Zuzka ktorá milovala kone 3
Od admin
Zuzka milovala zvieratá, najmä kone. Mala však aj psa, o ktorého sa, pokiaľ to šlo, starala lepšie ako o seba. Možno by sa zničila skorej, no zodpovednosť za nemú tvár ju ako – tak držala pri sile. Každú chvíľu bývala inde a hocikedy i nikde. Pes to všetko absolvoval s ňou. Stále to s ňou však išlo z kopca. Prestala som úplne chodiť do školy, lebo som veľa zameškala a keďže som chodila na diaľkové štúdium, už by som to nedobehla. Dohodli sme sa na záverečných skúškach a maturitách v jeseni. Pomaly som prišla o Marca. Nemala som ho kde mať a tak putoval z jednej strážnej služby do druhej. Chodila som za ním a stále nestrácala nádej, že raz mu to všetko vynahradím.
Našla si však čas i na iné hobby. Tabletky a chľast. Myslím že jej hepatitídou oslabená pečeň sa musela od radosti dobre rehotať!
Zo začiatku sme hlavne fetovali, dokopy nič nerobili a W. prestal chodiť aj do práce. Jeho rodičia si mysleli, že mu pomáham z fetu, ale potom ich to prešlo. Zašiel za obvodnou a tá mu predpísala lieky na spanie. Začala som testovať prvé tabletky Nitráky a spol. pričom sme ich samozrejme zalievali dostatočným množstvom alkoholu. Pekne ma to zložilo. Podobné zážitky sa pár krát opakovali, ale netrvalo to dlho a na klepky som si vcelku zvykla.
Zuzina životná láska sa medzitým postupne zbavovala rozumu. Toluén a ostatné dobroty, ktoré ešte kombinoval s tabletkovými terapiami jeho lekárky nemohli inak dopadnúť.
S W. to, ale začalo ísť rýchlo dolu vodou. Jeden večer sme všetci fetovali v kanále, bolo to niekedy na začiatku W. statočného výpadku z reality. Zasekol sa, keď liezol hore. Pršalo, chcela som ísť domov. Mokla som vonku a on sa nevedel rozhodnúť, či teda vylezie alebo nie. Zrazu mi len prebehlo hlavou vlep mu, vraz mu! Zavrela som oči a videla ako to robím. Keď to prešlo tiekla mu krv z nosa. Bože, ja som to spravila. Rozhýbal sa, ja som bola od krvi, on bol od krvi, pršalo a liezlo mi to na nervy, ešte že som bola nafetovaná. Boli to posledné kvapky.
V živote je to však ako na hojdačke, raz hore, raz dolu. Keď je človek dolu, ešte stále má nádej, že ho niečo vynesie zase do výšin. Najkrajšie na živote je však to, že vždy sa je na čo tešiť. Každý máme svoje. Oni sa tešili na leto. Prečo nie, je to krásne obdobie!
Leto zo sebou prináša kopu skvelých vecí. Durman, Lysohlávky, makovice, gangju a potom je teplo, dlho je svetlo, dá sa kúpať, spať kde sa ti len zachce… Slnko nás zohrialo, prebudilo, zhodilo z nás prebytočné handry a vlialo do nás energiu. Vytešené úsmevy a šialené nápady.
Jeden taký šialený nápad bol napríklad chodiť do starého kameňolomu, na samý vrch, na horné poschodie, nafetovať sa tam, či ožrať….. Dobrým nápadom sa medze nekladú. Toto sa neskoršie stalo W. osudné. Viackrát bol v situácii, že sa mal zabiť pádom do priepasti v tom kameňolome, no vždy to dopadlo dobre a nezabil sa. Keď sa im nepodarilo padnúť z kameňolomu, skúšali iné metódy.
W. už mal niekedy predtým heroín a poznal minimálne jedného dealera. Poďme si kúpiť štof (heroín). Poďme. Zostali nám nejaké peniaze, bolo neskoro na nákup niečoho iného a tak sme išli. Prvýkrát som šňupala, bolo toho desne málo, nebolo mi zle, ani dobre. W. to nedalo pokoj a chcel si šľahnúť. M. nás obidvoch nastrelelil. To už bolo iné kafe. Najlepší pocit na svete. Zrazu som mala všetkých rada a mala som neskutočne dobrú náladu. S každým som sa chcela rozprávať o hocičom a tak podobne. Bola som unesená. Kedysi dávno som od prvého tripu čakala zázraky a hoci to bolo vážne skvelé, nestačilo mi to. Žiadna droga potom už na mňa bohvieako hlboko nezapôsobila. Pokiaľ som sa prvýkrát nenaštofovala do skvelej nálady a geniálnych pocitov. M. v ten večer "zohnal" mobil, ktorý sme speňažili a dostala som sa k štofu druhýkrát hneď v prvý večer. Už vtedy som si prežila trochu z pocitu mám chuť, ale M. ani B. nervozitu som úplne nechápala. Na druhý deň mi bolo trochu zle, ale to, že mi nechutí jesť skôr vyhovovalo. Žiadne blvanie ani nič podobné. Heroín je prosto skvelá vec. Nekládla som si otázku, či si dám ešte raz. Rozmýšľala som aké to bude fasa zase sa nafetiť a potom opäť niekedy. Akú dobrú vec som objavila a kto by sa chcel niečoho takého vzdávať? Ani by vás to nenapadlo. S alkoholom som mala problémy kôli žltačke, tráva ma už nebavila, techo tiež a tak to štof vyhral na plnej čiare. Musím vás upozorniť na jeden detail, fetovať znamená ťahať techo a štofovať znamená nejak do seba dostať heroín. Mimochodom slovo heroín sme absolútne nepoužívali, existoval len štof. O tom ako rozoznáte feťáka od narkomana, štofera existuje aj jeden všetko vysvetľujúci vtip: Viete aký je rozdiel medzi feťákom a narkomanom? Feťák lepšie horí.
Všetko to začalo trávou, marišou! Presne tak, ako u všetkých mojich detí. Navodzuje to pocity, ktoré si chcú stupňovať. Štof (heroín) to vyhral na celej čiare. Otázne je či to vyhrala aj Zuza. Akí sú to ľudia, čo dokážu takto žiť? Ako rozmýšľajú a ako sa cítia? Je droga recept na šťastie? Čo na tom vidia? Toto sú najčastejšie otázky na rôznych besedách, ale aj pri rozhovoroch s rodičmi. Nejde im do hlavy, že práve im sa podarilo splodiť monštrá a najsprostejšie stvorenia na svete. Zuza toto opísala. Je to jej pohľad, ktorý si vybavila, keď už bola u nás asi dva mesiace.
V Petržálke som sa náhodou stretla s M.. Vedela som, že heroín už vyskúšal, tak som hovorila otvorene. Zoznámil ma zo svojou zásobou liekov a ja som ho zobrala do Ružinova. To som už vedela bez problémov nastrelovať aj H., ktorá mala snahu na štofe schudnúť. Nájsť jej žilu bolo otázkou intuície, ale dalo sa. Nejakú dobu sme behali ako štyria mušketieri ja, W., H. a M. Všetkých som ich nastrelovala a bola pritom pekne nervózna. Podráždenosť a večný hlad. H. a jej smutné sfetované oči. Vždy pre mňa predstavovala nešťastného a dobrého človeka. Doje…. rodina, nezáležalo jej na tom akú otravu si j…. rovno do krvného obehu. Čím horšiu tým lepšie. M., jeho samota, paranoje a tabletky. Jasné, že bol divný. Divné reči a myslenie. Rozvedení rodičia a foter alkoholik. Myslím, že v tomto prípade to malo minimálny podiel na jeho fetovaní. Ku klepkám (tabletky) sa dostal neskutočne skoro a desne málo zniesol. Možno aj z toho prežíval tie svoje stavy. Hľadal spôsob ako sa vplížiť medzi nejakých ľudí a zbaviť sa svojej "choroby". Samotní doktori mu ukázali cestu, ktorá mu aj tak nebola celkom neznáma. Predpisovali mu lieky ako na bežiacom páse. A čo iného je vlastne heroín. Liek na všetky problémy. Alebo nie? No a M. bol jedoducho štofer. Ako to s ním naozaj je som sa dozvedala postupne. Na to, že žil na ulici a nemal prakticky nič a nikoho sa príliš usmieval a tváril spokojne. Len občas z neho vyliezlo, či nemáme niekto nejakú zbraň a podobne. Pritom neprestával na všetky strany hádzať ten svoj ironický úsmev vševeda a o to, to bolo horšie. Ten je dobre v prdeli. Čo sa dialo so mnou a s W. ťažko povedať. Človeku akoby niekto vymenil mozog, preprogramoval ho, alebo dobre zavíril. Dala som si pauzu, pauzu od všetkého. Žiadne plány, žiadne problémy, žiadne pocity. Takto som to priamo nevnímala, ale už ma všetko tak netrápilo. Ustúpilo to kdesi do pozadia, dokázala som sa tým zaoberať, ale stále tam kdesi blikalo A potom sa nafetuješ.
Dosť bolo „rozkoše“!? Akoby túto vetu vyslovilo Zuzkine telo, lebo jej mozog, zavírený, vymenený a prefetovaný už všetky výstrahy ignoroval. Zuza nebola pánom svojho konania.
Postupne prišli malé tiché krízy. Teplo a zima sa stali trochu relatívnymi pojmami, ale to bolo asi tak všetko. Začal znovu fetiť a ja som sa pritom ani len nepozastavila. Bola som nasratá, ale nemala som chuť ani čas to riešiť. Začali sme sa trochu hádať( s W.). Prišla si sem len preto, že mám striekačky. No áno, nechcelo sa mi trepať na Hraničnú. Dal si so mnou a pre tento krát to bolo za nami. V noci som nemohla spať, potila som sa a všetko ma bolelo. Ráno som dospela k tomu, že toto asi bude tá kríza. Nebola, ale to sme pripustili až po troch dňoch, keď sa teplota vyšplhala na 40,5. Vygracala som suchár a čaj. Spala som a stúpala mi teplota. Potom som sa šla osprchovať, triasla som sa od zimy pokiaľ som opäť nezaspala a tak dookola. Moji drahí rodičia práve vtedy odišli na dovolenku a tak ma do nemocnice odviezol brat. Cítila som sa ako živá mŕtvola. Po Kramároch som si prisahala, že do nemocnice ma už nikto tak ľahko nedostane, ale trochu som zmenila názor. Nevedela som povedať, čo ma vlastne bolí. Bolelo ma všetko. Slepák to nebol. Doktorka ma treskla po krížoch a ako mi bolo zle tak som vyskočila z postele. Bolo to jasné. Obličky. Asi pred rokom som ich už pravdepodobne mala zapálené, ale vyriešila som to Ibuprofenom. Neskoršie som ružovými tabletkami na všetko vyliečila aj zapálené kĺby, ktorými sa mi prihováralo moje zúfalé telo. Milovaný štofík, mal asi tiež svoj podiel na tom, že sa nakoniec uchýlilo k takejto bolestnej forme prejavu. Dosiahlo svoje. Za chvíľu som už ležala v posteli a mladá doktorka fascinovaná pichaním inekcií mi doj…… obľúbenú žilu.
Aj toto všetko geniálny biologický stroj, ktorý nazývame ľudské telo, zvládol. Zuzku prepustili z nemocnice a dokonca spravila i maturity. Je to zázrak, že existujú ľudia, ktorí sa vyznajú v opravovaní takéhoto stroja. Hovorím o lekároch. Dokonale poznajú jednotlivé agregáty tohto zariadenia a vedia ich opraviť, aj keď už nikto neverí, že to ide. Patrí im moja hlboká úcta. Na jednu vec však nestačia. Na ľudskú dušu. Tá keď je chorá, alebo hladná po zážitkoch, či ambiciózna, tak dokáže zničiť všetko. Skrátka, keď je hlava sprostá, trpí celé telo!
Pred maturitami som bola neskutočne nervózna, ale dopadlo to dobre. Bola som šťastná. Naozaj šťastná. Vždy som si o sebe myslela, že som inteligentná a nejaké maturity zvládnem, ak budem len trochu chcieť. Celkovo som mala pocit, že vlastne vždy zvládnem to, čo naozaj chcem.
A preto túto situáciu nemohla nechať len tak. Možno sa jej vtedy zdalo, že má zbytočne veľa mozgových závitov. Tak sa dala znova na všetky tie dobroty.
Ja som si naplno prežívala stav prázdnoty. Nevedela som koho mám rada, či mám niekoho rada. Bolo mi jedno, kde som, s kým som, prečo som a pod. Keď sme nefetovali, tak sme klepali alebo sme pili alebo všetko dokopy. Potrebovala som nieže byť mimo reality, ale odpáliť sa na Pluto, alebo do inej galaxie……
…….a potom sa dostal k peniazom a zase sme sa išli nafetovať. Ale už bola noc, teda bola tma, z toho vyplýva, že nebolo svetlo, ešte k tomu fúkal vietor a tadiaľ nemôžme ísť, lebo tam poznajú toho, hentam zase druhého. Poďme do brány, nechoďme do brány. Tam je svetlo, ale fúka tam vietor. Vrieskali sme na seba ako šibnutí, polovička mesta musela vedieť, že sa nemáme kde našlehnúť. Hovorila som si, takto nechcem dopadnúť.
Toto sa dlho nedalo znášať! Raz sa Zuza prebudila a bola v novom prostredí, kde sa nechcela ani náhodou ocitnúť. No nakoniec…..
Stála som na balkóne a plakala. Akoby som sa prebrala zo zlého sna. Kde to som? Prečo tu vlastne som? Paradoxne som bola šťastná, že som sa tam dostala. Taká šťastná až mi museli dať niečo na ukľudnenie. Krízu som prakticky nemala a tak na to, že sa v ATéčku nedávajú žiadne lieky, okrem vitamínov. Tradičné bolesti a skrúcačky pri záchodovej mise. Ibuprofén môj krásny, kde si? Nerobilo mi problém prijať režim, od rána do pol jedenástej sa vlastne nezastavíš. Večne niečo umývaš a keď ťa napadne niečo, čo len vzdialene zaváňa drogami, tak sa treskneš na zem, nadávaš heroínu a klikuješ, pokiaľ toho nemáš plné zuby, sebatresty. Zo začiatku som na komunite aj rozprávala, ale potom ma to prešlo. Natrápili sa tam so mnou dosť. Zobrala som aj to, že všetko čo bolo pred drogami ťa k nim nejako dovlieklo. Takže žiadne kone, žiadne básne, žiadny W. Ak si niekto myslí, že môže ovplyvňovať moje sny a moje myslenie, keď píšem denník a zrazu zistím, že som napísala báseň tak prosím. S tými básňami som, ale vedome obabrávala, často. Pravda je taká, že som príliš málo fetovala na to, aby som bola na drogy úprimne nasratá. Povedzme aspoň prvé týždne. Drogový balík. Čo máte v drogovom balíku? Ja ani neviem. No, toluén, to by som už asi nechcela. Prečo ty fetuješ, aj tak stále vyzeráš ako nahúlená. Chodiaca asociácia a podobne. Mala som ideálne predstavy o ľuďoch, ktorí si všetko hovoria, chcú si pomôcť, majú sa radi a podobné bludy. Prebrala som sa z toho.
Zo začiatku som sa aj snažila zistiť, čo mi vlastne vadí. Niečo to bolo, lebo som chcela odísť. Nemienila som sa vrátiť k rodičom, rátala som s tým, že by neboli trikrát šťastní. Na ulici prežívať ma veľmi nelákalo a zostať tu? To asi nepôjde. Prešlehnem sa. Rozmýšľala som ako to spravím. Mala som pocit, že sa naozaj s nikým nemôžem porozprávať, normálne. Ťažko vysvetliť, čo to bolo. Ak sa chceš vyliečiť, rob všetko, čo ti povie pán primár. Vždy som si zakladala na tom, že mám vlastný názor. Je samozrejme, že ho chcem mať aj na to, čo sa bude so mnou osobne robiť. Príjmanie akýchkoľvek nespochybniteľných autorít mi teda veľmi nesedelo. Ak sa nedajboh niekto vyjadril o mojom priateľovi ako o feťákovi, ktorého ľudia na ulici prekračujú… Čo ste vy za ľudia? Pred pár mesiacmi ste na tom boli rovnako. Sorry vás neprekračovali na chodníkoch vy ste elegantne okrádali vlastných zazobaných rodičov. To ma napadalo, keď som bola vážne nasratá.
Zuza si žiletkou demonštratívne podrezala žily a bolo po terapiách. Asi všetkým odľahlo, že tú bláznivú kozu už nebudú musieť medzi sebou trpieť. Budú sa môcť v kľude jeden druhého presvedčovať, ako už seknú s drogami. Rebelovala, nezapadla do režimom zviazanej komunity, neuznávala autority, no hrúza! Po tomto pokuse o „samovraždu“ ju previezli na psychiatriu.
Dostala som sa na psychiatriu. Mali zistiť, čo mi ako je. Preskákala som pár psychotestov, nejaký ten rozhovor s psychiatrom a zistilo sa, že mám schizofréniu. Mala som chodiť aj na elektrošoky, ale chválapánubohu mám otca, ktorý to nedovolil. Videla som niektorých, ktorí si toto svinstvo prežili a neveľmi potom túžim. Mozog si vymývam drogami, nepotrebujem, aby to hocikto dokončoval elektrošokmi. Nikdy som sa nebála žiadnej drogy a jej účinkov, ale z tohto mám strach. Hlavne potom, čo som videla ľudí, ktorí sa po tejto dobrote pýtali na číslo svojej izby, dátum a vždy znovu sa predstavovali, lebo oni sú tu noví. Mne iba predpísali pár chutných liekov. Po pár dňoch ma predávkovali a následne po mesiaci a pól nafetovali. Dobre som si pospala a všetko bolo v poriadku. S rodinou som si dobre vychádzala. Boli spokojní, že sa potvrdila moja nenormálnosť.
Znovu musím skončiť, aj keď som iba v polovičke. Ľudkovia drahí, vydržte to už a sľubujem Vám, že v ostatných článkoch už nebudem takto masívne citovať naše bláznivé detičky. Moje kacírske názory na riešenie takýchto problémov niektorých ľudí iritujú. No toto je typický prípad stupňovania problému i spôsobov terapie. Keď niekto v budúcnosti nebude chápať prečo to robím inak, len ho odkážem na tieto články. Zuza si prešla všetko. No aj väčšina ostatných. Najviacej liečení mala za sebou jedna dievčina, ktorá bola takto niekde 22 krát, než došla k nám. Bežné je, že niekto je 6 až 8 krát na liečení.
Ak to vydržíte, dozviete sa aj ako to so Zuzkou prebiehalo u nás a ako to dopadlo. Takýchto spovedí mám zhruba 60 a niekoľko desiatok denníkov. Snažím sa vyberať typické. Čo sa týka príbehov detí, tie doteraz píšem chronologicky, ako k nám prichádzali.
Vladimír Schwandtner
