Zbohom zdravý rozum

Moje prvé články mali rovnaký názov – „Keď som vyšiel z blázninca.“ Slovo „blázninec“ som použil z dvoch dôvodov. Preto, lebo som sa tohto slova dlhé roky bál a viem, že sa ho boja tisíce ľudí aj teraz.  Druhý dôvod bol ten, aby som ukázal, že som sa vrátil do ešte väčšieho blázninca, teda „normálneho“ života.
V konečnom dôsledku je to tak, že život v tom druhom blázninci tak ničí ľudí, že sa musia ísť reparovať do toho skutočného blázninca. Vlastne som ušiel z blázninca do blázninca, aby som sa mohol vrátiť z blázninca do blázninca. Som rád, že nemusím tieto veci komentovať. Každý z Vás by určite dokázal celé hodiny rozprávať príklady o bláznovstvách, patologických situáciách a paradoxoch v našom bláznivom svete. Čím je náš svet na vyššej úrovni, tým väčšie problémy v tomto smere vznikajú. Máme napríklad také drogy a závislosti, o ktorých sa pred sto rokmi ľuďom ani nesnívalo. Nielen drogy, ale aj životný štýl a životné podmienky sú ako u blbých a režeme si vedome konár na ktorom sedíme. To ešte nehovorím o prognózach do budúcnosti. Takže kde je väčší blázninec?
Z tohto dôvodu neškatuľkujem ľudí na narkomanov, alkoholikov, neurotikov alebo ľudí s depresiami, neúspešných podnikateľov či odvrhnuté frajerky, zvedené a opustené – ako im ja hovorím. Sú to pre mňa ľudia v núdzi. Aj tak to v praxi nakoniec dopadne, že nikto sa bez výhrady do žiadnej škatuľky nezmestí. Narkoman, či alkoholik má každú oblasť života, na ktorú sa dá spomenúť ,  v krachu. Samozrejme, že nestačí dať do poriadku jednu, alebo dve oblasti a nastane náprava. Ak aj nastane, tak len čiastočná a určite nie trvalá. Napríklad taký narkoman. Keď sa dostane na dno, tak má na krku veľký zdravotný problém. Okrem toho má také isté problémy i v oblasti sociálnej, právnej ( hlavne trestnoprávnej), citovej, vzťahovej …  Naozaj sa mi nechce vymenovávať všetky existujúce oblasti života a ani by som si na všetky nespomenul. To však platí i o iných ľuďoch v probléme, ako som ich vyššie spomínal.

Vráťme sa však k narkomanovi. Príbuzní, hlavne rodičia, sa snažia dostať ho „niekde“ na liečenie. Už tento fakt je zarážajúci, lebo aj WHO ( tuším v roku 1952) skonštatovala, že jeho stav je neliečiteľný. Je to choroba, ktorá sa dá dostať pod kontrolu, ak sa dotyčný veľmi usiluje, no navždy bude nevyliečiteľne chorý abstinujúci narkoman. Bude držať diétu od svojej drogy. Ja som tiež mal byť abstinujúci alkoholik, no to by som bol radšej mŕtvy, ako s takouto perspektívou živoriť. Ja som dobrovoľný abstinet a veľmi dobre viem prečo. Ak sa teda aj podarí dostať narkomana na liečenie a on tam „vydrží“, tak dostane možnosť vyriešiť si svoje zdravotné problémy. Ostatné oblasti zostanú nevyriešené. Je to akoby sme mali auto, čo má pokazené všetky svoje agregáty, je nabúrané, má deravé pneumatiky a nemá benzín. My ho opravíme tak, že nalejeme benzín a podarí sa nám naštartovať. Tvárime sa veľmi spokojne a tešíme sa, že zvíťazíme na ťažkých pretekoch. Návrat narkomana domov po liečbe sú asi najťažšie preteky. S takým stavom jeho pripravenosti, ako sa v súčasnosti praktizuje v tejto oblasti je to márny boj.

Metódy liečby sú úmerné aj výsledkom. Takýto človek zákonite zlyhá a okolím, je považovaný za sviňu feťácku, ktorá sa len tak z roztopaše zase vrátila k fetu. Takže – prečo sviniam hádzať perly? Tiež verejnosť sa právom hnevá. Naozaj chorí ľudia, na choroby ktorých sú účinné lieky a pomôžu im, sa k svojmu zdraviu nedostanú, lebo vehementne liečime ľudí, ktorý sa však ani liečiť nechcú, ich choroba je nevyliečiteľná a v nemocničných podmienkach sa im ani nedá pomôcť. Navyše neveria, že týmto spôsobom sa dostanú k pozitívnej zmene, lebo nepoznajú ani žiadne pozitívne príklady.

Nehovorím o tom, že v liečebniach pre narkomanov máme upratovačky, aby sa náhodou závislí nepustili do upratovania a nezískali tak pozitívne návyky. Tak isto je to i s varením, údržbou budov a zariadení. Naozaj ako v blázninci! Naše deti sa tešia, ak niečo robíme, alebo sa učíme. Pri zdravotnej reforme sa o týchto veciach nehovorilo. Autori reformy však nezabudli ožobráčiť invalidov, postihnutých, starých a chorých ľudí. Minister zdravotníctva určite vie, ktorej kategórie ľudí sa potrebuje zbaviť ako prvej. Prečo teda takáto na hlavu postavená logika? Odpoveď sa natíska sama.

Alkoholici sú jasní, oni si odtrhnú od huby a tiež i svojim deťom, aby si kúpili od štátu daňami predražený alkohol. Keď ich štát takto ozbíja, potom sa aj tak títo ľudia stanú treťotriednymi občanmi a nikto nebude na ich strane. Narkomani tiež prinášajú veľký úžitok a štát si ich počet udržuje na vysokej úrovni. Predaj drog je najlukratívnejší obchod a aby sa dal realizovať, musí nastať korupcia na rôznej úrovni. Tiež farmaceutické firmy majú svoj zlatý vek, lebo na tieto nevyliečiteľné choroby chrlia tony zázračných a veľmi drahých „liekov.“ Nikde som však nepočul o tom, že by za takýto liek niekto dostal Nobelovu cenu. Asi preto, že neexistuje.

Závislí ľudia však naozaj potrebujú lekárov! Lenže na začiatku a aj to iba veľmi krátko – na odborné vyšetrenia a zahájenie prípadnej terapie. Potom ich úloha logicky končí. Je naivné si myslieť, že lekári by sa mali angažovať v masívnej miere v trestnoprávnych problémoch svojich pacientov, prípadne s nimi riešiť ich vzťahové problémy.

Vrcholom všetkého je však to, keď štát cez svojho hlavného odborníka drogy rozdáva a my všetci to financujeme. Hovorí sa tomu substitučná liečba a je to vlastne dávno známy a aj alkoholikmi odvrhnutý spôsob KLIN SA KLINOM VYRÁŽA. Ten klin sa volá METADON. Je to syntetický opiát síce sterilný – vyrobený farmaceutickou firmou, ktorý je však omnoho silnejší a dávajú ho mladým ľuďom na prahu dospelosti aj niekoľko rokov. Tak isto im ničí mozgové bunky no nemusia si ho pichať a zníži sa kriminalita. Naozaj geniálne. Deti nie sú nadrogované od pouličných drog, ale od drog, od pána doktora  – spasiteľa.

Už sa mi naozaj, naozaj nechce písať o týchto veciach, lebo by som sa musel zblázniť z tohto blázninca. Budem sa však k týmto veciam vracať, keď budem opisovať svoje metódy a metódy, ktoré poznám a robia ich iní a inde. Nikde však narkomanov neliečia a určite nie liekmi.

Dúfam, že nikoho nenapadne v súvislosti s týmto článkom, že som proti ľuďom, ktorí sú závislí. Naopak, ja zastupujem ich záujmy a chcem, aby naozaj dostali šancu na návrat. Neverte na zázračné tabletky, injekcie a iné somariny. Vyliečiť sa môžete iba smi, s pomocou ľudí, ktorým na tom aj skutočne záleží. Ak chceme hovoriť o liečení a zdraví, tak človek musí byť zdravý po doktorskej stránke, ale tiež musí byť zdravý sociálne, právne, vzťahovo…

Za skoro 15 rokov našej činnosti , napriek výborným výsledkom sa nenašlo v štátnej pančuche pre nás ani desať halierov. Na jedného závislého pacienta v nemocnici sa však platí vyše 30 eur denne.

Takto je to i s inými kategóriami ľudí v núdzi. Takže, zostávam s pozdravom: ZBOHOM ZRAVÝ ROZUM !
Vladimír Schwandtner
[contact-form 2 „formulár2“]