PostHeaderIcon Sonička

K tomuto článku len krátky komentár. Prišlo ku mne dievča, ktoré nemá problémy s drogami, no jej stav je rovnako nebezpečný a deštruktívny ako u ostatných detí. Navyše trvá už príliš dlho. V poslednom čase sa jej problémy vyhrotili do neúnosnej miery a tak sa ocitla u nás. Požiadal som ju, aby sa pokúsila sformulovať svoje pocity a svoj stav do nejakej písomnej podoby. Ľudia v jej stave sú však veľmi uzavretí a všemožne sa bránia tomu, aby ktokoľvek nahliadol do ich boľavých dušičiek. Mne sa však dostalo tej výsady, aby ma k sebe pustila a mohol som sa na jej bolesť pozrieť zblízka. Tiež mi dovolila, aby som jej článok uverejnil na svojej stránke. Možno si ho prečíta niekto, komu je podobne ťažko a tiež si myslí, že pre neho neexistuje východisko. A tiež je možné, že ten výtvor pomôže jej blízkym aspoň z časti pochopiť je konanie a pohnútky. Článok je bez akýchkoľvek úprav a je uverejnený aj s pravopisnými chybami, za ktoré sa Sonička ospravedlňuje. Skoro celé detstvo totiž strávila v niekoľkých krajinách a tak za svoj materinský jazyk považuje angličtinu.
Nerozumiem tomu, prečo sa cítim tak ako sa cítim. Nepomohlo mi štúdium psychológie (ktoré som si zvolila aj kvôli tomu, aby som sa posnažila si samej sebe pomoôcť), ani nespočetné hodiny strávené v ´terapii´… Nikto mi nikdy nevysvetlil, respektíve nechápal prečo vnímam svet tak, ako ho vnímam. Ľudia sa na mňa pozerali s falošným pochopením, aby som sa im otvorila a aby mi pomohli. Výsledkom toho bolo to, že mi predpísali antidepresíva alebo ma zavreli na uzavretom psychiatrickom oddelení spolu s babkami (trpiace demenciou, alzhaimerom a inými poruchami) ktorých sa ich príbuzný zväčša chceli zbaviť alebo si od nich chceli oddýchnuť, pretože už nemali síl, alebo ochotu sa o ne starať.
Či si to moja rodina otvorene prizná alebo nie, bola to pre nich hanba prijať fakt, že ich predtým naoko bezproblémová dcéra, vnučka, sestra či neter skončila v blázinci. Veď čo jej v živote chýbalo? Mala všetko na čo si zmyslela, chodila na všetky možné krúžky, vďaka čomu nemala čas sa zapodievať hlúposťami a flákať sa po sídlisku, vyhrávala súťaže, mala výborné výsledky v škole a vlastne vo všetkom na čo len siahla, študovala v Amerike a v Austrálii, precestovala svet… a potom z ničoho nič jej ´ruplo´ v hlave a skončila v sanitke lebo sa pokúsila o samovraždu.
Niektorí členovia rodiny tvrdia, že tušili, že niečo nebolo v poriadku… Avšak nikto z nich sa skutočne nepokúsil ma konfrontovať o mojich problémoch. Samozrejme bola by som neuveriteľne naivná, keby som povedala, že keby sa ma spýtali či som napríklad po jedle náhodou nezvracala by som im povedala ´Jéj, ty si si to všimol(a)! Ako super, som taká rada, že som sa dočkala toho, aby niekto zaregistroval na moje výkriky o pomoc!´. Problém je v tom, že ľudia si nechcú pripustiť, že niekto koho milujú trpí nejakou poruchou. Predsa také veci sa stávajú len vo filmoch a telenovelách a nie im. Ďalšou ťažkou skutočnosťou na prijatie je fakt, že v našej dobe je to stále akousi hanbou byť blízkym niekoho kto trpí duševnou poruchou; to vás predsa automaticky asociuje krvným putom s bláznom! Aj pokiaľ je to tento príbuzný vzdelaný, či chce alebo nie, tieto veci sú stále aspoň do nejakej mieri ´tabu´ a tak ich aj vníma, či vedome alebo nevedome. Ak to tak nie je, prečo ja, osoba vysokoškolsky vzdelaná v odbore klinickej psychológie, som napriek všetkým faktom čo som sa naučila nedokázala prísť za niekym a poprosiť o pomoc?
Pretože je to predsa hanba! Kto by mi ma už len takú pokazenú chcel, hlavne vtedy keď som svoju celú existenciu venovala tomu, aby sa mi dostalo uznania a pochvaly za to aká som schopná a podobne. Môžete ma uisťovať koľko chcete, že moja potreba dokonalosti bola spôsobená mojou vlastnou vnútornou motiváciou, ale nie je to úplne tak. Síce sa mi uznanie páčilo, následkom bolo, že som nemala žiadne detstvo. Som presvedčená o tom, že moji rodičia konali ako najlepšie vedeli v danom momentne a nebudem to tu rozvádzať do detailov, pretože čo bolo už sa neodstane, ale či sa to človeku páči, alebo nie, moje momentálne problémy vznikli na základe schém a spôsobu žitia, ktoré som si osvojila ako dieťa.
V šiestich rokoch som si prvýkrát uvedomila, že samovoľne spôsobovaná bolesť mi prináša aspoň chvíľkové uvoľnenie v napätých situáciách, vyvrcholilo to tým, že v šestnástich rokoch som si búchala prst o skriňu až som si spôsobila takzvanú detskú zlomeninu, v sedemnástich rokoch som schudla 16 kilogramov, lebo som vedela, že mojim rodičom sa nepáči môj vzhľad, v osemnástich som prišla na to, že až nebudem jesť budú sa strachovať, že mám nedajbože anorexiu, tak mojim riešením sa stalo dávenie jedla… Takýto spôsob života nie je životom. Avšak ja som si zvolila v mojich očiach to menšie zlo, čo značilo emocionálnu spokojnosť z uznania, ktoré sa mi dostalo a racionálny odpor voči samej sebe, lebo som vedela, že moje skutky sú nesprávne. Nebudem tu teraz tvrdiť, že lichoty na môj vzhľad mi neboli príjemné, veď práve preto som to robila, aby ma akceptovali a bola som perfektná, milá a zlatá! Čo ale nikto už nedokáže pochopiť je, že každá lichôtka mi taktiež spôsobovala pocit nechutenstva voči sebe, lebo toto bola choroba, čo obdivovali a nie ja! Keď som to bola ja, pred tým ako sa celý tento kolotoč roztočil nezastaviteľnou rýchlosťou, bola som malá, tlstá a rozmaznaná Soňa, ktorú nikto neobdivoval.
Správala som sa ako Pavlovov pes už skutočne vo všetkom. Keď ma mali ľudia radi a páčila som sa im, či psychicky alebo fyzicky, robila som to. Soni, dáš mi odpísať úlohu? Soni, dáš mi odpísať na písomke? Soni, nepomohla by si mi s tým a tým? Prečo nie, povedala som si… Veď keď to spravím, budú ma mať radi, čo sa aj potvrdilo. Čo sa však tiež potvrdilo je fakt, že túto moju dobrotu začali zneužívať, stala som sa ich otrokom. Nenávidela som sa za to, lebo som na toľko inteligentná, že som racionálne vedela, že ma využívajú a sú ku mne milí len a len kvôli tomu, že som im na niečo. Myslím, že toto klišé je natoľko známe, že nemusím rozpisovať, že v momentne keď som ja potrebovala pomôcť som dostala veľký prd! Avšak moje emocionálne ´ja´ sa cítilo fantasticky! Podobne to samozrejme bolo so všetkým ostatným, či to bolo samoubližovanie, či poruchy príjmu potravy, všetky tieto kraviny mi spôsobovali emocionálne pohladenie po duši, ale neuveriteľný racionálny odpor. No, ako môže niečo takéto dopadnúť? Naturálne je to začiatok zneužívania bársakých kravín, ktoré zo mňa urobili osobu, ktorá nechcela a následne ani nebola schopná vnímať nijaké podnety reálneho sveta. Doviedlo ma to až k pokusom o samovraždy a verte mi, to už neboli pokusy upútať na seba pozornosť, to už boli tie posledné možné riešenia môjho utrpenia na tomto otrasnom svete.
Priznávam, že moje správanie k ľuďom, ktorích som ľúbila a ktorích som si vážila bolo otrasné. V tomto mojom psychickom stave som už nedokázala a vlastne ešte stále nedokážem pochopiť, prečo ma majú radi keď som v podstate to najotrasnejšie stvorenie na tomto svete a nič si nezaslúžim. Tak som ich od seba buď vedomky, alebo výsledkom môjho správania spôsobeným mojim podvedomím od seba odháňala. Poukazovala som na svoje chyby, znechucovala som sa im správaním, o ktorom som vedela, že im ublíži a vykašlú sa na mňa. Čo sa mi v dôsledku aj podarilo, za čo som bola vďačná, ale zároveň som kvôli tomu trpela, lebo som sa len uisťovala v tom, aká som sa vlastne špina.
Potom prišla ´záchrana´! No, bomba! Psychiatri mi predpísali rôzne lieky, kázali mi zúčastniť sa terapií, poslali ma na liečenia… Čo mi táto skúsenosť dala? Keď som bola úprimná a otvorila som sa im, predpísali mi viac liekov a zavreli ma na už spomínané uzavreté oddelenie. Čo to v mojej hlave spôsobilo? Nuž keď oni na mňa išli samopalom, ja som na nich vytiahla guľomet. Buď som podpísala reverz, alebo som podstúpila liečbu v liečebni, nie kvôli sebe, ale kvôli mojim blízkym, ktorí trpeli natoľko, že skutočná ´ja´ som sa na to nemohla pozerať, pretože či tomu ešte teraz niekto uverí alebo nie, som stále vysoko empatický človek, ktorý sa na ich bolesť nedokázal naďalej pozerať. Momentálne sa jednalo o mojich najbližších, ktorí sa aj napriek mojim všemožným pokusom o vytvorenie odporu voči mojej osobe jednoducho odmietli vzdať v boji o moje šťastie a v konečnom dôsledku život.
V Čechách som podstúpila dva psychoterapeutické pobyty, kde sa ma ´snažili´ presvedčiť, že moje problémy sú riešiteľné a následne mi ukázali spôsob ako sa ich zbavím. Následne však nikdy nezabudli poukázať na fakt, že to bude beh na dlhé trate. Jéééj, koľké mi to novinky! Napcháte ma liekmi, a v terapii mi budete hovoriť ako mi rozumiete, a ako ma ľutujete… Môžete si niekam strčiť tú vašu ľútosť a vaše pochopenie, keď si poriadne ani nedokážete zapamätať moje meno bez toho, aby ste sa pozreli do mojej karty… Navyše keby som im povedala čo je skutočne vo veci, ako som to urobila posledný raz a zavreli ma na miesto, kde by po mne ani pes neštekol, to by mi len bolo super. A tak som nabila guľomet a povedala som im, že sa mi stav rapídne zlepšuje, že sa cítim skvelo, bola som dokona ´slniečkom´ oddelenia a kdečo ešte, no naďalej som po každom jedle zvracala a spôsobovala som si bolesť na uvoľnenie môjho napätia, ktoré som pociťovala vďaka tomu, že som bola zavretá na psychiatrii. Nikto NIKDY z terapeutov alebo z psychiatrov mi nevysvetlil, že prečo sa cítim ako sa cítim. Oni boli len plný falošnej empatie, pričom som aj tak mala pocit, že ma majú niekde… už len čakajú kedy uplynie čas, ktorí mali na mňa vyhradení a môžu ísť riešiť svoje vlastné problémy, ktoré neboli pseudo-problémami ako tie moje, za ktoré si vlastne môžem sama. Toto je môj subjektívny názor a čerpám zo svojich skúseností, nechcem nikomu mojimi pocitmi ublížiť, veď koniec koncov, aj ja som psychológ.
Keď si skúsite predstaviť, že prechádzate nejakými podobnými prúsermi a skúsenosťami ako ja, stratíte aj tú poslednú štipku rešpektu voči samej sebe, nepovediac o rešpekte ľudí, na ktorích vám záleží. Nie len že ste si ich už pred tým od seba odohnali, ale teraz ste ešte aj blázon, a kto sa s niekým takým chce stýkať? Tak si povedzme na rovinu, moje pobyty v psychiatrických liečebniach nielenže nepomohli, oni výrazne zhoršili môj stav a v každom možnom momentne po prepustení som zrezignovala a odmietla vidieť akýkoľvek zmysel tohto poondiateho sveta.
Perspektíva môjho života v danom momente bola buď koniec, čo by ale ranilo tích pár ľudí, čo pri mne ešte stáli, alebo prežívať, čo však v konečnom dôsledku iba oddialilo to nevyhnutné… A keď poviem prežívať myslím to doslovne- nezmeniť spôsob môjho života ale nechať ho pomaly ničiť ma až kým už sa nebude dať čo robiť, lebo som sa zruinovala do absolútneho maxima.
Potom však prišla diagnóza môjho tatina: glioblastoma multiform, alebo inak povedané zhubný tumor na mozgu. Moje prvé myšlienky boli, bože prečo neboli moje prosby vyslyšané a nemôžem mať tú diagnózu ja! Následne pocity viny, že ja som na vine za to čo mu je. Racionálne som vedela, že je to blbosť, ale emocionálne som bola presvedčená o tom, že v skutku som ja pôvodcom jeho choroby. A to som fakt nezvládala. Musela som byť silná, lebo veď ma predsa potrebuje! Avšak ja som nedokázala prežívať s tou bolesťou a tak som naďalej pokračovala v mojich zvykoch, čo ho vážne ubíjalo a ja som to vedela. No nebolo úniku z tohto kolotoča. Veď čo som mala na výber? Predstierať, že mi voľajaký psychológ pomôže, keď som k žiadnemu nemala najmenšiu dôveru, pretože ako človek, ktorý psychológiu vyštudoval a mal s ňou osobnú skúsenosť zo špecializovaných zariadení som vedela, že tie drísty síce majú niečo do seba a racionálne dávajú zmysel, no nikdy nedokázali skutočne adresovať moje duševné problémy.
Z frustrácie z môjho ´sebeckého´ správania som dostala možnosť: buď si dám poradiť a pomôcť od p. Schwandtnera, alebo ma moja rodina zbaví svojprávnosti a zavrie do ústavu, kde by som bola pod neustálym dohľadom a nemala možnosť páchať sprostosti. Viete si predstaviť moju skeptickosť voči osobe, o ktorej som vedela, že nie je ´odborník´ a mojej nedôvere voči rodine, ktorá bola presvedčená, že moje správanie je dôsledkom zloby a neviem čoho ešte. Vybrala som si však tú prvú možnosť a po dvoch dňoch strávených na tomto mieste nie som schopná, napriek tomu ako veľmi chcem, cítiť zradu od mojej rodiny, o ktorej som bola presvedčená. Našla som osobu- Vladka, ktorý sa nado mňa nepovyšuje a neodsudzuje ma za moje činy a ja úprimne verím, že ma chápe a dokáže mi pomôcť. Nepoukazuje na to ako moje pocity a správanie je neracionálne a keď už som raz taká múdra ako je to možné, že nie som schopná si jednoducho povedať- A DOSŤ! Pretože ako to je aj v láske, rozum jej nerozkáže, pokiaľ je skutočná ide o emócie a tie sú v úplne inej sfére ako rozum. To, že môj rozum tak fantasticky chápal, že moje správanie je iracionálne ma privádzalo do väčšej a väčšej emocionálnej rozpoloženosti, z ktorej nebolo úniku. A tá hanba! Čím ďalej tým viac tým viac chápem čo sa vo mne deje, prečo moje emócie nedokážem dostať pod svoju kontrolu a som presvedčená, že práve Vladko mi dokáže pomôcť vylúštiť záhadu nikdy-nekončiaceho sa nešťastia môjho života.
Racionálne nechcem napísať nasledujúcich pár viet, pretože moja tvrdohlavosť mi v tom chce zabrániť, avšak moje pocity mi vravia, že mne sa uľaví a moji blízky si to prinajmenšom zaslúžia. Ďakujem, že ste ma priniesli k Vladkovi, pretože po dlhokánskej dobe si pripúšťam, že možno skutočne nemusím byť taký odpad za aký sa považujem tak neuveriteľne dlho. Dokonca mám nádej, že život nemusí byť až taká sviňa. Jediné čo ma mrzí je, že to trvalo až takto dlho aby som sa dostala k niekomu kto ma chápe a dokáže mi pomôcť; že nebyť tatinovho ochorenia sa asi z tejto kaše nedostanem, ale za to si určite môžem aj ja sama. Neviem, či ma niekto pochopí, možno áno, možno nie, ale to najmenej čo môžem spraviť je napísať to, čo cítim a ako to cítim.

Vaše meno (povinné)

Váš email (povinné)

Predmet

Vaša správa

Súhlasím s anonymným použitím tohoto textu

Prepáčte, ak ihneď neodpoviem

Vyhľadávanie na stránkach
Ulovte si svoju tému
Zaujímavé odkazy
Prihlásenie, registrácia
Aké máme počasie
Kalendár
Október 2017
P U S Š P S N
« Dec    
 1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829
3031  
Kto je práve pripojený