej mojej aj mne zdalo byť niečo nesmierne ťažké.
Na ženskom oddelení vládli prísnejšie pravidlá ako u nás na mužskom. Zobrali im všetko! Ich ľudská a ženská dôstojnosť bola pre nich už dávno neznámym pojmom. V takomto stave človek potrebuje niečo, čo ho aspoň na chvíľu odtrhne od depresívnych myšlienok. Pacientky dokonca nesmeli ani štrikovať, či zaoberať sa nejakou inou činnosťou, lebo by ich to vraj mohlo rozptyľovať a nesústredili by sa na liečbu. Takáto filozofia pomoci ľuďom „na kolenách“ je pre mňa záhadou doteraz.

Ženy to majú na tomto svete omnoho ťažšie ako my. Ak si chlap „narazí“ mladú frajerku je obdivovaný okolím a stúpne na cene. Je ešte pašák, geroj a chlap na mieste. Žena v podobnej situácii je fľandra. Ak sa chlap opije a vyčúra sa z terasy, je to žartovná príhoda. Neviem ani presne definovať, čo by v takom prípade bola žena.
Ako na kare to vyzeralo i na ženskom oddelení, kam som chodil na naše skupiny. Jedna baba ubitejšia ako druhá. Ak by si niekto myslel, že v bláznincoch prevládajú dojičky a upratovačky, tak by sa náramne mýlil. Spoznal som tam lekárky, právničky a cez letné prázdniny prevládali na oddelení učiteľky.

Na mužskom alkoholickom bola atmosféra ako na bankete. Keď sa novému pacientovi podarilo dostať z najhoršieho, vzápätí začal byť stredobodom pozornosti ostatných. Priniesol so sebou totiž nové nekonečne smiešne zážitky. Nažiadanejšie boli príbehy , ktoré sa stali počas „delírky“. Tento stav /delírium tremens/ je veľmi nebezpečný a môže skončiť smrťou. V „delírke“ človek prechádza do sveta predstáv, halucinácií, panického strachu, paranoje, či iných divokých dimenzií.

Môj kolega, ktorý mal posteľ vedľa mňa videl v týchto situáciách ruské tanky veľkosti škatule od topánok. Jazdili po izbe, vonku po chodníku, plietli sa mu pod nohy a strašne sa ich bál. Iný zase doma tri hodiny z celej sily podopieral stavanú kachľovú pec, lebo sa mu zdalo, že chce padnúť doprostred izby. Konečne prišla domov jeho manželka, a on ju volal na pomoc. Samozrejme, že vedela, čo sa jej mužíčkovi stalo, tak hneď volala do „blázninca“ po sanitku.

Chlapi sa nezdráhali priznať so svojimi zážitkami, napriek tomu, že v nich vystupovali v úlohe debilov. Tiež im nerobilo problém nasávať na verejnosti pred sámoškou a potom sa potácať opitý domov
.
Ženy v akomkoľvek veku, či postavení si takéto veci nemôžu dovoliť, lebo „to by bolo už to posledné“, keby žena pila s chlapmi pred obchodom, alebo by sa o nej vedelo, že musí ísť na protialkoholické liečenie do „blázninca“. Preto bola na tom ženskom oddelení taká dusná atmosféra. Ani za svet by žiadna z nich o sebe neprezradila nič zo svojej pijanskej kariéry. Ak sa predsa len niečo dostalo na povrch, každá z nich donekonečna zatĺkala a dementovala takéto „klebety“. Toto však veľmi komplikovalo situáciu ich terapeutom.

Ešte aj príroda ženy v tomto smere znevýhodnila. Majú krásne telo, s nádhernými tajomnými oblinami, pod ktorými sa skrýva tukové tkanivo. Tuk na seba viaže alkohol a ten sa tak jednoducho nevylúči z tela ako u mužov. Podľa odborníkov alkohol sa drží až 5x dlhšie v tele ženy ako u muža. Z tohto dôvodu je na žene pitie poznať omnoho skorej ako na mužovi. Existujú i iné príčiny ich skoršej devastácie. Napríklad tie psychické zábrany a výčitky, ktoré muži s kľudným svedomím prehodia za plece ako obyčajné blbosti.

Psychika ženy je najväčším problémom u alkoholičiek. Hlavne u vzdelaných a vysoko postavených, či z „dobrých rodín“. Keď práve nepijú, sú v depresii, obyčajne začnú brať tabletky a tým si spôsobujú ešte väčšie problémy. Každá si je vedomá svojej situácie, tiež stopy po pití už nedokáže zamaľovať mejkapom a vtedy príde ďalšia rana – žiarlivosť. Ak žena príde o svoju ženskosť, je to jej koniec. Nezáleží na tom, či je to naozaj tak, stačí, ak to ona tak vníma.

Vždy som si vážil ženy. Nikdy som nezdieľal názory „koruny tvorstva“ a vždy som prihamoval debaty o sliepkach, šialených kravách, či iné ešte ďaleko stupídnejšie definície. Dokonca mám takú teóriu, že muž je bez ženy nič, tak ako žena bez muža. Až spolu vytvárajú človeka. Ženy nie sú horšie, ani lepšie, ako muži. Sú iné a to je na tom to krásne. Jediný rozdiel pre mňa je len v tom, že ženské telo je omnoho krajšie, ako mužské.

Takéto veci som rozprával na mojich skupinách tým mojim kolegyniam – alkoholičkám a dúfal som, že z úst muža im takéto postoje a argumenty vrátia ich stratenú sebaúctu. Myslel som to vážne a svoje názory som nezmenil ani teraz.

Stalo sa niekoľko zázrakov a stagnujúce pacientky ožili. Pani psychologička mi vždy naznačila, s ktorou pacientkou by som sa mal ísť po skupine ešte poprechádzať po „blázninci“. Vždy to dopadlo tak, že som mal mokrý rukáv na košeli od sĺz niektorej z nich. Bol som spovedná vŕba. Týmto neznámym babám som poodpúšťal veľa ich „hriechov“. Každá z nich sa cítila nečistá, nehodná súcitu, či odpustenia. Trpezlivo som si musel vypočuť záplavy ich špinavých historiek, ktoré by si nedokázali nahlas povedať ani samé sebe.

Nakoniec som im v mene ich partnerov, v mene všetkých chlapov i celého sveta odpustil a vysvetli im, že spolu so záplavou ich úprimných sĺz sa z nich vyplavila i všetka ich špina.
Upozornil som ich však na to, že podľa našej babky sa poriadok nemá robiť, má sa udržiavať, ak budeme musieť stále takto upratovať v hlave, nebudú mi stačiť peniaze na vreckovky.
Vladimír Schwandtner
[contact-form 2 „formulár2“]