Články z nálepky ‘O deťoch (z blogu SME)’
Zuzka ktorá milovala kone 4
Od admin
Písanie týchto článkov nie je pre mňa jednoduché. Popri riešení aktuálnych problémov sa prenášam k starým, poväčšine uzavretým príbehom. Aj keď dopadli v drvivej väčšine nad očakávanie dobre, tak sa nedokážem odosobniť od vtedajších pocitov. Navyše tieto príbehy prebiehajú i teraz, v tejto chvíli a ja možno nemám o nich ani tušenie. Keby som o nich aj vedel, tak väčšinou nemám možnosť zasiahnuť. Navyše musím riešiť akútne existenčné problémy, čo sa niekedy javí ako absolútne nemožné. Tak iba píšem a dúfam, že to aspoň v niekom prebudí silu riešiť svoju situáciu, alebo, čo by bolo najlepšie, nedostať sa do nej. Minule som skončil tým, ako Zuzka spáchala „samovraždu“, teda volala o pomoc. Pomôcť jej však nikto nedokázal, a tak sa o to pokúsili odborníci na psychiatrii. Takto o tom píše:
Zuzka ktorá milovala kone 5
Od admin
Návrat do liečebne, odkiaľ Zuzku zobrali rodičia na pohreb jej životnej lásky W., jej vtedy asi zachránil život. Vždy sa pokúšala zomrieť ona a W. akoby jej smrť ukradol. Bola to naozaj nezmyselná smrť! Jeden môj kamarát, samozrejme tiež alkoholik, ktorý dlhé roky nepije, v čase vrcholu svojej opileckej kariéry vystúpil z idúceho vlaku, lebo si myslel, že už sú v stanici a vlak stojí. Ledva to prežil! Nejako sa s menšími následkami vystrábil a stále tvrdí, že žije život navyše. Nerozumel som tomu, tak mi to vysvetlil. Keď sa prebral a pochopil, čo sa stalo a ako to dopadlo, povedal si, že keď už tu zostal nejakým zázrakom, tak bude prospešný aspoň ako negatívny príklad. Dopadlo to tak, že je veľmi pozitívnym príkladom pre všetkých , ktorí ho poznajú. Smrť Zuzkinho priateľa sa možno stane pre niekoho mementom, možno bude tým negatívnym príkladom a potom, možno už tá jeho smrť nevyznie tak nezmyselne. To by som si prial pri písaní tohto článku!
Čítaj ďalej »
Čítaj ďalej »
Ako som si odplašil svoje šťastie
Od admin
Zuzka, ktorá tak veľmi milovala kone, u nás strávila štyri mesiace. Koncom januára 2001 odišla. Vždy, keď od nás odchádzajú deti domov, do svojich vlastných rodín, tak sú to pre mňa veľmi ťažké chvíle. Prídu často v hroznom stave, sú na konci s dychom. Veľmi často to vyzerá beznádejne ….. Po čase sa situácia zmení na pravý opak a mám okolo seba detičky, ktoré mi všetci závidia. Keď k nám príde niekto na návštevu, väčšinou sa pýtajú, kde mám zavretých tých feťákov. Vždy im poviem, že taký artikel sa u nás nevyskytuje, nemáme…. Chceli by ste? Viem kde sa vyskytujú! Ak myslíte naše detičky, sú niekde pri rybníku, alebo v kaštieli, išli fotiť. Nemáme ani mreže, nemáme ochranku, ani personál, niekedy dokonca v noci ani nezamkneme chalupu. My tu máme iba svoje detičky, ktoré sú krásne, zdravé, múdre a spoľahlivé. Predtým boli v slepých uličkách a prechodnú dobu sa im nedarilo.
Čítaj ďalej »
Čítaj ďalej »
Pomýlená Snehulienka
Od admin
Zazvonil mi telefón a na druhej strane sa ozval známy hlas otca jednej našej dievčiny, ktorá už pred rokom odišla domov. Rozprával mi, ako sa jej dobre darí, že momentálne je v zahraničí a ako sú radi, že je to tak, ako je. Keď s ňou vtedy prišli, bola to podľa nich poriadna beštia a nedalo sa s ňou žiť pod jednou strechou. Zhruba hodinu to tak naozaj vyzeralo, no potom som poslal rodičov von, na dvor, nech si pokecajú s našimi deckami a ja som zostal v mojej „pracovni“ s ich dcérou sám. Netrvalo to možno ani hodinu a tá ich beštia vyšla za svojimi predkami na náš dvor a povedala im pár viet, na ktoré asi do konca života nezabudnú. Žiadne nadávky, výčitky, či vulgárnosti. Predniesla im svoju pokornú prosbu o odpustenie. Spolu odišli domov pre jej veci a keď sa vrátili, tak tá ich zblúdená ovečka zostala u nás. Keď sa vrátila po niekoľkých mesiacoch domov, tak v tom dobrom trende pokračovala a trvá to doteraz.
Ako svet prichádza o neviditeľných ľudí
Od admin
Nestretli ste ešte neviditeľného človeka? Ani sa nečudujte, lebo taký človek je dobre maskovaný. Možno máte takého aj doma.
Kukučka v hlave
Od admin
Chápem, že pre decká, ktoré sa ocitnú v mojej „pracovni“, je ťažké pozerať sa na svet pozitívne. Všetko, čo sa mohlo pokaziť, sa aj pokazilo! Drogy im zobrali všetko pekné, čo ponúka život ostatným ľuďom. Je to najväčšia zákernosť, aká sa len dá predstaviť.
Deň nezávislosti
Od admin
Žiadny deň nie je len taký obyčajný. Už len tým, že existuje, je výnimočný a aj taký obyčajný dnešný pracovný deň, utorok 10. januára 2006 je pre veľmi veľa ľudí niečim výnimočný. Možno sa dnes niekto narodil, či slávi narodeniny, možno na tento deň budú do smrti spomínať v dobrom manželia, ktorí sa dnes sobášili a možno sa aj stretli dvaja ľudia, ktorí sa do seba zamilovali. Je tiež isté, že sa dnes odohrali udalosti, ktoré majú tragické dôsledky a určite dnes veľa ľudí z tohto sveta odchádza. Takto plynie život a my si ani neuvedomujeme, aké šťastie nás stretlo, že sme sa ráno zobudili a že sa možno zobudíme aj zajtra.
Ako som si vyhnal deti
Od admin
Stalo sa to ešte v roku 1996. Tiež bol október, no oveľa nešťastnejší, depresívnejší a po všetkých stránkach omnoho horší – ako tento – tohoročný.. Na začiatku toho pamätného roku som si prenajal dom v Budmericiach, do ktorého som si zobral závislé deti. Malo to byť na dobu šiestich mesiacov, aby som v praxi uskutočnil svoje predstavy o tom, ako treba riešiť problémy s fetovaním. Šesť mesiacov nestačilo na dokončenie celého projektu a deti od nás nechceli odísť. Nájom sa nijako nedal predĺžiť, tak sme museli odísť spolu s našimi závislými i našimi vlastnými deťmi do prázdnej fary v dedine D vzdialenej sedem kilometrov od Budmeríc. Nechceli nás tam, robili nám veľmi nepríjemné veci…
Duša v sadre
Od admin
Desí ma, keď sa na teba pozriem. Tvoje veľké oči sa mi nedokážu pozrieť do tváre. Slzy ti kvapkajú do veľkého umelohmotného pohára, ktorý máš pred sebou. Krčíš sa a tvoje telo už nevládze, nevládze ani dýchať. Chudé údy odumreli a ruky nevedia, čo robia. BOLESŤ ZABÍJA! Chýba ti to (heroín) a ty chýbaš jemu, lenže – TY SA NECHCEŠ AJ TAK ZMENIŤ!!! (toto už sa nedá pochopiť normálnemu človeku ani s vypätím všetkých síl, no my, závislí to chápeme veľmi dobre) (začiatok r. 1996 ARO Kramáre – Bratislava)
“Zlatonosné” rozkroky
Od admin
Som navyknutý na hocičo. Dvanásť rokov máme v našej rodine vždy niekoľko ľudí, ktorí sa dostali na okraj spoločnosti a na dno morálky a etiky. Za tie roky som už zažil asi všetko, čo sa zažiť v tejto oblasti dá. Doráňané, chrastavé telá, zapálené nahnisané žily, vychudnuté, zničené baby, dobité od pasákov, stavy po samovraždách a predávkovaní, zúfalstvo, odmietanie, vydieranie, krádeže, súdy a policajné výsluchy.
