Zastal som na rázcestí

Než som sem začal písať, dlho som váhal. Nikdy som sa písaním nezaoberal a tiež mám úbohé vzdelanie, preto som si chcel tento krok dobre rozmyslieť, aby som tým niekomu neublížil. Dosť som sa naubližoval počas dvadsiatich rokov, svojho pitia.
16.3.1993 som nastúpil na liečenie a od tej doby som neurobil nič zlé a nikomu som neublížil. Snažil som sa svoje chyby naprávať ako najlepšie som vedel. Dostával som sa do veľmi ťažkých, veľmi často neriešiteľných situácií.

Štyrikrát som sa musel so svojimi deckami a celou mojou rodinou sťahovať z jednej zrúcaniny do druhej, z jedného podnájmu do druhého, musel som si vybudovať pozíciu u obyvateľov, u úradov. Dnes už je to realita a máme dobrú povesť v Budmericiach, kde ľudia pochopili o čo sa jedná, spolupracujeme na výbornej úrovni nielen s budmerickým Obecným úradom, ale aj s okolitými obcami a celým Mikroregiónom Červený Kameň. S našimi susedmi, ktorí bývajú okolo nás, máme nadštandardne dobré vzťahy. Riskoval som veľa, ba dá sa povedať, že všetko. Naše deti sú na takej úrovni, že majú vysoké, či stredné školy, podnikajú v oblasti počítačových technológií, vydávame knihy, robíme multimédiá pre renomované inštitúcie, robíme elektronické multimediálne knihy pre autorov, ktorí sú žijúcimi legendami.

Decká od nás odchádzajú v takom stave, že nielen všetko dobehli, no svojich rovesníkov aj predbehli. Nedávame im žiadne lieky, lebo na závislosť žiadne lieky ani neexistujú! Nemôžem akceptovať názor, že metadon lieči. Nič nelieči, len ďalej hlodá mozog!!!

Než som toto išiel robiť, tak som sa postaral o to, aby mi k mojim projektom dali stanoviská najlepší odborníci z tejto oblasti. Mám ich všetky odložené. Ani jedno nebolo negatívne. Aj tak som mal strach, aby som niečo nepokazil a niekomu neublížil. Za 9 rokov sa to nestalo. Dúfam, lebo o tom neviem. Skoro všetky deti, čo u nás boli, aj po rokoch chodia na návštevy i so svojimi rodinami.

Teraz mám pocit, že som urobil chybu. Dal som sa na niečo, čo neviem a asi robím viacej zla, ako dobra. Myslím tým moje články. Naozaj mi nejde o moju prezentáciu, lebo s tým nemám najmenšie problémy. Médiá pozývajú mňa, a ja ich veľakrát odmietnem, keď cítim, že sa ženú za senzáciami, mŕtvolkami a podobne. Chcel som tu len ukázať, že správnym postupom sa dá problém s drogami obrátiť na niečo pozitívne. Ide to jednoduchými metódami, lebo to dokážeme s mojou manželkou jednoducho urobiť a sme iba jednoduchí ľudia.
Prosil som viackrát čitateľov o reakcie, ktoré sa budú týkať témy. Oni však reagovali na moju osobu. Keď som cítil, že moje názory na riešenie tejto problematiky sa nezdajú správne, tak som sa snažil reagovať. Posledným pokusom objasniť, o čo sa mi jedná, bolo autenticky sprostredkovať nejaký príbeh. Bol to príbeh Zuzky. Takýchto príbehov s takýmto priebehom môžem reprodukovať veľa. Vybral som tento jeden. Popredu som upozornil, čo idem robiť a načo. Stále som upozorňoval, že ak toto nie je dobré, tak prestanem a všetko napíšem na dve – tri stránky. Chcel som ukázať, že ak niekto berie drogy, nie je monštrum, že je to človek plný utrpenia a vie i ľúbiť až po hrob! Možno je to láska zvrátená, no aj Vy všetci normálni robíte všelijaké veci. To nehovorím ešte o mne. Na samom začiatku som pravdivo napísal o sebe všetko. Nebolo to lichotivé, stálo ma to veľa síl. Nechcel som však, aby som sa ukázal ako nejaký svätec, či niečo podobné. Preto som spravil tento verejný striptíz, vystavil som sa na pranier. Už stačí iba hádzať kamene.

Po čase ma napadlo, že z rodiny blogerov pozvem dvoch – troch ľudí, aby sa na vlastné oči presvedčili, ako to je. Oslovil som Bianku, ktorej som napísal, že som dostal super nápad a chcel som ju pozvať. Aby videla a napísala svoj názor, je jedno aký. Vybral som si ju preto, lebo ona mala výhrady k mojim názorom. Načo budem presvedčovať presvedčených? Odpovedala mi, že nebloguje a ani nechce, len reaguje a chce zostať v anonymite. Tiež dobré! Sedím si doma, reagujem a bojím sa vystrčiť, aby ma nepoznali. To isté Cyril. Motá sa údajne 15 rokov okolo drog, veľa o tom vie, no nechá si to pre seba. Ja som sa odhalil, všetci viete, kto som a aký som. Kto má problémy s internetom, nech si prečíta dnešné SME na 17 strane. Tiež som zverejnil pod fotkou vo svojom blogu mailovú adresu a svoj nick. Chránim si svoju rodinu a svoje detičky a aj to budem robiť. Len neviem, či budem ešte písať, lebo si myslím, že iné chcem a iné napíšem. Vraj urážam zdravotníctvo, nevážim si lekárov a ich prácu. Prevažnú väčšinu si nielen vážim, ale ich aj úprimne obdivujem. Niektorých si však nielen nevážim, ale mi ležia v žalúdku.

Jan G. z IE mi napísal, že útočím na Sanatórium AT. Raz som písal článok do Domino Fóra o mojom názore na metadon a niektoré iné praktiky. Bol som vtedy za pánom primárom Novotným, za človekom, ktorého si veľmi vážim a jeho názor je pre mňa veľmi dôležitý. Povedal mi vtedy, že keď sa metadon objavil a prezentoval, tak tiež koketoval s myšlienkou používať ho, no napokon ju zavrhol. Vo svojich článkoch som dôsledne vymazával všetky mená a názvy jednotlivých zariadení, neviem, či som niečo nezbadal, alebo si to vydedukoval, že sa jedná o toto zariadenie. Nič zlé som však o tomto zariadení nenapísal, alebo som sa zle vyjadril a bolo to zle pochopené. Opakujem nič zlé a so zlým úmyslom!

Bol by som veľmi rád, ak by sa našli trebárs traja blogeri, ktorí tu požívajú všeobecnú úctu, nech príjmu moje pozvanie a navštívia nás. Chcel by som sa aj poradiť, ako mám písať, ak mám vôbec písať, aby som bol správne chápaný. Možno si vyrobím spojencov, ktorí mi pomôžu, možno to lepšie napíšu namiesto mňa a možno sa ukáže že som naozaj prepitý debil a bude všetko jasné.

Ak som si vybral ťažkú, alebo nevhodnú tému, treba mi to rovno povedať. O Mojsejovcoch písať nebudem a nebudem písať ani o iných témach, lebo to už robí veľmi veľa iných! Ak týmto mojim písaním niekomu nezodpovedne ubližujem (ako mi to vraví Bianka), budem vďačný, ak mi to otvorene napíšete. Okamžite zruším svoj blog. Je to môj verejný prísľub.

Vladimír Schwandtner

[contact-form 2 „formulár2“]