Teória opitého profesora

Uplynulo tridsaťštyri rokov odvtedy, ako som stretol jedného starého úctyhodne vyzerajúceho pána, no napriek tomu si pamätám skoro presne na náš rozhovor. Končil som vtedy učňovku a mal som devätnásť rokov. V Bratislave, kde som sa učil za elektrikára, bola jedna krčmička, kde čapovali Budvar. Bola na rohu Moskovskej ulice, blízko pitevne. Málokde sa v tých časoch dalo k takémuto artiklu dostať. Vtedy som pil naozaj iba príležitostne a málo. Jedno pivko, ešte k tomu Budvar, však v teplom počasí po práci bolo veľké lákadlo.
Sedel som dolu v suteréne tej pivárne v masívnom boxe, pred sebou „štuc“ plný chladeného zlatistého moku s veľkou čapicou. Vytiahol som si Spartu z tvrdej krabičky, vyrobenej v Kutnej Hore. To bol tiež vtedy honor! Takto obklopený vtedajšími vzácnosťami som sedel sám v tom šesť miestnom boxe v poloprázdnej pivárni. Napriek tomu, že miesta bolo aj na ležanie, ten šedivý dedko, čo práve vošiel, zamieril k môjmu stolu. Pozdravil a požiadal ma veľmi slušne, či si môže prisadnúť. Bolo poznať, že má pod čapicou, no napriek tomu som vcelku ochotne súhlasil. Bol to taký typ človeka, ktorý každého svojou majestátnosťou a uhladenými spôsobmi odzbrojí. Nakoniec, aj tak som sa nemohol dlho zdržiavať v tej pivárni. Mal som totiž pred sebou ešte hodinovú cestu autobusom domov.
Ten neznámy pán bol celkom sympatický. V duchu som si ho otypoval na profesora. Objednal si tiež jedno pivo a začal rozprávať. Ani som si neuvedomil a už zo mňa vytiahol skoro všetko, čo sa dalo. Ponúkol som mu Spartu. Zobral si a neskoršie som mu ani nemusel ponúkať.
Poznal som krčmových somrákov, ktorí sa votreli k náhodným návštevníkom a nechali si platiť. Tento však bol iný. Nejako mi do tej kategórie nepasoval. Očividne to bol vzdelaný človek, lebo tak nejako som si vtedy predstavoval vzdelaných ľudí. Okrem toho bol až priveľmi dobre oblečený.
Napadlo mi, že skúsim, čo to je za profesora. Bol som iba elektrikársky učeň, no niektoré veci, ktoré ma bavili, som mal „naštudované“. Skákali sme z jednej témy do druhej a na môj udiv, všetky mu sedeli. Dokonca aj v mojom odbore, v elektrike bol dobrý. Od Ohmovho, cez Kirhofove zákony sme sa dostali až k regulácii jalového výkonu striedavého prúdu. Dokonca ovládal i tyristory, ktoré sa v tých časoch považovali za novinku.
Skúsil som teda oblasť, kde by som ani vo sne nepredpokladal, že by mohol uspieť tento dedko šedivý pripitý. Začal som hudbou, ktorá vtedy frčala. Napodiv, ovládal aj modernú hudbu! Poznal dokonca Beatles, ich pesničky, poznal i texty ich piesní a ich slovenský preklad. Ja som sa k nim ťažko prebojovával cez časopisy Bravo, ktoré sa pašovali zo západu.
Čas ubiehal a mne s tým pánkom bolo stále lepšie. Objednával som mu pivá, ponúkal ťažko zohnateľné tvrdé Sparty a otváral som stále nové témy. Neviem, či ma to bavilo – skúšať jeho vedomosti, či to bol obdiv k širokej škále oblastí, v ktorých sa vedel dobre orientovať, no fakt je, že mi odchádzali autobusy jeden za druhým.
Vonku už bola skoro tma, keď som nasadil z môjho hľadiska najťažší kaliber – filozofiu. Bola to moja obľúbená téma a svoje vedomosti som považoval za veľmi hlboké. Samozrejme, že som bol samouk a diletant v tejto oblasti, no medzi kamošmi som bol miestny génius. Najprv to boli iba všeobecné oťukávačky, no neskôr som sa ho pýtal na jeho názor na niektoré moje obľúbené filozofické smery, na náboženstvá, na základnú filozofickú otázku o sliepke a vajíčku, teda – čo bolo skôr. Keď som zistil, že nie som na pravom mieste v úlohe skúšajúceho, tak som sa pre zmenu začal pýtať a vyzvedať. Zo skúšajúceho bol žiak!
Opýtal som sa ho s úprimným záujmom na otázku, ktorú som si nikdy nevedel zodpovedať.
Ako sa dá vysvetliť nekonečno?
Pán profesor sa vybral na záchod. Možno potrebuje čas na rozmyslenie, alebo jednoducho zmizne, lebo už bolo treba aj platiť. O chvíľu sa vrátil a zavolal vrchného. V duchu som rátal, koľko ma táto debata bude stáť. Dedko však vytiahol za hrsť- na tú dobu strašne veľkých bankoviek – päťstokorunáčok. Zatiahol to i za mňa, aj keď som protestoval. Vtedy mi to ešte vadilo, ak niekto chcel namiesto mňa platiť.
Povedal, že už je veľa hodín a musí ísť domov. Veď sa ešte niekedy stretneme. Aj ja som už mal byť dávno doma, no nedalo mi pokoj to nekonečno! Len teraz to začalo byť zaujímavé! Navyše to dopadlo inak, ako som si myslel. Ten dedko si nechcel zadarmo vypiť, on si chcel iba podebatovať! Skorej ja som sa cítil ako príživník!
Nakoniec, keď som sa nedal odbiť, tak pristal na to, že mi to, s tým nekonečnom, porozpráva po ceste. Vybrali sme sa smerom k Aviónu (vtedajšiemu – na Americkom námestí), kde stávali autobusy k nám do Častej.
Po ceste mi porozprával tú svoju teóriu o nekonečne, ktorá sa mi tak vryla do pamäte. Začal stavbou atómu. Jadro – okolo obiehajú po svojich dráhach elektróny. Rozprával o silách, ktoré sa v týchto maličkých čiastočkách hmoty skrývajú. O tom ako počet dráh s elektrónmi určuje vlastnosti hmoty. O Mendelejevovi, ruskom vedcovi, ktorý podľa neho iba z časti objavil tieto zákonitosti. Rozprával i o alchymistoch, ako vyrábali z olova zlato. Tieto dva kovy sa líšia iba jedným elektrónom. Potom rozprával, ako sa tieto vedomosti v dávnej dobe stratili a neskorší alchymisti sa darmo pokúšali kladivom vyraziť ten jeden elektrón z olova a získať zlato.
Nakoniec prešiel z mikrokozmu do makrokozmu. Povedal, že naša slnečná sústava je takýto atóm, kde Slnko, ktoré sa nepohybuje je jadro a naša zem je jeden z elektrónov. Veľa podobných „slnečných sústav“, ktoré sú v našej blízkosti tvorí jednu molekulu. Veľmi veľa týchto molekúl tvorí bunku. Miliardy buniek tvoria živočícha, ktorý žije tiež na planéte, ako my. Tá planéta s tým neznámym živočíchom je tiež vlastne iba jeden elektrón z atómu…..
Prišiel mi autobus a vtedy  som už vedel, čo je nekonečno. Keby to nebol posledný autobus, tak by sme určite pokračovali. Nastúpil som však a posadil sa na tú stranu, kde stál ten môj profesor. Rozmýšľal som, čo za atóm to sme a akej bunky sme súčasťou. Pozrel som sa von a zbadal som „profesora“. Niečo mi ešte cez sklo rozprával, tak som otvoril vetracie okienko, aby sme sa počuli.
Asi som to nemal robiť, lebo tým, čo povedal, ma načisto dorazil: „Mladý pán, keď by ste si chceli niekedy o sebe veľa namýšľať, musíte brať do úvahy, že sme možno iba jeden atóm z hovna toho živočícha“! Ľudia okolo nás nechápali, čo mi to hovorí. Ja som však dobre vedel, ktorá odbila!
Neviem, či ten pán profesor, ktorý sa so mnou pripil v Budvare pri pitevni, mal pravdu. Odvtedy si však vždy spomeniem na jeho posledné slová, keď niekoho vidím, ako sa vyvyšuje, ako hľadí zvysoka na černocha, cigáňa, alebo si myslí že je najmúdrejší, najlepší a cíti sa nadčlovekom. Vtedy si poviem tú múdrosť pána profesora: „ Si také isté hovno, ako my ostatní“!

( Prosím o prepáčenie za tie výrazy na konci, no čo mám robiť, keď ma práve toto napadne!)

Vladimír Schwandtner

[contact-form 2 „formulár2“]