Niečo o mne

ja

Narodil som sa  6. októbra 1952 v Častej, dedine pod hradom Červený Kameň, učupenej pod Malými Karpatmi. Od ranného detstva bolo asi všetkým okolo mňa jasné, že môj život bude veľmi búrlivý a pestrý, čo sa nakoniec až do dnešných dní potvrdzuje. Už ako malé dieťa som skoro zomrel na čierny kašeľ a namále som mal aj vo veku, keď som ešte nechodil do školy. Vtedy som strávil celý rok v sanatóriu, no nakoniec sa všetko na dobré obrátilo a dnes môžem písať tieto riadky.

Aj napriek týmto zážitkom vnímam svoje detstvo ako krásne. Mal som dobrých, starostlivých rodičov a päť súrodencov. Možno preto, že som vyrastal v skromných pomeroch vo veľkej rodine, som sa naučil pozerať na svet osobitným spôsobom. Vždy som mal okolo seba veľa ľudí, súrodencov, rodičov a kamarátov s ktorými som sa vždy delil aj o to málo, čo som mal. Tak nás to učili naši rodičia a tak je to doteraz.

Počas svojho života som okrem dobrých vecí urobil aj veľa zlých, ktoré sa postupne dostávali do prevahy nad tými dobrými. Napriek tomu, že som dostal dobrú výchovu od rodičov, učiteľov a ostatných ľudí z môjho okolia, postupne nad mojim životom prevzal vládu alkohol. Pil som už od mládeneckých rokov a v roku 1993 som sa ocitol v Pezinku na protialkoholickom liečení. Vtedy som už mal svoju rodinu, teda manželku  a dve deti. Dcéra Renátka mala sedemnásť rokov a syn Vladko desať. Bol to veľký výkričník v mojom živote a prinútil ma rozhodnúť sa, akou cestou sa mám vydať. Našťastie sa mi podarilo zmeniť svoj život k lepšiemu a postupne som sa snažil naprávať, čo som dovtedy pokazil.

Moja rodina, žena a deti, ktoré som vždy považoval za najväčší dar v mojom živote ma prijali naspäť medzi seba. Toto som považoval a aj považujem za moju najväčšiu výhru. Tá mi dodala silu pustiť sa aj do ostatných zbabraných záležitostí, ktoré som si počas svojej opileckej éry spôsobil. Dva roky mi trvalo, kým som sa postupne odhodlal navštíviť ľudí, ktorým som poubližoval a ešte stále nie som presvedčený, či som niečo nevynechal. Po tejto mojej očiste a absolútnej zmene svojho života a jeho hodnôt som začal s prácou, ktorú spolu s rodinou robím doteraz.

Staráme sa o deti, ktoré sú závislé od rôznych drog a ich život nabral nesprávny smer. V roku 1994 sme si adoptovali štrnásťročné dievča, ktoré už od jedenástich rokov drogovalo. O dva roky neskôr (10.1.1996) k nám do našej rodiny začali pribúdať ďalšie takéto deti a doteraz sme ich mali skoro sto.

Priamo u nás, v našej rodine strávili niekoľko mesiacov a také, čo ich už nikto nechcel, aj niekoľko rokov. V roku 2005 som za túto prácu dostal cenu Humanitný čin roka. Dnes už mi život neriadi alkohol, moje manželstvo a celý môj život sa uberajú, dúfam, správnym smerom. Moja dcérenka Renátka je magistra psychológie a syn Vlado je strojár a už skoro aj pilot lietadla. Obidvaja sú obdivuhodne čestní a spravodliví ľudia aj napriek tomu, že vyrastali v rodine opilca a násilníka.

Ako som si odplašil svoje šťastie

Zuzka, ktorá tak veľmi milovala kone, u nás strávila štyri mesiace. Koncom januára 2001 odišla. Vždy, keď od nás odchádzajú deti domov, do svojich vlastných rodín, tak sú to pre mňa veľmi ťažké chvíle. Prídu často v hroznom stave, sú na konci s dychom. Veľmi často to vyzerá beznádejne ….. Po čase sa situácia zmení na pravý opak a mám okolo seba detičky, ktoré mi všetci závidia. Keď k nám príde niekto na návštevu, väčšinou sa pýtajú, kde mám zavretých tých feťákov. Vždy im poviem, že taký artikel sa u nás nevyskytuje, nemáme…. Chceli by ste? Viem kde sa vyskytujú! Ak myslíte naše detičky, sú niekde pri rybníku, alebo v kaštieli, išli fotiť. Nemáme ani mreže, nemáme ochranku, ani personál, niekedy dokonca v noci ani nezamkneme chalupu. My tu máme iba svoje detičky, ktoré sú krásne, zdravé, múdre a spoľahlivé. Predtým boli v slepých uličkách a prechodnú dobu sa im nedarilo.
Pokračovať v čítaní „Ako som si odplašil svoje šťastie“

Moje stretnutie s marihuanou v STV

Včera sme s chlapcami robili moje ARO – „prepadový stíhač“, či „hĺbkový bombardér“ ako ho s láskou volám. Je to teda, vlastne tridsať ročný rumunský terénny stroj s pohonom na všetky štyri kolesá, na ktorý som veľmi hrdý. Máme totiž veľa spoločného. Aj on je už vo veku dedka, stále sa na ňom niečo pokazí, nesmie sa príliš naháňať a veľa žerie. No má aj svoje dobré stránky. Napríklad to, že sa všade dostane, aj keď pomaly, a všetci si ho obľúbia, keď sa s ním bližšie zoznámia.

Teória opitého profesora

Uplynulo tridsaťštyri rokov odvtedy, ako som stretol jedného starého úctyhodne vyzerajúceho pána, no napriek tomu si pamätám skoro presne na náš rozhovor. Končil som vtedy učňovku a mal som devätnásť rokov. V Bratislave, kde som sa učil za elektrikára, bola jedna krčmička, kde čapovali Budvar. Bola na rohu Moskovskej ulice, blízko pitevne. Málokde sa v tých časoch dalo k takémuto artiklu dostať. Vtedy som pil naozaj iba príležitostne a málo. Jedno pivko, ešte k tomu Budvar, však v teplom počasí po práci bolo veľké lákadlo.

Len si tu tak sedím a mením svet

Podarilo sa mi zmeniť svet. Vždy som o tom sníval a zrazu záblesk geniálnej myšlienky a sen sa stal skutočnosťou. Mnohí predo mnou sa o také niečo pokúšali a vždy to dopadlo katastrofálne. Obyčajne pri tom zahynulo veľa ľudí, bolo zničených nespočetné množstvo materiálnych hodnôt a svet sa aj tak nepodarilo zmeniť. Lenže to som sa tejto záležitosti ešte nezačal venovať ja. Z neriešiteľného problému som jediným impulzom mojej mozgovej kapacity urobil hračku pre škôlkárov.

Ako dobre môže byť dromedárovi

Naše decká majú radosť, ak sa zastavíme u „babky“, mojej mamy. V apríli mala osemdesiat jeden rokov, no stále je v duši mladá. Keď k nej prídeme, vždy nám poukazuje ako jej v záhrade rastie hrach, jahody, rozpráva čo je nového v dedine. Deckám sa asi najviac páči, že ma oslovuje „chlapče“, aj keď sám už som vo veku dedka. Pozná ich všetkých, aj keď niektoré mená jej vypadli z pamäti. Vždy sa opýta na niekoho, čo už je dávno doma, ako sa mu darí, či je v poriadku…

Lr. Vladimír Schwandtner

Uznávam, je to naozaj blbý nadpis, no dúfam, že sa mi podarí dostatočne zdôvodniť príčiny jeho vzniku.
Keď sa mi niekedy zdá, že už som naozaj na konci so silami, že sa na mňa všetko rúca a keď si myslím, že horšie to už nemôže byť, vtedy siahnem po osvedčenej metóde, ktorá sa mi vždy osvedčila. Začnem si robiť zo všetkého srandu, vysmievať sa „neriešiteľným“ problémom, ktoré sa zrazu už nezdajú byť také strašné.