Už zas mi berú deti

Monika a Bohuš tento týždeň odchádzajú. Už na začiatku prázdnin som im povedal, že môžu odísť, sú v poriadku, dostali všetko, čo sme im mohli dať. Doma ich čakajú rodičia a súrodenci, začínajú sa prázdniny, leto je v plnom prúde a po prázdninách ich čaká škola. Bude to fuška, tak nech si užijú prázdniny. Nechceli odísť ani za svet! Rodičia žiarlili, nechápali, prečo ich deti nechcú ísť domov, keď už u nás nemusia byť.
Mal by som sa tešiť, no je mi veľmi smutno. Berú mi moje deti!!!

Obidvaja prišli v zlom stave. Monika prišla oveľa skorej – v polovici júna minulého roku. Ešte nemala skončenú ani základnú školu. Jej vysvedčením by spolužiaci mohli strašiť svojich rodičov. Vždy sa ťažko učila, no posledný rok sa pod jej známky podpísali drogy a tiež dislexia, urobila svoje. Podľa rodičov sa s Monikou nedalo nijako dohodnúť a jej správanie bolo katastrofálne. Nič a nikoho nerešpektovala. Utekala z domu za zlou partiou a pichala si drogy. Skrátka hrozná baba, postrach všetkých rodičov!

Bohuš bol na tom podobne. Neúspešné začiatky na dvoch stredných školách, zlá partia, drogy… V polovici januára 2005 k nám priviezli tohoto bývalého futbalového kapitána dorastencov Artmédie. Ani šport ho neochránil pred drogami. Zlyhali všetky múdre rady odborníkov na prevenciu?

S týmito „beštiami a stratenými existenciami“ sa nedokážem rozlúčiť.

Bohuš chcel v slabej chvíli „zdrhnúť“ a nadrogovať sa. Našiel som ho na námestí v Budmericiach a videl som na ňom, ako mu odľahlo, že sa mu to nepodarilo. Nič som mu nevyčítal, a na druhý deň som mu povedal, že ak chce, nech odíde, no nechcem aby utiekol. Nie kvôli mne, no kvôli nemu. Musí byť chlap, ak chce prežiť! Chlapi neutekajú!

Dnes nám títo dvaja dali multimediálne CD, ktoré nám tajne vyrábali a niekoľko krát aj prerábali. Stále neboli spokojní s výsledkom. Bohuš , ako chlapec, mal vždy problémy s prejavovaním citov, no predsa mi napísal toto:

Keď som sem prišiel, tak som si nevedel predstaviť život bez drog a teraz keď odchádzam, si ho neviem predstaviť s nimi. Pamätám si, keď som utiekol a Ty si sa na mňa nevykašľal a išiel si ma hľadať. Za to ti veľmi pekne ďakujem, lebo neviem, čo by bolo teraz so mnou. Viem, bol by som prefetovaný na smrť!

Na začiatku som ani nesníval, že raz budem vedieť tak dobre robiť na počítači, ale hlavne moje láska k foteniu je taká veľká, že ma to určite nepustí do kanca života a dúfam v to, že raz budeš o mne počuť ako o slávnom fotografovi. A to je môj najväčší cieľ v živote za ktorým budem kráčať.
Samozrejme, bez Teba by som ho doteraz určite nenašiel.
Nemôžem zabudnúť na to, že si dokončím školu a mám už nejaký plán čo ďalej, ale o tom je ešte skoro písať.
Vlado, chcem ti poďakovať za to, že som sa u Teba mohol druhý krát narodiť.

Všetci chlapci si vytvoria krásny vzťah hlavne s Ľudkou. Ona ich dokáže trpezlivo počúvať, keď to najviac potrebujú. Môžu sa u nej vyplakať a nie je to pre nich hanba. Tiež od nej pokorne príjmu výčitky, či pokarhanie. O tom by mohol rozprávať aj Bohuš. Ľudke sa vyznal takýmito slovami:

Keď mi na začiatku povedali, že by som mal dostať druhú mamu, tak som si povedal: „Aká druhá mama, veď mama je len jedna“! Držal som sa toho asi dva mesiace, až kým mi prestalo zašibávať. Potom som jednoducho pochopil, že keď raz už druhá mama, tak iba Ty a nikto iný. Tak Ťa budem brať vždy, aj keby neviem čo sa stalo, lebo ťa mám veľmi rád.

A Monička, ten postrach všetkých rodičov, je najmilšie dievča, aké sme tu mali. Nikdy sa nestalo, že by bola s niekým pohnevaná, nerobí podrazy, neklame, vždy je usmiata a všetci bez výnimky ju majú radi. Najviac ja! Doučila sa všetko, čo kedy zameškala, výborne fotí, ovláda grafiku, multimédiá, robí rôzne projekty, je spoluautorkou dvoch elektronických kníh od pána PhDr. Jána Tibenského DrSc. , ktorý jej aj písomne poďakoval a odporučil jej schopnosti i ostatným autorom. Tiež má písomné referencie a poďakovanie od vedenia Mikroregiónu Červený Kameň za autorstvo projektu o Festivale Pálffyovského grófstva.

Musel by som ešte dlho písať, aby som vymenoval všetko to, čo títo dvaja dokázali urobiť so sebou a čo urobili pre iných. Teraz, keď už všetko klape, tak mi tieto moje deti berú!!!

Je mi do plaču, naozaj, no prajem im to.

Cez víkend Tu bola Evička, Ivan, Kristínka – deti, ktoré už dávno od nás odišli. Ľudka nikdy nevie, koľko bude mať stravníkov. Tak isto k nám budú chodiť aj títo naši „malí“, čo tu za nimi smútim.
Vladimír Schwandtner

[contact-form 2 „formulár2“]