Zdenka – moja favoritka

Príchod Barborky do našej rodiny samozrejme narušil celý jej chod. Konečne som bol po rokoch triezvy, začal som naprávať svoje prešľapy a zdalo sa, že nastane rodinná idyla. Nebolo to tak, že Barborka sa do nás zamilovala a bola v našej rodine spokojná. Bola zvyknutá na absolútnu voľnosť, a slobodu, ako to ona nazývala.
Voľnosť znamenala to, že trebárs, keď by si o pol noci zmyslela, že sa ide stopom na týždeň pozrieť do Prahy na koncert, tak sa jednoducho zobrala a šla. Nepotrebovala to nikomu oznamovať. Tak to robila predtým. Sloboda v jej podaní znamenala, že sa bude obliekať ako trhan, lebo to bol jej štýl. Bola nezávisláčka. Všetky zvršky mala oblečené naopak, podľa možnosti potrhané a zapnuté zatváracími špendlíkmi. Bola vegetariánka a „mŕtvoly nežrala“. Drogy už vraj nechce brať, bude iba húliť  marišu. To predsa nie je droga!
Samozrejme, že som to netoleroval. Vysvetlil som jej, že aj keby som bol taký somár a akceptoval by som jej podmienky, tak to nebudú akceptovať úrady a vezmú ju do ústavu. Možno, že aj moje deti by mi vzali, keď by som takéto veci toleroval. Barborka bola osobnosť, ktorá mala veľkú charizmu a vplyv na okolie. Po Krátkaej dobe celý modranský gympel mal naopak mikiny a pomaly všetci boli vegetariáni. Mohlo hroziť, že Barborka bude nebezpečná pre ostatné deti v škole, alebo si to kompetentní budú myslieť. S Barborkou som o týchto veciach často rozprával a tiež s jej spolužiakmi a kamoškami. Nemala problém dostať sa okamžite na najvyššiu v priečku. Asi preto, že sa o to neusilovala, bola jednoducho osobnosť, za ktorou ostatní idú. Celé toto obdobie prešlo bez vážnejších problémov a prinieslo i pozitíva. V nadštandartnej miere som komunikoval so školou, so žiakmi, snažil som sa upútať ich pozornosť a mať veci pod kontrolou. Nebolo to napokon až také zaťažujúce, lebo mne je s deťmi dobre a rád s nimi trávim čas.

Takto to pokračovalo a Barborka sa stále viacej dokázala vysporiadať s mojimi obmedzeniami a so životom normálneho dievčaťa. Nechcel som ju pritlačiť k múru a nechcel som jej brať jej obliekanie, jej vegetariánstvo, a ostatné jej priority, no v niektorých veciach som bol neoblomný. Vtedy to bol boj, kde sme obidvaja dobrovoľne uvoľňovali svoje pozície. Dá sa povedať, že taká gentlemanská vojna.

Presvedčil som ju, aby znova začala chodiť na violončelo. Išlo jej to dobre a mala veľké úspechy. Chodila cvičiť do lesa, do starého vodojemu, kde bola výborná akustika. Chodila sa váľať a kotúľať do repky olejky, po lúke a kvetoch…. Očaril ju fakt, že u nás bolo veľa ovocia a hlavne hrozna. Doletela raz domov, s krikom a vliekla ma von na ulicu. „Ty koxo vonku je traktor s plnou vlečkou hrozna“!

Stále som chodil na dorastové do Pezinka , teraz už aj s Barborkou a Renátkou –mojou dcérou. Nenútil som ich, chodili dobrovoľne. Baška ma veľakrát podržala pri debatách s mladými pacientmi. Jej argumenty boli neotrasiteľné. Chodili tam aj rodičia týchto detí, lebo na ten účel som vlastne skupinu založil. Veľmi mi závideli Barborku, jej názory, abstinenciu, výsledky v škole. Baška bola totiž premiantkou triedy a preto jej aj dosť tolerovali obliekanie. Rodičia odo mňa vyzvedali, čo s ňou robím, keď sa jej tak darí. Ich deti boli už veľa krát na liečení a NIČ! Keby aspoň nič, ale situácia je stále horšia!

Začali ma navštevovať aj doma. Najprv to boli iba dlhé debaty. Nemohol som ich odbiť za pár minút, lebo im sa jednalo o život ich dcéry, či syna. Ja som zase musel robiť svoju robotu a nemal som až toľko času. Začínalo to byť neúnosné. Po čase sme sa s niektorými rodičmi už dobre spoznali a vtedy ma začali prehovárať, nech si vezmem aj ich dieťa, lebo inak im zomrie. Argumentovali, že už bolo všade, všetko skúsili a stále je na tom horšie. Už nechceli rady, chceli aby som tú zodpovednosť  prevzal ja. Cítil som sa tak, že ak im nevyhoviem, budem zodpovedný za smrť ich mláďatka.
Bránil som sa  tým, že som len elektrikár a neviem nikoho liečiť. Vlastne to ani nejde. To vedia i lekári, že závislosť je nevyliečiteľná! Jeden ich argument sa však nedal vyvrátiť – s Barborkou ti to ide! Keď to funguje s jednou, pôjde to aj s našou!

Po čase som začal rozmýšľať nad tým, ako by som to s deťmi riešil ja, ak by k tomu naozaj došlo. Vedel som si v zrkadle odpovedať na všetky otázky, vedel som presne definovať svoje predstavy, postupy a vedel som ich aj veľmi dobre zdôvodniť. Pôvodne sme chceli s pani primárkou takéto zariadenie aj zriadiť, a mali sme to i dobre pripravené, no štát nám to nedovolil. Ja som tam však nemal pracovať ako terapeut, to by robila pani primárka a ja by som robil všetko ostatné. Začal som písať projekt, ako by som ja riešil tento problém, no už sám. Pani primárka to vzdala. Ani sa jej nečudujem.

Najviac som sa bál, že niekomu ublížim, že mi niektoré dieťa zomrie a ja budem zodpovedný. Opilec, elektrikár a neviem ešte čo sa ide hrať na múdreho a niekto pri tom zahynie. Už sa mi o tom začalo aj snívať. Mal som taký plán, že môj projekt dám na oponovanie najlepším odborníkom z tejto oblasti, oni ma roznesú na kopytách a je budem mať argument pre ľudí, ktorí ma budú prehovárať, aby som sa staral o ich deti. Všetky stanoviská boli veľmi pozitívne a ja som mal po argumentoch! Mali však dodatok, že v súčasnosti sa toto nedá realizovať. Legislatívne táto otázka nie je ešte dotiahnutá. Detičky, kľudne umierajte, keď v budúcnosti schválime nejaký zákon, potom vám oznámime! Teraz však máte smolu. Takto na hlavu postavené je to doteraz.

Už sa nedalo nič robiť a ja som začal uvažovať, že predsa len pôjdem do toho. Zrealizujem to sám, ale budem to robiť iba pol roka. Toto bol podľa mňa čas potrebný na vyriešenie všetkých problémov týchto detí tak, aby to zdarne mohlo pokračovať doma. Prednosta Detskej psychiatrie Fakultnej nemocnice Igorko Škodáček – odborník bol  ten kamikadze, ktorý si dobrovoľne zobral na seba bremeno odbornej garancie. Bol to jediný odvážny!

 Najhoršie bolo presvedčiť moju ženu a celú najbližšiu rodinu. Moji súrodenci si o mne mysleli že tá pijatika mi lezie na mozog a moja mama sa o mňa bála, aby ma tí „drogisti“ nezabili, lebo také veci stále číta. O Ľudkiných reakciách nebudem písať. Neviem, ktorá manželka by trpela toľké roky také veci, aké som robil ja. Keď mal byť konečne pokoj, tak prídem s takýmto nápadom!

Nakoniec sa mi podarilo všetko vyriešiť a prekonať. Nemohol som však nájsť vhodný dom na prenajatie. Všetko sa totiž malo odohrávať mimo nášho domu. Ľudka s rodinou bude u nás a ja s cudzími deťmi kúsok od nich, v druhom dome. Aby sa zachoval chod domácnosti, nemohol som si tie deti zobrať k nám, nebola to jednoducho vhodná nehnuteľnosť.

10.1.1996 som bol pripravený priviesť si prvé deti. Ešte v ten večer som mal v dome prvú obyvateľku – Zdenku z Petržky, ktorá je dnes už viac ako osem rokov čistá, je šťastne vydatá a má rozkošného synčeka. Vtedy však mala 16 rokov, bola jedovitá, arogantná, sprostá na celý svet a hlavne riadne nadrogovaná. Neskoršie som jej hovoril FAVORITKA, lebo bola prvá.

Dom bol prenajatý na pol roka od budmerického farárka, ktorému som o sebe najprv povedal všetko a predstavil som mu aj svoj projekt. Vedel s kým sa dáva do spolku, vedel o mojich výčinoch, i o mojom blázninci, o tom ako som to dával do poriadku a vedel i o tom, že nie som nábožensky založený. Keby nebolo pána farára Gáboríka, nikdy by sa mi nepodarilo vytvoriť to, čo existuje dnes. Škoda, že nedokážem pomôcť zase ja jemu, lebo on riskoval nepriazeň cirkevnej vrchnosti a predsa nám pomáhal.
Vnímam to tak, že dostal ranu do chrbta!
Vlado Schwandtner

[contact-form 2 „formulár2“]