PostHeaderIcon Zuzka ktorá milovala kone 2

Príbeh Zuzky nezačnem od začiatku, od jej narodenia, lebo prebiehal úplne normálne, tak, ako si to každý rodič želá, aby prebiehal. Jej rodičia boli vysokoškolsky vzdelaní a starali sa príkladne o svoje dve deti. Zuzku a jej brata. Zuzka bez problémov a výborným prospechom ukončila základku a začala chodiť na gymnázium. Dobre vyzerajúca inteligentná Zuza s dobrým rodinným zázemím, s dobrou výchovou, ktorú riadila profesionálka – mama učiteľka. Nikoho nenapadlo, že za pomerne krátku dobu sa toto perspektívne dievča ocitne v Budmericiach u Vlada Schwandtnera, po mnohých liečeniach a pokusoch o samovraždu, až po ten posledný, ktorý sa jej skoro podaril. Takýto vývoj udalostí je nočnou morou všetkých psychológov a ostatných odborníkov na správnu výchovu mládeže. Nespochybniteľné učebnicové predpoklady Zuzku, ale aj celú rodinu, predurčovali k spokojnému a úspešnému prežitiu zbytku života. Psychológia a pedagogika len ťažko vysvetlia, prečo u nás bolo také veľké percento detí z usporiadaných a dobre fungujúcich rodín. Takéto nevyspytateľné veci rušia týmto vedeckým odborom ich kruhy. Moje dve deti zase vyrastali v rodine alkoholika a grobiana a napodiv mám učebnicové potomstvo. Nezostáva mi nič iné, iba vedu hodiť za hlavu a vrátiť sa na moju najnižšiu úroveň rozmýšľania, ktorá sa mi vždy tak dobre osvedčila.
V minulom článku som sľúbil pokračovať v začatom príbehu a mal som zhruba vymyslené ako to urobím. Lenže sa vyskytol takýto problém, že nefungujú múdre teórie, rozhodol som sa teda urobiť niečo, čo vybočí zo zaužívaných spôsobov klasického písania článkov. Myslím však, že to bude na prospech mnohým ľuďom, ktorých tieto témy zaujímajú. V rámci oživovania tej mŕtvoly, so zlomenou paprčkou, teda Zuzky, som sa samozrejme dozvedel, kde sú príčiny. Zuza mi to na 75 –tich stranách presne a dopodrobna popísala. Jej pohľad na vec by mohol byť zaujímavý aj pre Vás. Mám v úmysle podeliť sa o autorstvo tohto článku so Zuzkou a uverejniť fragmenty jej názorov s mojim komentárom.

Prelom nastal, keď Zuzka dosiahla svoju vysnívanú plnoletosť. Navyše sa zoznámila s chlapcom (W) ktorý ju očaril svojimi názormi a schopnosťou ich realizovať.

To, že odišiel z domu som sa dozvedela od N, ktorá s ním raz hodila pokec. Urobilo to na mňa dojem. Odísť. Ako často mi to behalo hlavou? Mal so sebou len malý batoh a v ňom veľkú baseballku. "Ideš sa prebíjať životom?" Musím to napísať ešte raz, aký bol neskutočne ukecaný, plný života. Bolo vidno, že nemá vyjasnené, čo vlastne chce. Z domu odišiel, lebo ho nebavila škola a chcel žiť. Jednoducho povedané. Užívať si, flákať sa. Chodiť z miesta na miesto a spievať si: "Je to desný, ale začína mi bejt tohle mesto tesný…" Nikto sa vtedy nad tým veľmi nezamýšľal, akoby to mohlo dopadnúť. Nikto nemal obavy, jeho úsmev a optimizmus tuláka boli nákazlivé. Mala som ho rada, aj keď som ho asi nepriťahovala, ako som si vtedy myslela. Keď sme odchádzali nechala som mu svoje hodinky. Nosil ich so sebou a chcel vrátiť, ale raz ich daroval malému cigánčaťu, kdesi v Čechách.

Ako sa Vám páči Zuzkin štýl písania? Nikto nemusí byť génius, aby pochopil, že to bolo výnimočné dievča. Zuzke sa zapáčil tento voľný štýl života. Fajčila trávu, stretávala sa v krčmách s ľuďmi, ktorí mali pre ňu zaujímavé a veľkolepé názory na život, protestovali proti zviazanosti , ktorú prinášal život so všetkými konvenciami, zákonmi a morálkou. Pili pri tom pivo a k nemu rum. To bola správna medicína na povzbudenie ich intelektuálnych debát.

 A teraz nastáva obdobie menších chaosov. Zistila som, že W. fetuje techo. A hoci som to sama s Danou vyskúšala bola som vyplašená. Úplne som doje…. polročnú skúšku z matematiky a odtiahla najprv seba a potom aj jeho ku G. P. psychologičke. Ale zároveň som fetovať chcela.

Zistila to u W, vystrašilo ju to, no pridala sa. Kde je to ľudské racio, o ktorom prehlasujeme že ním si riadime svoj život, že to spôsobilo, že opica sa postavila na zadné a zliezla zo stromov?

V každom prípade sme nakoniec ku G. úplne prestali chodiť a začali fetovať. Pár rokov som húlila, čo bolo skoro povinnosťou a mala som za sebou aj niekoľko tripových výletov, nejaké to piko, ale techo bolo pre mňa čímsi novým.

W. bol dva roky v predstihu s toluénom (techo) pred Zuzkou. Jej rozum a inteligencia sa z posledných síl snažili zastaviť tento deštruktívny proces, zvlášť, keď videla následky na svojom milovanom W. Dohodli sa, že prestanú. Demonštratívne zahodili techo i handričky na zastávke MHD. Znova začali chodiť k psychologičke. Stali sa akýmisi kamarátmi na dvoch stranách barikády. Začali si s ňou tykať.

G. nám oznámila, že je pomaly lepšie brať heroín ako fetovať Toluén. Áno? No, keď už je to tak. Ani jedno ani druhé nie je žiadna výhra. V každom prípade Toluén priamo poškodzuje mozog a človek je po pár rokoch úplne odkázaný na pomoc druhých. W. si za svoje dva rôčky stihol prehodiť deň s nocou, dodrbať metabolizmus, stratil schopnosť komunikovať s inými ľuďmi ako s feťákmi, prestal sa starať o oblečenie, o svoje myslenie, zostal stáť a nedokázal sa pohnúť len snívať, bol závislý.

Trvalo to však iba krátko.

Raz u nás, v Petržalke som len tak mimochodom spomenula, že mám pri sebe dobrý grass. Tak pohúlme. Nechápal prečo som to už dávno sama nenavrhla. Stálo ma to dosť peňazí, čo som mu nehovorila, lebo kupovať gangju to je vážne úbohé. Keď som, ale videla ako sa jej časť sype na zem pri napĺňaní fajky ozvala som sa. Niečo treba nechať aj pre Bohov. No comment. A samozrejme nesmieme zabudnúť ani poďakovať. Páčilo sa mi to.

 Brali to tak, že nezačali znova, veď to bola iba tráva. Tá je neškodná a navyše sa pri nej dajú rozprávať nekonečné múdrosti. Od trávy však behom veľmi krátkej doby prešli zase k techu, ba i tripom (LSD) a heroínu.

V noci počas cesty nočákom som si prvýkrát vypočula poznámku „feťáci“ a bolo mi to jedno. Toluén ako taký sa dosť ťažko maskuje. Prídem k E. a ona po chvíli povie, čo tu smrdí? Rýchlo jej odpoviem JA. A keď potom cestujem v autobuse v ruke handra a rozprávam sa s bývalou spolužiačkou je mi jasné, že to asi cítiť. Na fetovanie treba mať vhodné miesta. Lúka s pár stromami na druhej strane cesty bola celkom v pohode. Vlastne bola úplne tradičným miestom. Keďže som ešte trávila nejaký ten čas aj v Petržalke, u našich objavila som drogériu, kde predávali najlacnejšie Techo, pokiaľ som vedela. Ono, ale na tých pár korunách veľmi nezáleží. Toluén je proste neskutočne dostupný. Drogéria, farby laky, nejakých 30 korún a o halušky je postarané. O halušky, z ktorých si po prebudení človek skoro nič nepamätá. Čas beží strašne rýchlo, prefetoveť celú noc nie je žiadny problém. Vetička vyzeráš ako nafetovaný, dokonale sedí. Pohľad do neznáma, absolútne neprítomno. Vnímať som začala len keď mi došla handra. S kamoškou H. sme mali pár takých 3 hodinových rozhovorov, počas ktorých padlo prinajlepšom päť viet.

Na takéto „relaxovanie“ je naozaj potrebná kľudná a príjemná destinácia, súkromie, miesto bez ľudí, ktorí by nás mohli rušiť pri našich božských výletoch. Ako sa to v praxi dá vyriešiť, Vám popíše Zuza.

Na fetovanie treba mať vhodné miesta. Lúka s pár stromami na druhej strane cesty bola celkom v pohode. Vlastne bola úplne tradičným miestom. Koleso. Večer sme sa presunuli k jazeru a keď bolo blbé počasie, alebo správna nálada zaliezli sme do kanála. Bol známy aj tým, že do neho pár ľudí spadlo. Nemožno sa tomu veľmi čudovať, po nejakom debilnom rebríku, dobre do nemoty sfetovaní. Niektorí volili inú taktiku, radšej odtiaľ nevyliezať. W. takto párkrát strávil v kanále celú noc a polku dňa pokiaľ opäť neprišli ostatní.

Len ako nepodstatnú epizódu spomeniem hepatitídu B, ktorá sa zadrela na túto dvojicu. Pre Zuzu to znamenalo rozdeliť svoj čas medzi fet, W. a doktorov. Nakoniec zostali len doktori.

Išla som sa domov pobaliť a začalo sa mesiac a pol dlhé väzenie v samotke na infekčnom. Prvé dni mi to bolo jedno, stále som spala a bola rada, že mám konečne pokoj. Rodičia boli šťastní, maminka sa mohla o mňa starať. Neznášala som to.

 W. samozrejme medzitým veselo(?) fetoval. Za Zuzkou neprišiel ani raz. Bola rozhodnutá dať mu kopačky, no keď konečne prišiel, všetko bolo inak.

Nikdy ma nikto takto nepotreboval. Nikdy nikomu tak strašne nezáležalo na tom, aby si ma udržal. Na druhej strane nikto preto neurobil tak málo. Láska ako taká sa nebrala prehnane alebo vôbec vážne. A on zrazu vo mne vidí celý svoj svet. Vtedy na tom balkóne tuším aj plakal a vedela som, že čo mi ponúka naozaj chcem. Páči sa mi ako to robí on. Určite to nebolo nič ideálne, ale mal ma rád, naozaj rád. Nakoniec to dopadlo tak, že som si sama pred sebou pripadala ako tá zlá. Naozaj málokto to pochopil a moja matka použila pár nie veľmi pekných slov na označenie celej situácie. Odmietla za mnou chodiť, keď tam bol aj W. Nenávidela som ju.

Po odchode z nemocnice sa všetko vrátilo do starých koľají. Nebolo tej sily, ktorá by Zuzu prinútila vrátiť sa domov, aj keď bolo zrejmé, že jej osamostatnenie ju skoro zabilo. Nuž, čo – láska je láska.

Na tomto mieste predbežne skončím, lebo sa musím opýtať svojich čitateľov, či im tento spôsob písania vyhovuje. Som presvedčený, že takýto popis priebehu Zuzkinho príbehu bude cenným zdrojom pre rodičov, odborníkov z rôznych oblastí, ale hlavne mladých ľudí, ktorí idú v Zuzkiných stopách. Otázka je, či čitatelia  majú trpezlivosť a či to sem vlastne patrí. Teraz už naozaj prosím o vecné pripomienky. Ak je to zdĺhavé, viem to napísať aj v skratke.

Vladimír Schwandtner

Vaše meno (povinné)

Váš email (povinné)

Predmet

Vaša správa

Súhlasím s anonymným použitím tohoto textu

Prepáčte, ak ihneď neodpoviem

Vyhľadávanie na stránkach
Ulovte si svoju tému
Zaujímavé odkazy
Prihlásenie, registrácia
Aké máme počasie
Kalendár
Február 2019
P U S Š P S N
« Nov    
 123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728  
Kto je práve pripojený