1 – Tajomný muž z iného sveta

Na všetko mám svoje teórie, ktoré viem doložiť i faktami, inak by som si nedovolil zasahovať do oblasti, ktorá je pre mnoho ľudí posvätná. Posvätná v pravom zmysle tohto slova. Budem prezentovať iba svoj názor, o ktorom som hlboko presvedčený a život mi ponúka stále nové argumenty. Som papierový kresťan a tým skresľujem oficiálne štatistiky, tak ako vy, mnohí ostatní. Som pokrstený, mám za sebou birmovanie a tiež sviatosť manželstva, do kostola som nechodil, žiadne kresťanské aktivity som nevyvíjal. Svoj svätý krst som nemohol ovplyvniť, birmovanie prebehlo v čase, keď som bol malý a navyše som dostal hodinky s dátumom. Ženil som sa v kostole, lebo si to tak želala moja svokra, ktorú som vždy zbožňoval. Svoje hriechy sa snažím naprávať sám a na Bohu je, či mi odpustí. Veď všetko vidí, tak čo!
Pokračovať v čítaní „1 – Tajomný muž z iného sveta“

2 – Otec v sukni

Pán farár Gáborík, alebo farárko, ako ho naše deti s láskou nazývali, bol veľmi charizmatický, ale hlavne veľmi dobrý a láskavý človek. Deti ho zbožňovali. Žiadne z nich sa osobne nepoznalo s nejakým kňazom a ich predstavy o farároch neboli lichotivé. Farári a narkomani stáli na opačných stranách. O to viacej boli unesení z nášho farárka. Milovali ho. Tento farárko nepoučoval, nevyhadzoval im na oči ich hriechy, nestrašil ich peklom, nikdy neboli preňho narkomani. Dievčatá volal menami, chlapcom vymýšľal všelijaké prezývky. Mojej Ľudke hovoril vedúca, mne vedúci. Keď niekto zbadal v zákrute na začiatku našej ulice farárkovo auto, rýchlo utekal upozorniť ostatných. Decká okamžite vybehli pred dom a obstali ho. Najradšej mali, keď prišiel v „sukni“. Takto hovoril o svojom farárskom oblečení. Vždy nám niečo priniesol. Raz ovocie, vajíčka a rôzne milodary, ktoré dostal od svojich ovečiek. Vtedy otvoril zadné dvere na aute, podával deťom balíčky, či košíky s potravinami a povedal, že nech to rýchlo odnesú „vedúcej“, lebo to práve ukradol farárovi a nech to nikto nezbadá.
Pokračovať v čítaní „2 – Otec v sukni“

3 – Stoosemdesiatjeden násobná úprimná vďaka

Našim najväčším spojencom v Budmericiach, kde sme sa starali o deti závislé od drog, bol pán farár Marián Gáborík. Náš farárko! Pomáhal nielen nám, pomáhal všetkým ľuďom. Na faru si pravidelne bral na niekoľko týždňové pobyty ľudí, ktorí mali telesné, či mentálne postihnutie, bezdomovcov a vôbec ľudí, ktorí potrebovali jeho pomoc. Toto robil popri svojej kňažskej povinnosti, navyše vo viacerých farnostiach. Nikdy nehľadel na svoje nepohodlie, pracovné zaťaženie, veľké zdravotné problémy s chrbticou a na dôvažok ešte pracoval ako učiteľ psychológie na zdravotnej škole. Kde mohol, tam pomáhal.
Pokračovať v čítaní „3 – Stoosemdesiatjeden násobná úprimná vďaka“

4 – Radšej v mravenisku

Zostali sme na ulici s deviatimi deťmi. Mal som urobiť to, že sa s manželkou, našimi dvoma deťmi a adoptovanou Barborkou vrátime domov do Častej. Ostatných šesť detí, ktoré nás tiež prijali za rodičov a chceli sa u nás zachrániť pred drogami pošleme preč. Prvýkrát to mysleli naozaj a aj sa tak správali. Mal som byť ja ten zlý, ktorý im vezme jedinú šancu a pošle ich od seba preč? Urobil som čo bolo v mojich silách? Za seba by som nikdy nešiel orodovať, no za deti pôjdem aj žobrať! Žiaľ, nepomohlo ani to!
Pokračovať v čítaní „4 – Radšej v mravenisku“

5 – Keď 99 rokov trvá od sredy do stredy

Bolo nás doma šesť detí. Moji rodičia boli síce pracovití, no začínali doslova z ničoho. Vždy sme sa však mali všetci veľmi radi a vzájomne sme si pomáhali. Je to tak doteraz. Keď sme boli ešte deti a prišiel k nám niekto na návštevu, doniesol balíček cukríkov, tak sme pre všetkých nadelili rovnako na kôpky. Aj rodičom. Oni nám vždy tie svoje diely dali, no nabudúce sme im znova nadelili. Vedeli sme, že rodičovské kôpky zase pripadnú nám, no aj tak sme vždy na nich pri delení mysleli. Tak isto to prebiehalo, ak niekto nebol práve doma. Jeho kôpka cukríkov ho počkala. Niektoré z našich detí pochádzali tiež zo skromných pomerov, no mali sme aj také, čo im rodičia nekonečne ublížili hojnosťou. Dostali už všetko, čo sa len dokázalo zohnať. Neexistoval už darček, ktorý by ich dokázal prekvapiť. Rodičia sa dostali do patovej situácie, lebo už nemali svoje rozmaznané a nadbytkom pokazené deti čím obdarovať. Ťažko niesli, že pohrdli drahými zbytočnosťami a viacej sa tešili z drobností, čo dostali z lásky od nás.
Pokračovať v čítaní „5 – Keď 99 rokov trvá od sredy do stredy“

6 – Aj z Moskvy môže prísť záchrana

Uprostred leta 1998 nás postihla v poradí tretia „rana morová“. Toto už bol naozaj silný kaliber. Zostali sme s mojou ženou Ľudkou, našimi deťmi a s desiatkou cudzích detí bez strechy nad hlavou. V čase, keď sme sa tak narýchlo museli vysťahovať z prvého domu – od sestričiek, mohli sme sa ešte relatívne bezpečne vyšmyknúť z tejto reality show. Mohli sme sa jednoducho vrátiť domov. Kvôli deckám, ktoré sa u nás dostávali zo svojich problémov sme to nemohli urobiť. Teraz sa situácia s omnoho horším priebehom zopakovala. Mali sme plno detí, na ktorých nám nekonečne záležalo, tak sme sa rozhodli pokračovať. V tom čase, v lete 1998 však situácia bola na neudržanie. Prvý krát som mal pocit, že bojujem o prežitie. Nielen o naše, ale aj o prežitie detí, ktoré u nás boli. Museli sme sa zo dňa na deň vysťahovať z domu toho tatka jednej našej dievčiny.
Pokračovať v čítaní „6 – Aj z Moskvy môže prísť záchrana“

7 – Kúzelný deduško? Iba dobrý človek!

Po dlhej dobe útrap, sťahovania, nervov a stiesnených podmienok sme konečne mali perspektívu troch rokov relatívneho pokoja. Každopádne sme mali aspoň na tri roky zaistenú strechu nad hlavou. Ten nový dom bol nedokončený, veľmi divne riešený a dodnes ešte odstraňujeme nedostatky stavebného amatérizmu. Bolo treba urobiť veľmi veľa stavebných úprav a opráv, aby sme mali aspoň interiér v poriadku. Nebol by to taký veľký problém, keby sme mali peniaze. Mohli sme ich dostať od firmy, ktorá nám dom kúpila, no neskoršie pri kúpe by sme potrebovali o túto čiastku viacej prostriedkov.

Pokračovať v čítaní „7 – Kúzelný deduško? Iba dobrý človek!“

Niečo o mne

ja

Narodil som sa  6. októbra 1952 v Častej, dedine pod hradom Červený Kameň, učupenej pod Malými Karpatmi. Od ranného detstva bolo asi všetkým okolo mňa jasné, že môj život bude veľmi búrlivý a pestrý, čo sa nakoniec až do dnešných dní potvrdzuje. Už ako malé dieťa som skoro zomrel na čierny kašeľ a namále som mal aj vo veku, keď som ešte nechodil do školy. Vtedy som strávil celý rok v sanatóriu, no nakoniec sa všetko na dobré obrátilo a dnes môžem písať tieto riadky.

Aj napriek týmto zážitkom vnímam svoje detstvo ako krásne. Mal som dobrých, starostlivých rodičov a päť súrodencov. Možno preto, že som vyrastal v skromných pomeroch vo veľkej rodine, som sa naučil pozerať na svet osobitným spôsobom. Vždy som mal okolo seba veľa ľudí, súrodencov, rodičov a kamarátov s ktorými som sa vždy delil aj o to málo, čo som mal. Tak nás to učili naši rodičia a tak je to doteraz.

Počas svojho života som okrem dobrých vecí urobil aj veľa zlých, ktoré sa postupne dostávali do prevahy nad tými dobrými. Napriek tomu, že som dostal dobrú výchovu od rodičov, učiteľov a ostatných ľudí z môjho okolia, postupne nad mojim životom prevzal vládu alkohol. Pil som už od mládeneckých rokov a v roku 1993 som sa ocitol v Pezinku na protialkoholickom liečení. Vtedy som už mal svoju rodinu, teda manželku  a dve deti. Dcéra Renátka mala sedemnásť rokov a syn Vladko desať. Bol to veľký výkričník v mojom živote a prinútil ma rozhodnúť sa, akou cestou sa mám vydať. Našťastie sa mi podarilo zmeniť svoj život k lepšiemu a postupne som sa snažil naprávať, čo som dovtedy pokazil.

Moja rodina, žena a deti, ktoré som vždy považoval za najväčší dar v mojom živote ma prijali naspäť medzi seba. Toto som považoval a aj považujem za moju najväčšiu výhru. Tá mi dodala silu pustiť sa aj do ostatných zbabraných záležitostí, ktoré som si počas svojej opileckej éry spôsobil. Dva roky mi trvalo, kým som sa postupne odhodlal navštíviť ľudí, ktorým som poubližoval a ešte stále nie som presvedčený, či som niečo nevynechal. Po tejto mojej očiste a absolútnej zmene svojho života a jeho hodnôt som začal s prácou, ktorú spolu s rodinou robím doteraz.

Staráme sa o deti, ktoré sú závislé od rôznych drog a ich život nabral nesprávny smer. V roku 1994 sme si adoptovali štrnásťročné dievča, ktoré už od jedenástich rokov drogovalo. O dva roky neskôr (10.1.1996) k nám do našej rodiny začali pribúdať ďalšie takéto deti a doteraz sme ich mali skoro sto.

Priamo u nás, v našej rodine strávili niekoľko mesiacov a také, čo ich už nikto nechcel, aj niekoľko rokov. V roku 2005 som za túto prácu dostal cenu Humanitný čin roka. Dnes už mi život neriadi alkohol, moje manželstvo a celý môj život sa uberajú, dúfam, správnym smerom. Moja dcérenka Renátka je magistra psychológie a syn Vlado je strojár a už skoro aj pilot lietadla. Obidvaja sú obdivuhodne čestní a spravodliví ľudia aj napriek tomu, že vyrastali v rodine opilca a násilníka.

Makovienka

Zhruba o mesiac po Zdenkinom odchode od nás mi zatelefonovala. Bola veľmi vzrušená a nedočkavo mi vysvetľovala, čo odo mňa chce. Jednalo sa o jej kamarátku Stanku. Stále dokola opakovala, aká je to „super baba“, aká je múdra a vždy sa dobre učila. Vypočul som si veľa superlatívov a pripadalo mi to, ako v zoznamovacej kancelárii. V tom zápale mi však zabudla povedať, prečo mi vlastne všetky tieto chválospevy oznamuje. Po chvíle som ju prerušil a svojím typickým spôsobom, ktorý Zdenke tak imponoval, som jej povedal, že ma veľmi teší, ak po svete chodí taká baba. Nechápem však, aký to má vplyv na výrobu makarónov. Hneď pochopila a dokonca sa aj rozpačito a nervózne zasmiala. Potom sa predsa stíšila a spomalila paľbu svojich argumentov. Chvíľu bolo ticho a nakoniec pomaly povedala, že tá jej kamarátka stojí pri nej, je jej strašne zle. Prežíva hroznú heroínovú krízu. Nakoniec sa odhodlala povedať tú, pre ňu najstrašnejšiu vec, ktorá bola príčinou jej zúfalého telefonátu.

Makovienka 1

Makovienka  bola v bezvýchodiskovej situácii. Bola závislá, pichala si heroín, zostala na celom svete sama! Nemala koho požiadať o pomoc, zostala jej iba Zdenka, ktorá síce bola mesiac čistá po siedmich mesiacoch pobytu u nás, no ona jej aj tak nevedela pomôcť! Preto ju poslala za mnou. Vtedy ešte nikto netušil, že sa tieto dve kamarátky aj tak nakoniec po ďalšom mesiaci stretnú u nás. Zdenka totiž zakrátko zrecidivovala.