Život je tímová práca

Mať ideály sa vníma ako slabosť, či naivita a má to byť charakteristická črta mladých ľudí. U nich sa to posudzuje zhovievavo. Sú ešte mladí, sprostí, však oni z toho vyrastú, keď prídu do ŽIVOTA. Lenže oni už v živote dávno sú! Každý toľko rokov, koľko práve má. Napriek všetkému, každý rád spomína na obdobie, keď mal ideály a bol naivný. Dokonca závidíme a chceli by sme mať znova ideály, no musíme byť zodpovední, ako keby jedno malo vylučovať druhé.
Prečo vlastne chceme stratiť ideály a všemožne sa snažíme o to, aby ich čo najskorej stratili i naše deti. Stále sa snažíme o to, aby sa čo najskorej  zbavili svojich ideálov, teda najcennejšej veci, ktorú dostali do daru od Boha. Presvedčujeme ich o tom, že aj my sme mali svoje ideály a boli tiež veľmi ušľachtilé, no nedajú sa realizovať, lebo čo už sami môžeme zmeniť?! Je treba prispôsobiť sa, vedieť prežiť a uplatniť sa v tomto svete, kde nemáme nárok niečo meniť. Musíme žiť život ľudí, ktorí si hovoria „normálni“ a nevzbudzovať prílišnú pozornosť, inak na to doplatíme. Sme schopní uvádzať milióny príkladov, kedy to tak dopadlo.
Ešte horšie je, ak ideály našich detí ani nechceme spoznať, alebo ich zhadzujeme a zosmiešňujeme. Vtedy dokonca môžeme mať pocit, že našim detičkám preukazujeme neoceniteľnú službu. NO FUJ!
V mojom prípade sa takáto vec nepodarila spraviť rodičom, škole a ani životu. Veľmi som šťastný, že mám ideály a nechcem ich vymeniť za hodnoty tých, čo si hovoria, že sú normálni, ba dokonca si to o sebe aj myslia. Preto mám rád deti, mladých ľudí a všetkých, čo chcú mať ideály.

S veľkou radosťou sa zaujímam o detské sny a túžby. Na rozdiel od väčšiny dospelých sa ich snažím svojim deťom pomáhať i realizovať. Je to otročina, to vám môžem povedať! Lenže aká krásna! Moja žena Ľudka mi niekedy, keď ma chce vyhrešiť hovorí, že som pubertiak. Viete, aký som hrdý? Je to super, že mi tým potvrdzuje ako dobre mi to funguje. Už budem mať 53 rokov a stále sa mi darí byť pubertiakom.

Každý, keď sa narodí, dostane za úlohu zdokonaliť svet, na ktorom bude dočasne žiť. Je to taká misia, kde sa ukáže, čo je kto zač. Či bude konzument toho, čo vybudovali jeho predkovia a či sám prispeje niečím pre ďalších a do akej miery. Na túto misiu každý dostane aj patričné vybavenie. Má k dispozícii jeden biologický stroj – SVOJE TELO, ktoré mu má umožniť realizovanie jeho misie. Niekto má Mercedes, niekto Trabant a niekto iba fúrik. To je však iba technické vybavenie, na ktorom až tak veľmi nezáleží, lebo i pomocou fúrika sa dá urobiť veľa užitočnej práce.

Čo sa týka duchovnej výbavy, tiež máme zhruba rovnakú štartovaciu čiaru. Všetci máme mozog, zmysly pamäť, schopnosť učiť sa, uvedomovať si sám seba, dávať veci do súvislostí, vymýšľať nové postupy a ešte oveľa viac. Ak je niekto v nejakom smere ukrátený, tak v inom smere dostane viacej, lebo nemáme všetci rovnaké úlohy. Každý, kto je na takúto misiu vyslaný, tiež dostane k dispozícii aj databázu priebehu misií všetkých generácií pred ním. Ak sme sa pri pôrode šťastlivo dostali na miesto nového pôsobiska, tak môžeme začať. Ak nie, výsadok sa bude za nejaký čas opakovať, no každý sa dostane na túto vesmírnu guličku, aby sa mohol prejaviť.

Najprv sa musíme s prostredím na novej misii oboznámiť a utvoriť si svoje názory . V tom nám pomáhajú kurátori, ktorí sa zároveň majú starať o naše prežitie v začiatkoch, keď ešte nie sme aklimatizovaní a pripravení. Týmto hovoríme rodičia. Oni nás na túto misiu povolali, a mali by si dopredu dobre rozmyslieť, či aj oni dokážu svoju úlohu splniť. Často sa stáva, že títo kurátori našli najväčšie zaľúbenie v povolávaní na misie, no kurátorská práca a zodpovednosť im nevonia. Vtedy nastanú problémy a aj nová misia má malú šancu.

My, rodičia často nezvládame túto úlohu. Zo začiatku máme pozitívne pocity, máme mláďatko, ktoré neprotestuje, môžeme sa z neho tešiť, piplať si ho, parádiť….

Rýchlo však príde  obdobie, kedy treba strpieť vlastný názor týchto stvorení, chcú sami rozmýšľať a chcú mať dokonca ideály. Také, ako sme mali my – kurátori, keď sme ešte začínali svoju vlastnú misiu. Niektorí sa ich však „MUSELI“ vzdať. Treba chodiť vyšliapanými, a bezpečnými cestami obyčajného života, v ktorom síce nič neprinesú, no ani nepokazia. Hrať na istotu! Každý odklon od tejto cesty sa musí patrične potrestať, lebo môže byť nebezpečný, prípadne priniesť kurátorom komplikácie.
Lenže ideály sú nositeľmi pokroku a tie sú dôležité, nie prežitie už odskúšaného. Často sú ideály i chybné a kurátori mali pravdu, no prospešné sú vždy, lebo ukazujú, že tá cesta je neschodná a vedie do pekla. Ak sa nám však podarí návrat, vtedy môžeme byť lepšie vyzbrojení – ak o to stojíme. Už vtedy sme priniesli pokrok a nežili sme nadarmo.

Niektorým ľuďom sa však podarí ich dobré ideály uskutočniť. Takíto sa potom vyskytnú v učebniciach a všetci kurátori budú svoje mláďatká nútiť, aby ich misiu opakovali, ako zaručene dobrú a odskúšanú. Znova je po pokroku!

Píšem to preto, aby si každý mohol premyslieť, ako je to s ním samým. Viete si odpovedať na tieto jednoduché otázky?

Viem, aké ideály má moje dieťatko?
Ak áno, ako som na ne reagoval?
Viem byť kurátorom svojim potomkom pri ich misiách?
Tlačím ich na svoju cestu, aj keď som s ňou sám nespokojný?

Nikto nie je padnutý na hlavu aby si nevedel sformulovať vlastné otázky ak pochopil, čo som chcel povedať. Ak vám napadne toto aj naozaj skúmať, odpovedajte si nahlas a pozerajte s do svojich očí v zrkadle, lebo tak si budete hovoriť naozaj pravdu. Ale pozor, nelezte svojim detičkám do zadku, máte vlastný rozum! Chcel som iba, aby ste začali pomáhať pri realizácii týchto ideálov, lebo  ak ste niečo nedokázali Vy, s Vašou pomocou to môžu dokázať   deti. Ak ich máte, tak máte všetko, čo na tomto svete môžete získať. Aj keď chcú behať po slepých uličkách.

Život je tímová práca. Nebojte sa pozrieť  ponad múr, otočte hlavy k slnku a tiene vám budú padať za chrbát. Možno budete mať také šťastie ako ja a vaše deti budú od Vás múdrejšie.
Boh nás všetkých miluje a preto ukazuje našim deťom cestu, po ktorej sa dá vrátiť späť.
Ak urobí môj syn chybu, znamená to, že ja som zlyhal v poúčaní.
 (Kráľ Dávid)
Vladimír Schwandtner
[contact-form 2 „formulár2“]

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *