Články pre kategóriu ‘NOVÉ ČLÁNKY’

PostHeaderIcon Jolana

Jolana


Pred chvíľou som si naštartoval počítač a stiahol poštu. Sú Vianoce a tak pošta prichádza neustále. Táto prišla od Romana, ktorý bol u nás na "liečení". Nebolo jednoduché rozmotať taký zauzlený prípad, no nakoniec sa nám to spoločnými silami podarilo. Lekári Romanovi diagnostikovali závažnú duševnú chorobu, ktorú mal i jeho otec. Otca zastavil až pokus o vraždu matky a Romanovho brata. Roman spel bezmála k tomu istému. Keď k nám prišiel bol veľmi vystrašený, všetkých sa bál. Možno sme sa vtedy mali báť my jeho, lebo sa mohla zopakovať situácia, ktorá sa vyskytla v ich rodine. Teda krvavé nože a hukot sirén.

V tom e-mali bolo toto: 

Napisal som taky mensi clanocek z dlhej chvile a z potreby ulavit si….ak este funguje blog mozes ho tam dat – teda ak to budes pokladat za vhodne alebo prinosne. Inak stastne a vesele vianoce vam vsetkym, nech sa darí a nech su vianoce u vas aspon tak zabavne ako ked si spomeniem na ne ja………….. Pozdravuje ludku a vsetkych, cafko Rominko

A tu je už článok, bez akýchkoľvek úprav:

 

Jolana to spraví…

 Keď mal môj otec asi toľko rokov ako ja, bol aktívnym hudobníkom. Nemám na mysli vzdelaného hudobníka v orchestre, ale dedinského chalana, ktorý hrával na gitare pre ľudí na zábavách a tancovačkách a rád si vypil. Z tohto stavu sa časom prepracoval na zámočníka, neskôr podnikateľa, ba dokonca milionára. Ale alkohol zotrval. A nezostalo to pri občasnom príležitostnom pití, ale prerástlo v riadneho alkoholika. Užili sme si s ním veľa „srandy“ a nakoniec to všetko skončilo na okraji priepasti a prerástlo v roky agónie, keď sme sa ako rodina ocitli v takej situácii, ktorú by ste v mnohých hororoch a thrilleroch márne hľadali.

Otec sa pokúsil zabiť moju matku a brata. Nebudem to ďalej rozvádzať, bolo by to nadlho, ale zaujímavým výsledkom bolo aj naďalej nažívanie pod jednou strechou. Otec na liekoch, matka zvreskla aj keď niekto len zabúchal na dvere a emocionálne nestabilný brat. No a ja som bol vždy ticho. Ticho som sa hrával keď otec prišiel domov „pod parou“. Ticho som skladal lego keď sa s mamou hádali. A ticho som čakal na anesteziologicko – resuscitačnom oddelení, kým mi povedia, kto tie jatky u nás vlastne prežil. Ale odrazu som chcel kričať. A smiať sa. A plakať. Smial som sa s marihuanou, kričal s pervitínom a plakal s vodkou. 

Všade okolo mňa lietali blesky a robil som všetko preto, aby som dokázal, že som niekto úplne iný, ako som bol v skutočnosti. A tiež som bol hudobník. Hrával som na gitaru v jednej kapele. Nič prevratné to nebolo, dokonca som to nedopracoval ani na koncert, ale hudba ma bavila. Mal som gitaru – starú čiernu Jolanu – s nálepkou loga The Rolling Stones, na ktorej hrával za mlada môj otec. Keďže už bol milionár, kúpil mi gitaru novú. A nie jednu, ale Jolana s nami stále bola a z času na čas som ju vytiahol. Bola to skrátka taká rodinná relikvia. 

Ale jedného dňa sa mi opäť zachcelo kričať a keďže pervitín niečo stojí, bolo treba obstarať peniažky. Rodičia mi už v tom čase vôbec neverili, peňaženky boli schované, šperky tiež, jednoducho doma sa už žiadna hotovosť nájsť nedala. Tak som strelil Jolanu. Bola najstaršia, mala najhorší zvuk a načo mi vlastne bola? Výmenou za 2 kubíky pika som sa jej zbavil a potom som mohol týždeň kričať z plných úst. 

Odvtedy ubehli 3 roky, možno trošku viac, a ja sedím za počítačom a píšem tento článok. Zajtra je štedrý deň, darčeky mám nakúpené – mohol som si ich dovoliť z vlastného vrecka, pretože už dva mesiace pracujem na pozícii fotograf – grafik. Naša rodina je vďaka Vladovi takmer idylická. Všetci skvele vychádzame, nikto sa nikoho nebojí, darí sa nám a navzájom si pomáhame. Ja mám priateľku, skvelú prácu a prvú skúšku v semestri za sebou s hodnotením B. 

Napriek tomu mi je teraz do plaču. To kvôli Jolane. Viete neskutočne ma mrzí, že som ju predal a nielen preto, že to je rodinná relikvia, ale reprezentuje to, čo mám s otcom spoločné, to čo nás spája, to prečo spolu vychádzame úplne skvele a trávime spolu veľa času odkedy sme dali veci do poriadku. On bol alkoholik, ja feťák. On to dotiahol na „psychošku“ a ja duplikovane. Jednoducho úžasné výkvety. A Jolana bola stále s nami a hrala nám do duše. Preto, keďže mám už vlastný príjem, som sa rozhodol, že ju odkúpim naspäť a darujem ju otcovi na Vianoce, budeme si ju môcť zavesiť na stenu a spoločne si poplakať, akí sme boli sprostí a ako nám je teraz spolu dobre. 

Začal som s tým pred mesiacom, kontaktoval som starého známeho, ktorému som predal Jolanu. Avšak  zistil som, že gitaru už predal a časom som sa prepracoval cez ďalších štyroch neznámych ľudí, ktorým Jolana počas tých 3 rokov patrila. Nanešťastie ani tu som nepochodil a tak sa pátranie končí… Gitara je kdesi pri Dunajskej Strede. Nemám meno, bydlisko ani číslo kupca. A už ani prostriedky na pátranie takéhoto rozsahu. 

Je mi ľúto, že to takto dopadlo, pôvodne som tento článok plánoval s iným koncom a tešil som sa otcov pohľad, keď ju uvidí. Ktovie, možno sa ešte raz dostane do našej rodiny, alebo sa z nej stane artefakt, ktorý bude spájať ľudí a zbližovať otcov a synov.



Ako sa stal Matúš Fajkus Ježiškom


Už mi je jasné, prečo majú Vianoce kúzelnú, ba zázračnú moc. Prebúdzajú v ľuďoch city, ktorým sa snažia po celý rok vyhýbať. Myslia si totiž, že by mohli vyzerať ako slabosi. Citlivý človek, teda taký, ktorý potrebuje city dostávať a aj dávať a nehanbí sa za to, je vnímaný ako „citlivka“, zraniteľný slaboch, a práve toto má byť jeho Achylova päta . Na Vianoce sa však aj Rambovia túžia zmeniť na citlivých ľudí, ktorí chcú svoje city prezentovať pred svojim okolím. Väčšinou si myslia, že cena darčekov je v ich peňažnej hodnote. Preto sa Vianoce pomaly stávajú výkladnou skriňou predajcov a stráca sa z nich tá láska, ktorá by mala byť tým hlavným atribútom.

Jeden z mojich synov, ktorý u nás strávil dlhú dobu a napravil si svoj život, mi dnes ráno poslal e-mail s článkom . Chcel sa celému svetu vyžalovať, ako sa mu nepodaril zohnať darček, o ktorom bol presvedčený, že má zázračnú moc a pomôže celej jeho rodine. Mala to byť otcova stará gitara – Jolana, ktorú vymenil za drogy. Teraz už je v nenávratne a môj synáčik je z toho smutný.

 Článok som vytlačil a dal som ho prečítať Ľudke, mojej žene i deťom, ktoré sú práve u nás. Všetkých, teda aj mňa dojal svojou úprimnosťou a nostalgiou. 

 Môj vlastný syn Vlado má kamaráta, s ktorým to ťahajú už od „prvej ľudovej“. Asi pred dvoma rokmi si Matúš, ten Vladov a aj môj kamarát kúpil na inzerát za posledné peniaze gitaru –Jolanu. 

Matúšovi zomrel otec. Už dávno, keď bol ešte veľmi mladý a s bratom zostali mame. Museli sa tvrdo prebíjať. Preto sa tá Matúšova Jolana pre neho stala veľmi dôležitá, tak ako pre Romana tá otcova. 

 Viac krát som chcel tú Matúšovu gitaru kúpiť a peniaze by sa mu určite boli zišli. Viem, že ma má rád a dobre sa znášame, no gitaru mi nepredal ani za svet!

 Keď mi prišiel ten e-mail, hneď som si na ňu spomenul . Poslal som teda toho môjho syna za Matúšom aj s článkom. Či by mi predsa len  tú jeho Jolanu nepredal.

 Vlado sa vrátil a priniesol aj gitaru. Matúš, ten dobráčisko, citlivý chlapec, ktorý si cez svoju citlivosť už veľa vytrpel, ktorý v mladosti stratil otca a je aj vážne chorý tú svoju gitaru venoval inému chlapcovi jeho rovesníkovi, ktorého sotva pozná. Možno tak pomôže vrátiť Romanovi jeho otca, keď ten Matúšov je  už je dávno v nebi. Dokonca nechcel ani žiadne peniaze, lebo by ten dar mohli pošpiniť a Jolana by stratila tú zázračnú moc. 

 Tak sa stretli na Vianoce dva osudy dvoch chlapcov. Tretí robil poslíčka, teda náš Vlado, ktorý išiel ten darček „dolu na Maďary“ Romanovi odniesť. 

 Keď si budete večer rozbaľovať balíčky pod stromčekom, spomeňte si na tých troch chlapcov a želajte si, aby aj Vám Ježiško niekedy v živote doniesol taký vzácny dar, ako Romanovi. 

 

 

PostHeaderIcon Sonička

K tomuto článku len krátky komentár. Prišlo ku mne dievča, ktoré nemá problémy s drogami, no jej stav je rovnako nebezpečný a deštruktívny ako u ostatných detí. Navyše trvá už príliš dlho. V poslednom čase sa jej problémy vyhrotili do neúnosnej miery a tak sa ocitla u nás. Požiadal som ju, aby sa pokúsila sformulovať svoje pocity a svoj stav do nejakej písomnej podoby. Ľudia v jej stave sú však veľmi uzavretí a všemožne sa bránia tomu, aby ktokoľvek nahliadol do ich boľavých dušičiek. Mne sa však dostalo tej výsady, aby ma k sebe pustila a mohol som sa na jej bolesť pozrieť zblízka. Tiež mi dovolila, aby som jej článok uverejnil na svojej stránke. Možno si ho prečíta niekto, komu je podobne ťažko a tiež si myslí, že pre neho neexistuje východisko. A tiež je možné, že ten výtvor pomôže jej blízkym aspoň z časti pochopiť je konanie a pohnútky. Článok je bez akýchkoľvek úprav a je uverejnený aj s pravopisnými chybami, za ktoré sa Sonička ospravedlňuje. Skoro celé detstvo totiž strávila v niekoľkých krajinách a tak za svoj materinský jazyk považuje angličtinu.

PostHeaderIcon Tomáš

Moje meno je Tomáš. Mám takmer dvadsať rokov a posledné štyri roky som stratil tým najsprostejším spôsobom akým to šlo. Fajčil som marihuanu, bral rôzne halucinogénne látky a poslednou kvapkou bolo to, že som začal brať pervitín.

PostHeaderIcon Sáška

Moje „feťácke“ obdobie trvalo pomerne dosť dlho. Začala som v osemnástich rokoch a skončila v dvadsiatich ôsmich. Pamätám si to ako by to bolo včera. Stáli sme s kamarátkou v Bratislave pred Istropolisom a čakali sme na autobus – smer diskotéka. Kamarátka bola kúpiť plechovku s džúsom a vytiahla obálku s pervitínom. Že nejaká novinka, vyskúšame. Vysypala to do tej plechovky, pomiešala a každá sme polovicu vypili. Potom sme vyrazili na diskotéku a celú noc sme behali z jednej na druhú. Pretancovali sme sa tuším po všetkých v Bratislave.
Čítaj ďalej »

PostHeaderIcon Jankove šibalstvá

O Janovi mi jeho tatko, úspešný autodopravca povedal, že tento jeho najmladší na robotu asi nikdy nebude. Vraj môže byť iba umelec. Ak sa Janovi podarí upratať si v hlave, myslím, že sa tatkove prognózy splnia na 50%. Jano bude umelec, no bude aj na robotu, tú svoju, ktorá mu dobre ide od ruky. Teda na umeleckú robotu.

Napokon aj o profesionálnych šoféroch sa hovorí, že sú to iba platení turisti.

Čítaj ďalej »

PostHeaderIcon MADr. Jano

Keď som prišiel zo školy, alebo lepšie povedané odišiel, pretože sa mi tam za žiadnych okolností nechcelo počúvať triedneho drísty, sadol som na autobus a šiel k Murkovi. Po ceste som vybral z bankomatu desinu a stretli sme sa buď pri jeho dome, alebo na pešej zóne pri telefónnych búdkach. Šli sme spolu za dealerom, a dohadovali sme sa kam pôjdeme búšiť. Najčastejšie sme chodili k nemu, lebo často nemával nikoho doma. Prešli sme takou zarastenou uličkou na ľavý bok domu. Tam mal sud na dažďovú vodu a za ním mal schované „vodné“.
Čítaj ďalej »

PostHeaderIcon Drogové testy

Drogové testy ma sprevádzali asi rok, alebo rok a pol, ale mňa to neodradilo od toho, aby som prestal haliť, naopak. Húlil som si spokojne ďalej, aj keď som vedel, že mi mama v daný deň dá testy. Bola to jej chyba, pretože mi nikdy nemala povedať v ktorý deň mi ich dá. Mala mi ich proste dať bez toho, aby som o tom dopredu vedel, nebol by som sa na ne pripravil. A tak stále, keď mi oznámila, že zajtra mi ich ide dať, ráno som si ešte spokojne zahúlil. Keď som prišiel domov a testy boli negatívne, mame to nešlo do hlavy a mne nerobilo problém urobiť ich ešte raz.
Vyhľadávanie na stránkach
Ulovte si svoju tému
Zaujímavé odkazy
Prihlásenie, registrácia
Aké máme počasie
Kalendár
December 2017
P U S Š P S N
« Dec    
 123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031
Kto je práve pripojený