Smutný koniec jedného kovboja

Popíjalo sa nám spolu dobre, napriek tomu, že môj „parťák“ z mokrej štvrte – Štefan bol odo mňa starší o štrnásť rokov. Generačné rozdiely medzi nami neexistovali, nikdy sme sa nepohnevali a jeden druhému sme išli vždy po ruke. Bol jednoducho kovboj a ja som to rešpektoval. Hovorieval som mu, že je „muž ošľahaných tvárí vetrom šenkového ventilátora“ a on sa len smial.
Mal výzor mexického banditu a vždy som bol presvedčený o tom, že iba ostnaté drôty, ktoré vtedy boli na hraniciach zabránili jeho oslnivej westernovej kariére v Holywoode. Jeho najlepší kamarát z mladosti – Tóno emigroval v šesťdesiatom ôsmom roku do Austrálie. Aj on bol kovboj a typický predstaviteľ hrdinu z divokého západu. Na rozdiel od Štefana bol Tóno bez záväzkov, tak odišiel za svojim šťastím – možno nešťastím. Nikdy sa už spolu osobne nestretli, no Tóno poslal Štefanovi pravý kovbojský klobúk, ktorý sa stal relikviou a dodnes visí v chodbe nad botníkom v ich byte. Štefan ho nosil iba pri výnimočných príležitostiach, obyčajne v nedeľu poobede, keď sa vyparádil, poriadne oholil, obliekol si dlhý kabát a vysoké topánky. Jeho tmavá pleť, čierne vlasy a úzke fúziky dotvárali celkový dojem a jeho od mlada „chrontavá“ noha na ktorú napádal, sa k tomuto obrazu hodila. Človek s mojou predstavivosťou zreteľne počul pri tomto obraze dlhé kvílivé tóny fúkacej harmoniky, ktoré sú notoricky známe z kultového filmu „Vtedy na západe“.
Väčšinou sa však Štefan obliekal do montérok, lebo okrem „kovbojčiny“ bol známy aj ako majster od železa. Bol veľmi šikovný, zručný a napriek tomu, že bol pri svojom pití aj dosť nespoľahlivý, predsa mal vždy dosť objednávok na práce, ktoré si nikto iný netrúfal urobiť.
Svoju dielňu – šmitňu mal u svojej mamy v ich rodičovskom dome. Bola to garáž, kde sa nedalo nikdy prísť so žiadnym autom, lebo dvor v ich dome bol mimoriadne úzky. Tak sa garáž stala dielňou. Tam sa Štefan cítil šťastný. V zime si zakúril do starého šporáka, ktorý tam bol pre prípad zabíjačky, kedy sa jeho dielňa na chvíľu zmenila na zabíjačkovú kuchyňu.
Ak sa Štefan práve nenachádzal v „požehnanom stave“, ako to on nazýval, tak sa z jeho „šmitne“ najčastejšie ozývalo klopkanie. Dokázal z medeného plechu vytepať neuveriteľné veci. Niekedy to boli náhrobky, inokedy medené doplnky do interiérov a tiež i celá ozdobná kapotáž na krby .
Stretávali sme sa každý deň. Často sme spolupracovali na spoločných „fuškách“ no určite sme sa vždy stretli pri jednom stole v krčme, kde sme trepali sprostosti, uťahovali si jeden z druhého, prípadne z niekoho tretieho, rozprávali si svoje „srandovné“ zážitky, ktoré sa týkali väčšinou pijatiky a blamáží, ktoré sme pozažívali. Rozchádzali sme sa, až keď bolo „najmenej hodín“, teda po pol noci.
Táto naša „selanka“ skončila v marci 1993. Ja som odišiel na protialkoholické liečenie a tak sa Štefan stal sirotou. Nerobil si z toho však ťažkú hlavu, lebo aj on bol na „výbruse“, ako nazýval liečenie, no po krátkej dobe pil viac ako predtým. Preto „neprepadal panike“ a o mojej abstinentskej kariére si nerobil ilúzie.
Koniec – koncov, vtedy ešte ani ja nie!
Nervozita ho začala chytať asi pol roka po mojom návrate. Stále som nepil, nechodil do krčmy, vyoral som vinohrad, rozbil a na cirkulárke popiloval súdky, zlikvidoval som anitikórvú dvojplášťovú pálenicu, ktorú mi Štefan vždy závidel. To bol naozaj ťažký kaliber, ktorý som nasadil a nádeje na môj návrat do krčmy sa začali rúcať.
Podarilo sa mi dokonca rozbehnúť činnosť Abstinetského klubu v Častej, čo bola vec naozaj neslýchaná. Najprv som bol s týmito aktivitami na posmech, no keď sa ku mne pridalo zopár zarytých častovských opilcov, ktorí tiež odišli na liečenie a prestali piť, tak situácia sa pre zbytok našej  „šenkovej“ zostavy stala vážnou. Po večeroch sa začali tajne trúsiť do nášho domu tmavé postavy, ktoré ma prišli žiadať o radu a aj o pomoc. Tak isto, k nám prichádzali aj manželky mojich bývalých kamarátov z krčmy, pre ktoré som bol vzorom, ktorý otĺkali svojim prepitým mužom o hlavy.
Koncom októbra 1995, tiež už skoro potme prišiel Štefan za mnou a hneď spustil. Vedel som, že sa na tú chvíľu dlho pripravoval, lebo rozprával bez rozmýšľania, nedal mi šancu prerušiť ho a lavína jeho slov bola spontánna. Povedal mi, že nikdy nikoho nerešpektoval, nedal si rozkazovať, no teraz chce urobiť to, čo mu ja „prikážem, nech s ním čokoľvek urobím“, vo všetkom ma poslúchne. Len nech mu pomôžem, lebo už sa chce na tú slopanicu definitívne vy…. !
Stretli sme sa pri bráne, lebo ma vyslali do pekárne kúpiť pečivo, tak som mu navrhol, nech ide so mnou, v aute si pohovoríme, vrátime sa k nám a všetko predebatujeme a zrealizujeme.
Keď sme sa po chvíli vracali z pekárne a išli sme okolo krčmy, zrazu mi Štefan povedal, nech zastavím. Vraj musí ísť ešte do krčmy, lebo tam sa má stretnúť s niekým, kto mu má vyplatiť jeho poslednú „fušku“.
Vedel som, ktorá odbila! Poznal som to podľa seba a všemožne som ho odhováral od toho nezmyslu.
Nič nepomohlo! Stále ma presvedčoval, že hneď ráno príde a potom ho odveziem na liečenie.
Ráno som sa dozvedel, že Štefan je mŕtvy. Zomrel v tej krčme.
Svojho zákazníka nenašiel a chcel si ešte „naposledy“ vypiť pred tým liečením. Tak rozmýšľame my, opilci a toho som sa bál. Natrafil však na dobráka, čo mu bol ochotný zaplatiť,  no iba vtedy, keď na ex vypije tri deci borovičky. „Štengroval“ ho, vedel, že pre neho to bude otázka cti! Štefan bol tvrďas a vypil plný malý krígeľ. Tak mu ten blbec korunovaný navrhol ešte jeden. Vypil aj ten a možno aj tretí. Neviem koľko ich bolo, no už na tom nezáleží.
Potom padol pod stôl.
Keď prišla zatváracia hodina, Štefan už nežil. Zabila ho ľudská zlomyseľnosť a bezohľadnosť. Teraz majú božie mlyny priestor na odvetu, ak fungujú!
Dnes som bol poobede navštíviť Štefanovu 94 ročnú mamu a tiež som u nej našiel aj jej jedinú nevestu vdovu po jej jedinom synovi. Napriek tomu, že sme spolu so Štefanom vyvádzali všelijaké veci, vždy som bol u nich vítaný. Aj dnes. Opýtal som sa medzi rečou, či vedia o niekom, kto by na Štefana v zlom spomínal. Lámali sme si hlavy, no márne.
To je koniec príbehu o smutnom konci častovského kovboja, pre ktorého guľku neodliali a predsa ho zabili.
Vladimír Schwandtner
[contact-form 2 „formulár2“]