Stal som sa odpadkovým košom a bol som sa vysypať

Včera som dostal od svojej ženy darček. Venovala mi jeden deň, ktorý som mohol prežiť podľa seba, mohol som ísť kam sa mi zapáči a jediná podmienka bola, že sa musím do večera vrátiť živý a v lepšom stave ako som odchádzal.
Pár týždňov predtým sa pre mňa začalo náročné obdobie. Keď si odmyslím horúčavy, ktoré ma nútili byť v mojej suterénnej pracovni, spôsobovali mi zdravotné problémy a neúmerne zaťažovali moje choré srdce, tak som musel popri tom všetkom „normálne fungovať“, teda denne absolvovať niekoľkohodinové návštevy, ktoré si prišli ku mne vyprať svoju „špinavú bielizeň“.
Každé ráno som sa budil s mokrou poduškou, unavený a vysilený. Nie je jednoduché stať sa odpadkovým košom, do ktorého ľudia hádžu všetku špinu, ktorá im prekáža, smrdí a s ktorou už nedokážu spolunažívať.

Skúšal som to trochu vylepšiť tým, že niektoré návštevy prebiehali po západe slnka v kaštielnom parku. Ani toto však nepomáhalo, lebo ten park pre mňa stelesňuje pokoj a relax. Riešiť závažné problémy na takomto posvätnom mieste mohlo spôsobiť, že už ani tam by som nemal svoj pokoj a tie problémy by sa mi oživovali aj vtedy, keď by som si šiel iba oddýchnuť a poprechádzať sa.
Jediný známy liek na takéto moje stavy je, že si môžem „vyhodiť z kopýtka“ a resetnúť svoju zablokovanú hlavu. Ľudka sa o mňa vytrvalo stará, obskakuje ma, nosí mi všelijaké moje obľúbené jedlá, kontroluje, či som si vzal lieky a pichol si inzulín. Veľmi mi pomáha, keď robím nejakú remeselnú prácu. „Pred bláznincom“, teda keď so bol ešte normálny a robil som elektrikára a mechanika, tak som si vždy pri práci pískal a z tanierika, ktorý som mal položený niekde blízko som „tými špinavými paprčami“ popri robote jedol na tenúčko pokrájanú slaninku s cibuľou a chlebom. Ľudku to vždy rozčuľovalo, no ten tanierik mi tam vždy prichystala a aj kávu. Vždy som bol dobrý majster a práca sa mi darila, tak som si pískal a keď som práve jedol slaninku, tak som už vedel, aká pesnička bude nasledovať.

Lenže teraz v najmenej príhodnej chvíli zastaví pred nami auto a už je dorobené. Moje remeselné obdobie sa nenávratne stratilo a ja som teraz pán Schwandtner – odpadkový kôš, dekontaminátor a opravár duší.

Keď už som mal toho naozaj nad hlavu a Ľudka videla, že nevládzem, tak sa stalo to, čo som písal na začiatku. Len tak utrúsila, že nech si idem do Senca pre Veronku a nech niekde vypadnem. Veronka je dievča, ktoré nemá problémy s drogami, so správaním a ani so školou. Bola tu pôvodne s mamou kvôli otcovi a jeho pijatike, a tak k nám začala chodiť na víkendy a niekedy aj na dlhšie. Aj ona má svoje problémy, ktoré ju ničia, no pre mňa sú to iba také milé hľadania cesty, spoznávania sveta dospelých a ich riešenie je pre mňa relaxom. Obyčajne to prebieha tak, že máme dlhé múdre filozofické debaty, kedy mi rozpráva o svojich tajných problémoch, vyslovuje definitívne postoje, ktoré jej vzápätí spochybním a rozbijem. Potom sa čertí a nakoniec sa teší z toho, že ten problém vlastne ani nie je až taký hrozný, ako sa zdal.

Včera sme takto spolu strávili celý deň a už od začiatku mi bolo jasné, že mi bude dobre. Vyrazili sme asi o desiatej a nevedeli sme kam vlastne ideme. Moje staré ARO asi samo zabočilo doprava a po chvíli sme si už v Horných Orešanoch kupovali na čerpačke tie nezdravé bagety a s chuťou sme ich jedli. Zastavili sme sa v Lošonci pri priehrade, prešli sme si Majdán, zastavili sme sa na Bukovej, pozreli sme si ten nekonečný neporiadok pri priehrade a úzkou cestičkou cez pokosené polia sme do strmého kopca potrápili ARO, až sme zostali pri veterných elektrárňach. Bol tam božský pokoj a nádherné pokosené polia s krivými cestičkami a malými lesíkmi. Úplne ideálne miesto na filozoficko – logické debaty, na vyčistenie mojej hlavy a na riešenie Veronkiných  dievčenských problémov.

Naša debata bola veľmi plodná a pre obidvoch prospešná. Ja som si pomohol od mojej blokády v hlave a „pri jednej špine“ sme objavili aj niečo pre Veronku. Objavili sme totiž princíp na riešenie problémov.

Človek sa počas svojho života dostáva do rôznych situácií, ktoré nevie riešiť. Platí to pre všetky oblasti a na tejto konferencii pri veterných mlynčekoch sme skonštatovali, že malé problémy neexistujú. Keď malému človiečikovi vypadne z pusinky cumlík, je to pre neho taký istý závažný problém, ako keď podnikateľovi skrachuje firma. Podnikateľ nemá cumlík tak mu také problémy nehrozia a bábätko nemá firmu, takže detto. Obidvaja však veľmi intenzívne a naplno svoj problém prežívajú. Podnikateľ vie veľmi jednoducho vyriešiť problém bábätka, no naopak to nebude fungovať. Preto je dôležité, aby bábätká mali svojich podnikateľov, ktorí budú vždy pripravení vložiť svojim bábätkám cumlíky do úst, aj keď práve krachuje ich firma. Bábätká zase musia dostatočne hlasno a úprimne plakať, aby podnikatelia vedeli, že im vypadol cumlík.

Veronkin podnikateľ nemá ani šajnu o tom, že jej cumlík vypadol a jej podnikateľka si myslí, že je to iba prkotina. Tak Veronka plakala, až si vyplakala mňa. Som na to aj poriadne hrdý.
Vladimír Schwandtner
[contact-form 2 „formulár2“]