Už ste niekedy vyskúšali Malé Karpaty – na problémy záplaty

Skoro vždy, keď sme sa s mojou ženou Ľudkou pohádali, tak sme išli na prechádzku do lesa. Našťastie Malé Karpaty sme mali naozaj len kúsok od domu. Nikdy sme si neplánovali ako budeme riešiť naše nezhody, no keď sme sa dostali do konfliktu, vždy niektorý z nás navrhol prechádzku. Zobrali sme deti a poďme!

V lesa sa nedá hnevať, lebo všetky hádky a ich príčiny sa tam zdajú byť malicherné a detinské. Pod storočnými bukmi a hrabmi, aké u nás rastú, sa cíti človek ako mravec. Zdá sa, že je tam božské ticho, no je tam množstvo zvukov! Málo kto si uvedomuje, že v lese je väčší hluk ako dolu v dedine, no ich súzvuk je pre naše uši veľmi príjemný. Pôsobí upokojujúco. Do konfliktov sme sa vždy dostávali pomerne ľahko, lebo sme dosť rozdielni. Vedeli sme ich však aj rýchlo vyriešiť. Nikdy sme sa na seba nedokázali hnevať dlhšie ako pár hodín. Možno preto budeme mať v posledný májový deň tridsiate výročie svadby (brali sme sa v roku 1975). Takúto taktiku, teda prechádzky po lese, sme používali obidvaja, keď sme niečo chceli jeden od druhého. Doma by sme sa asi povadili, no v lese sme kľudne debatovali i o háklivých témach. Skrátka, dodnes trávime veľa času v lese. Ako dobre, že existujú problémy a kontraverzie a že existujú aj tie lesy, tak blízko nás!

Keď som pil, tak vtedy by sme sa mohli do lesa kľudne aj nasťahovať. Keď mi po nejakej opičke Ľudka už ani nenadávala, lebo rezignovala, tak som jej vyčítal, že ma už nemá rada. Mojim kamarátom ženy nadávajú a možno ich aj tlčú valčekom na cesto po hlavách. Keď bola ticho, bol som o to viacej jedovitý ja. Čo už, ožratý človek…

Po mojom príchode z liečenia by teoreticky mala nastať  pohoda. Problém bol už vyriešený, nemali byť príčiny na hádky. Je to krutý omyl. Veľa liečených alkoholikov zlyhalo, lebo tá očakávaná idylka nenastala. Je jedno, či sa jedná o ženy, či o mužov.

Keď muž pije, tak obyčajne sa ho celá rodina bojí a do konfliktu s ním sa manželka pustí iba vtedy, ak už nie je možné niečo ignorovať. Muž je silnejší a preto sa manželka snaží konfliktom vyhnúť. Ak pije žena, tak sa zase krotí, lebo vie, že ľahko sa situácia vyhrotí a budú lietať facky. Obidve kategórie sú si však vedomé toho, že pre svojich partnerov nemôžu byť atraktívne. Grobian a alkoholik – muž, či ožratá žena s opuchnutou tvárou, nie sú objekty sexuálnych túžob svojich partnerov. Vlastne nikoho! Z tohto dôvodu alkoholici a ešte viacej alkoholičky nekonečne žiarlia na svojich partnerov.

Ak sa takíto problematickí partneri odhodlajú na liečbu a aj ju úspešne absolvujú, po návrate domov sa znova situácia vyostrí. Nepijúci partneri majú hrozný strach, z toho kedy sa znovu začnú problémy a ich polovička si pričuchne k fľaške. Keď niektorý z parterov v rodine pije, tak ten druhý, triezvy je týmto faktom tiež veľmi ovplyvnený. Je nútený viacej sa starať o rodinu, hlavne deti a nahradiť pijúceho rodiča.

Po návrate z liečenia nastávajú nelogické situácie. Pijúci partner, polepšený lump, dokáže svojej lepšej polovičke vyčítať napríklad neumyté taniere v dreze, či inú neurobenú prácu, ktorú si predtým ako opitý nikdy  nevšimol. Je veľmi náchylný vychovávať všetkých okolo seba, lebo on už slávnostne prestal piť. Je to skrátka tak, akoby sa preniesli časom dozadu a znova sa zosobášili a spoznávali. Hovorí sa, že nie je nič horšie, ako polepšený lump.

Vôbec som nespomenul zanedbané oblasti, ktoré treba dohnať. Prepité peniaze a podobne. Toto nejde zvládnuť bez tolerancie a hlavne sebareflexie na oboch stranách. My s Ľudkou a deťmi sme v tých časoch strávili veľa času na čerstvom vzduchu v lese.

Po roku abstinovania som takto zobral na prechádzku moju Ľudku. Bola asi veľmi prekvapená, lebo sme neboli na vojnovej nohe. Vtedy som jej povedal o Barborke. Neznáme 14 ročné dievča, ktoré si od 11 rokov pichalo drogy, malo názory na zošedivenie a bolo vychované ulicou, nič nerešpektovalo, robilo to, čo ju práve napadlo a vlastná matka (?) sa jej zriekla, mala pribudnúť, ako naše tretie dieťa do rodiny. Zdalo sa mi, že ani les nebude nič platný. Ľudka, tak ako ostatné manželky opilcov, sa tiež bála, že znova začnem piť, no toto bolo omnoho horšie. Jeden druhého sme stišovali a predýchávali sme svoje emócie. Malé Karpaty sú však mohutné pohorie a majú svoju silu a moc.

Dohoda nepadla, len sme sa mohli bez hádania o tejto veci rozprávať aj doma. Uznávam, že to bola silná káva a keď som to oznámil mojej mame, tak ju tiež prepadla panika. Moje tri sestry boli presvedčené, že mi ten pobyt v blázninci uškodil, lebo som sprostejší, ako keď som tam odchádzal. Určite si mysleli, že som chytil nejaký záhadný vírus. Povedal som to tiež mojim terapeutom z liečenia a ich názor nebol o nič lichotivejší. Všetky prognózy boli veľmi negatívne a na svetlo božie vychádzali hrozivé scenáre.

Mal som však jeden argument, ktorý sa nedal ničím prebiť. Ja som to už Barborke sľúbil. Možno neuvážene, no bolo to vyslovené. Ona sa na to spoľahla, súhlasila aj s liečením spolupracovala a ja jej mám povedať, že to už neplatí? Mám jej povedať že prvý apríl? Srandoval som!? Všetci boli presvedčení, že to nezvládnem s tou feťáčkou Barborou a začnem piť. No ja by som asi začal piť, keby som sa vtedy bol vzdal. Znovu by som sa nemohol pozrieť do toho zrkadla! Znovu by prišla na rad brada, aby som sa nemusel holiť! Ešte bola nádej, že to nedovolia úrady, no ja som dúfal, že dovolia. Boli sme na psychtestoch, skúmali nás zo všetkých strán, chodili na kontroly, no po mesiaci predbežne súhlasili. Nenašli nič! Ani nič nájsť nemohli!

Mojej dcérenke Renátke sa Baška páčila, bola skúsená, ostrieľaná, samostatná a dovolila si povedať mi veci, čo ona nie. Vladko, môj syn nebol nadšený tým, že sa bude musieť deliť o tatka s cudzou babou. Ľudka, moja žena, znova ukázala, že ma nekonečne ľúbi, keď na toto pristúpila. Verím, že tiež bola vždy presvedčená o mojej ešte väčšej láske k nej. Vždy, aj keď som jej ubližoval.

Úrady súhlasili, s Ľudkou sme problémy riešili nad očakávanie dobre a ľahko, Barborka nedrogovala, dobre sa učila, chodila na violončelo, hrala na koncertoch ….

Na rozhodnutie súdu sme však čakali 568 dní (1rok, 6 mesiacov a 19 dní) v tomto malom Švajčiarsku!!!  Nikoho netrápilo, že Barborka nemá občiansky preukaz, nedala sa vybaviť kartička poistenca, pas na školský výlet do Paríža a podobné maličkosti. Kontroly k nám však chodili stále, či sa o Barborku dobre staráme a kde má svoje lôžko, aký má prospech, a pod. Moja láska k vlasti a tomuto štátu vtedy dostala vážne trhliny. Trvajú dodnes! Ostatné prípady sme neskoršie cez úrady ani neriešili a radšej sme zákony obchádzali. Nech nám to je odpustené.

Jedna vec však na tomto nie je fér. Všade som spomínaný len ja, ktorý sa stará o bezprizorné deti, chráni ich či dokonca lieči. Kde je moja Ľudka, bez ktorej by som bol menej ako nula, niekde spitý a zúfalý, bez jej lásky, podpory a tolerancie?! Každý deň sa snažím, aby som jej nejakou maličkosťou dokázal svoju lásku a vďačnosť. Neviem ako sa mi to darí, no viem, že ona to vidí, aj keď to nedávam najavo tak, ako by som mal. Pozná ma a vie, čo chcem povedať.

Po jedenástich mesiacoch po našom rozhovore v lese som Ľudku znova pozval na prechádzku. Tiež sa jej to nezdalo, neboli sme predsa pohnevaní, že by to bolo len tak …?

Išiel som jej oznámiť, že znova budeme mať deti, také odrastené, ako Barborka a ani neviem koľko! Doteraz ich je 68.

O tom nabudúce.

Vladimír Schwandtner
[contact-form 2 „formulár2“]